ղľáԾ
V novozaloženej edícii Skica ako 1. zväzok vychádza knižka úvah uznávaného biochemika L. Kováča, ktorý je známy aj ako rozhľadený mysliteľ vyjadrujúci sa kaktuálnym, ale i k „večným“ témam. Takto vystupuje aj v najnovšej knižke Ozmysle ľudského života, po jej prečítaní však zistíme, že autorove úvahy majú oveľa širší záber, ako signalizuje názov.
Knižka je koncipovaná ako pozvanie krozhovoru, kspolupremýšľaniu onastolených otázkach, predovšetkým ojednej zo základných filozofických otázok: „Prečo akvôli čomu žijeme?“ Za príznačné pre všetky úvahy pokladám dva momenty, prvým je permanentná osobná prítomnosť autorského subjektu, jeho profesionálna iživotná skúsenosť, jeho myšlienkový ipocitový svet – Kováč nepristupuje kproblematike ako kultúrne, historicky či hodnotovo neutrálna bytosť, ale ako prírodovedec žijúci vkonkrétnom historickom, kultúrnom, politickom časopriestore. Druhým momentom je zdôrazňovanie intelektuálnej, emocionálnej, hodnotovej spriaznenosti svybranými predstaviteľmi slovenskej i svetovej kultúry, najmä literatúry, prírodnej vedy afilozofie, čo sa premieta do začlenenia ich myšlienok, básní, esejí do vlastných textov. Ktakýmto duchovne príbuzným patria popri Sládkovičovi, Hviezdoslavovi, Rúfusovi, Novomeskom alebo Niňajovi aj Shakespeare, R. Jeffers, A. Pope, z prírodných vied najmä Darwin, Thomas H. Huxley, H. G. Wells, zfilozofov Sokrates, Hume, Adorno, C. F. von Weizsäcker...
Neprijateľnosť koncepcie „sebeckého génu“
Široké tematické spektrumnemožno vyčerpať vjednej recenzii, ani sa necítim kompetentná na to, aby som sa vyjadrovala ku všetkým nastoleným otázkam, najmä z oblasti prírodných atechnických vied či samotnej techniky, no aj pri zúženom pohľade ostáva veľa toho, čo som vnímala ako podnety pre spolupremýšľanie ačo fragmentárne naznačím. Tak napríklad autorova polemika sDawkinsonovou koncepciou „sebeckého génu“, a to vkontexte jej dôsledkov pre formovanie mentality vzápadnej, už aj tak sebecky orientovanej kultúre. Podnetné sú úvahy o vzťahu prírodnej akultúrnej evolúcie (núka sa porovnanie s koncepciou brnianskeho filozofa Josefa Šmajsa, podľa ktorého kultúrna evolúcia má vzhľadom na svoje predátorské nastavenie protiprírodný charakter). Zďalších tém sa pristavím pri tých, ktorým som sa sama profesionálne venovala, čím sa zároveň priznávam k „osobnému“ čítaniu knihy.
Rehabilitácia emócií
Potešila ma pozornosť, akú L. Kováč venuje pri uvažovaní oľudskom poznávaní emocionalite, pridávajúc sa tak kviacerým súčasným vedeckým autoritám, ktoré sa zasadzujú za jej „rehabilitáciu“, výskumy totiž potvrdzujú, že emócie (najmä pod vplyvom karteziánskeho racionalizmu) boli vsúvislosti sľudským poznávaním neprávom podceňované, hoci zohrávajú významnú noetickú rolu vživote človeka a sú dôležité v procesoch jeho orientácie vo svete. Blízky je minázor opotrebe rovnováhy rácia aemócií pre hodnotné ľudské prežívanie atakisto opotrebe rozvíjať poznávanie aj prostredníctvom umenia. Vo filozofii prebehlo nemálo sporov opoznávacie kompetencie umenia a osprávnosti spájať fenomén umenia spoznaním, pričom často dochádzalo kredukcii poznania na jeho vedeckú podobu, oto väčšmi možno oceniť, ak popredný prírodovedec sa vysloví o umení, že prináša „životnú múdrosť apokoj duše“, či dokonca umeniu pripíše schopnosť „siahať hlbšie do povahy sveta, než dokáže veda konceptuálnym opisom“. Len pritakať môžem ďalšiemu autorovmu presvedčeniu, že „cez dočasnosť a pominuteľnosť získava život svoj zmysel“, ako aj jeho ďalším úvahám o„žití včase“.
Múdrosť mladosti amúdrosť staroby
Z hľadiska dnešnej spoločnosti, jej prudko akcelerovaného vedecko-technického vývoja anásledne vznikajúcich generačných priepastí je aktuálne autorovo metaforické vyjadrenie odvoch druhoch múdrosti: omúdrosti mladosti amúdrosti staroby, včom vidím náznak kritiky dnes rozšíreného chápania múdrosti ako počítačovej či inej technickej zručnosti, as tým súvisiaceho podhodnotenia múdrosti ako životnej skúsenosti. So sympatiou som sledovala autorove úvahy osociálnom charaktere mozgu iemócií (dodala by som, že to platí aj pre naše zmyslové receptory), ako aj argumentáciu vprospech človeka ako „hypersociálneho živočícha“ – ztýchto tvrdení, ako to naznačuje aj L. Kováč, vyplývajú etické konzekvencie, prinajmenšom uvedomenie si potreby iných ľudí, tak pre naše poznávanie, ako aj pre sám život, čo je zvlášť včase vyhroteného individualizmu veľmi potrebné.
Diskutovať by sa dalo otom, či presun do virtuálnej reality môže priniesť riešenie problémov, sktorými sa boríme vreálnom svete (migračné vlny, terorizmus, sociálna polarizácia sveta, dôstojné žitie aumieranie, dosahovanie šťastia, či toto možno exaktne skúmať, kvantifikovať). Isté je, že kniha L. Kováča prináša výzvy kspolupremýšľaniu, preto verím, že zarezonuje vnašej kultúrnej verejnosti – zasluhuje si pozornosť.
Etela Farkašová
