ղľáԾ
Ján Švantner: Delfy sú ďaleko
Bratislava: Ikar, 2019
Meno básnika, publicistu, prekladateľa, esejistu Jána Švantnera (1949) má už svoje stále miesto v slovenskej literatúre ikultúrnom dianí. Jeho dlhoročná redaktorská práca vo vydavateľstvách sa prelína nielen sbásnickou tvorbou (debutoval knižkou Osnežnom srdci, 1972), prekladmi poézie zfrancúzštiny (debut Čo počuje jednorožec, 1982), literárnou kritikou aesejistikou, ale aj so založením úspešného festivalu Cap à l´Est vBanskej Štiavnici.
Švantner oslovil mnohých milovníkov poézie aza uplynulé desaťročia už získal okruh „svojich“ čitateľov. Básnik lyrik, ktorý upútal vnímavosťou sveta okolo seba, pestrými obrazmi každodenného života, úprimnosťou pátrania po pravde, pohľadom načloveka, jeho starosti i radosti, smútok itúžby, pokoru či vzburu, dostal za svoju tvorbu mnohé ocenenia aprémie, ako aj priaznivé prijatia zo strany kritiky. Vúvahách osvojej práci skonštatoval, že hľadá „plnosť išťastie, ale nie za cenu ľahkého odporu anie za cenu ilúzie, vktorej vyznieva falošný tón.“
Po dlhšej odmlke vyšla Švantnerovi novinka Delfy sú ďaleko spríťažlivými reprodukciami kresieb znáčrtníkov askicárov Mikuláša Galandu. Táto básnická zbierka, ocenená Cenou Literárneho fondu za pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu za rok 2019, obsahuje 87 zväčša krátkych básní rozdelených do dvoch častí. Otvára vnich dvere čitateľom do svojho vnútra, intímnych irozorvaných pocitov, inšpirujúcich myšlienok, nezabudnuteľných spomienok či hĺbavých úvah. Do tejto časti vybral autor viaceré témy. Sú tu básne venované prírode – Rieka, Zima, Zimný slnovrat, Strom – Nad Banskou Štiavnicou („Do tmy akremeňa som spustil korene / nesú mi oheň svodou do dlaní. / Stojím atrvám v zemi stavaný / ďaleké lode majú moje znamenie“). Ďalšie venoval rozmanitým podobám lásky, žiarlivosti, ženám, ako napr. Zelené oči, Zánik, Včera šla parkom, Muž ažena, matkám alebo plynúcemu času.
Akúsi pomyselnú samostatnú skupinu tvoria autorove úprimné vyznania jeho živým imŕtvym priateľom, básnikom, umelcom – Beniakovi, Moravčíkovi, Borgesovi, Halasovi, Rilkemu, Cvetajevovej, Novomeskému, Viole ištúrovským básnikom. Záverečná báseň tejto časti Za stromom tíšina je vnímavým zrkadlom starnutia („Prešiel som cestu po ktorej je ťažko ísť / ktoroukoľvek stranou. Aja som po nej šiel ako dážď ako sneh ako vietor / avždy som bol obkľúčený nemotou strašnou ahluchotou ešte horšou... / Raz do tíšiny srdca zostarnem“).
Vdruhej časti zbierky opäť nájde čitateľvrúcne odkazy aspomienky na priateľov azaujímavé osobnosti rôznych profesií zčias minulých isúčasných, ktorí básnika oslovili. Venoval im verše presvedčivého uznania iskutočného obdivu. Sú tu básne pre Alexyho, Hollého, Gerbóca, Hajka, Gáfrikovú, Holana, Chudíka, Válka, nechýba Montesquieu, Krleža, Puškin či starí štúrovskí básnici.
Okrem uvedených spomienok v tejto časti prevládajú zväčša „vážne témy“ späté so staršími i novšími dejinami či rodným krajom, napr. Milujte kráľovnú. Pripomína aj osudy Slovákov – Slovenský údel, vojnové útrapy rokov 1914 a1915, návraty zdiaľok – Cudzinec. Nevyhýba sa ani úvahám oslobode – ý („mudrujú ako len dočiahnuť na krk svetu / avytriasť zčloveka poslednú živú métu / to srdce bijúce to čisté zákutie“).
Prekvapí aj 11 básní, vktorých básnik vykreslil rozmanité podoby tvárí (človeka či krajiny). V tejto druhej časti nájde čitateľ aj báseň so silným výpovedným odkazom Delfy sú ďaleko, ktorá dala názov aj celej zbierke. Vjej závere autor skonštatoval: „Do Delf je ďaleko a hľadať múdru radu / klaunov ktorí nikdy nevybočia zradu / značí prísť o rozum apíjať zhadích dier.“
Niekoľko vybraných fragmentov aspoň trochu priblížilo citlivý portrét sveta zobrazený Švantnerovými jasnými (aj údernými) slovami. Tieto umožnili vniknúť do duše človeka i jeho osudov, spoločnosti ajprírody. Prezieravými veršami hľadá krásu, lásku, dobro, pravdu, spravodlivosť vživote, ako aj obdiv aúctu vo výstižných spomienkach na živých imŕtvych. Vidí však aj príkoria, zlo, smútok, apatiu ineraz kruté zabúdanie. Pohnuté udalosti nikdy nenechali myseľ asrdce básnika bez ozveny adokázali rozozvučať tóny jeho veršov. Raz v jednom rozhovore povedal: „Básnici sú unás trestaní nevšímavosťou atupou ľahostajnosťou. Sú vysotení na perifériu tzv. lepšej spoločnosti. (...) Napriek všetkým obmedzeniam aúskaliam ostáva báseň čistým štítom.“
Hoci podľa názvu sú básnikove Delfy ďaleko, dnes sa ocitli už blízko všetkých čitateľov poézie.
