��������

Text rámcuje nadviazanie a rozviazanie vzťahu trinásťročného, fyzicky hendikepovaného hrdinu (strabizmus) so spolužiačkou Kodžimovou, ktorá mu začne nechávať v lavici krátke lístky v snahe podnietiť medzi nimi pocit spolupatričnosti, keďže sú obaja obeťami veľmi agresívnej šikany.

Ich kontakt sa neskôr rozvinie do pravidelnej, takmer každodennej korešpondencie a ich komunikácia osciluje medzi banálnymi, tínedžerskými postrehmi, spoločným zažívaním obľúbených aktivít, zdôverovaním sa s komplikovanými vzťahmi s rodinou a reflexiami svojho postavenia medzi vrstovníkmi. Obaja, hlavný hrdina aj Kodžimová, pochádzajú z neúplných rodín. Zatiaľ čo hlavný hrdina vyrastá s nevlastnou matkou a so zväčša neprítomným otcom, Kodžimová býva s matkou a jej partnerom, no duševne sa cíti spriaznená s otcom. Dôvodom, pre ktorý ho manželka (Kodžimovej matka) opúšťa, je zanedbanie – Kodžimová (v úlohe starostlivej dcéry, a teda nedôveryhodnej rozprávačky, ktorá môže pri zdôverovaní sa spolužiakovi čo-to opomenúť) otca opisuje ako neustále, no tragicky mimovoľne zlyhávajúceho jedinca – jeho každodenná snaha ústi do opakovaného, zdrvujúceho neúspechu. Svoju spriaznenosť s otcom sa rozhodla demonštrovať vlastným, svojvoľným fyzickým zanedbaním.

Pre Kodžimovú je vzdorom tiché spojenectvo medzi ňou a hlavným hrdinom a vzájomné, opätované svedectvo utrpenia. Zatiaľ čo hlavný hrdina sa cíti trápne pri pomyslení na to, že by ho mohla v týchto traumatických chvíľach vidieť, Kodžimová aktívne vyvíja kroky, aby mohla byť svedkyňou násilia, ktoré sa na hlavnom hrdinovi pácha. Motiváciou jedného z ich stretnutí je návšteva galérie, v ktorej sa nachádza Kodžimovej obľúbený obraz, ktorý sama pre seba premenovala ako Nebo. Slová, akými ho opisuje – postavy ho spoločne naživo nikdy neuvidia –, ilustrujú jej túžbu po transcendencii a stabilite ako odmene po veľkom, dlhom utrpení, zároveň sa viažu na blízkosť inej osoby, ktorá s ňou v utrpení súcití: „Sú na ňom milenci v izbe a jedia tortu. Červený koberec a stôl, no prekrásne! A vieš, tí milenci na ňom majú naťahovacie krky, dokážu ich vysunúť do ľubovoľnej vzdialenosti, takže nech budú kdekoľvek a nech robia čokoľvek, hocikedy sa môžu okamžite spojiť. [...] Tým milencom sa prihodila veľmi krutá vec, strašne smutná. No dokázali ju prekonať. Vydržali a dostali sa do akoby úplne všednej izby, ktorá je však v skutočnosti nebom.“ (s. 55 – 56)

Oproti dialógom s Kodžimovou stojí symetricky dialóg s Momosem, spolužiakom, členom agresívnej skupiny ninomijovcov. Zatiaľ čo pre Kodžimovú je spoločné utrpenie statické, monumentálne, zaťažené symbolmi, Momose dynamiku v triede vníma chladne racionálne, ako neustále sa meniace pomery síl, v ktorých platí darvinistické prežitie najsilnejších. Ak má Kodžimová na jednej strane tendenciu pripisovať veciam a javom iný, nový, často rituálny význam, na druhej strane Momose situácie a javy o význam nihilisticky oberá. Autorka ani jednu perspektívu nevykresľuje ako správnu – obe sú zaťažené subjektívnou, nespoľahlivou víziou postáv, túžiacich hlavného hrdinu zneužiť. Kodžimová s ním chce ustrnúť v súsoší spoločného utrpenia, Momose si vďaka fyzickej prevahe nad ním môže dokázať vlastnú životaschopnosť. Hlavný hrdina sa ocitá v situácii, v ktorej je potrebné nájsť vlastný uhol pohľadu – a v závere ho naozaj nachádza: „Všetko, čo som videl, bolo nádherné. Bola to však číra nádhera, akú som nedokázal nikomu ani ukázať, ani sprostredkovať.“ (s. 221)

Vďaka rozprávaniu v prvej osobe sa izolácia hlavného hrdinu ľahko prenáša aj na čitateľa – Kawakami vytvára svet, ktorý je nepochybne tínedžerský svojou exklúziou a zaťaženosťou na vlastné prežívanie. Filozofické tézy, ktoré s úplnou vážnosťou prednášajú Kodžimová aj Momose, získavajú presvedčivosť práve preto, že ich vyslovujú deti, uväznené v krutej, nietzscheovskej dynamike neustáleho boja. Situácia graduje (napätie podporuje zvuk – počas schôdzok Kodžimovej a hlavnej postavy počuť hrmenie, ktoré sa až po niekoľkých mesiacoch rozvinie do intenzívnej búrky počas finálneho stretnutia postáv s ninomijovcami) a po záverečnej katastrofe získavajú veci realistickejšiu, milosrdnejšiu perspektívu: to, čo vyzeralo ako boj o život, nakoniec nemusí mať pre hlavného hrdinu fatálny koniec.