ղľáԾ
Bizarné kresby v piesku
Mila Haugová: Atlas piesku
Banská Bystrica, Drewo asrd 2001
Zdá sa, že druhá etapa tvorby Mily Haugovej, ktorá sa začala vydaním básnickej zbierky Čisté dni, po Praláske, Nostalgii, Dáme sjednorožcom, zbierkach Alfa Centauri aKrídlatá žena, pokračuje najnovšou knihou básní Atlas piesku, je mimoriadne plodným obdobím. Počas neho vznikalo množstvo excelentných diel, pričom autorka má neustálu tendenciu zdokonaľovať svoju výpoveď. Vychádzajúc zbezprostrednej empírie môžeme tvrdiť, že poetky dozrievajú pomalšie, ich tvorivý proces je vparadoxnom vzťahu kbiorytmu života. Vpoézii na rozdiel od praktického života, parafrázujúc výrok dnes už klasika, platí: poetky starnú ako víno, básnici ako noviny.
Haugová speje kdokonalosti tvaru avýznamu, pričom báseň buduje ako nadstavbu konkrétnemu zážitku, prežitej vnútornej skúsenosti. Bolestivú kolíziu predstáv sobjektívnou realitou lyrická hrdinka zvnútorňuje, pretože tak sa možno dozvedieť opodstate aštruktúre vecí ajavov viac ako zexaktného poznania. Aju zaujímajú bytostné afundamentálne odpovede, túži sa dopátrať kpôvodu akprapodstate: „Znova sa učím počúvať, znova sa vhmle októbra / zmagnetických polí vystretých do nekonečna / vracajú hlasy vtákov, úponky detských snov, / ich plazivé byle premenené na prales“.
Básnickú zbierku Atlas piesku spoluvytvára množstvo paralelných textov, ktoré iniciujú významy avoľné významové asociácie intertextuálneho ainterartistického charakteru... Viaceré básne sú interpretovateľné, celistvé iba vsúvislosti skonkrétnym výtvarným dielom, na ktoré poukazujú, resp. vsúvislosti siným literárnym dielom: „napoly zvetraná sfinga / včervenom piesku // rúcajú sa múry viet // stopy anonymne vo mne / bludisko priamky // tieň sveta (proti) / àGabriel Farnbauer // strašná neurčitosť vecí“.
Básne sú voľne zaradené do 22 častí, 22. časť je však redundantná, opakujúca sa. Autorka sa zámerne vyhýba zaznamenaniu tejto numerickej hodnoty, ale označuje ju opäť ako 1. časť. Haugová teda narába so symbolikou, či priamo smágiou čísel. ٱť屹첹 sa vyznačuje obrovskou mierou entropie azáhadnosti, vychádzajúc zvýlučnosti jej postavenia vtarote, môže predestinovať zrod aj zánik, začiatok ikoniec súčasne.
Atlas piesku „zobrazuje“ pominuteľnosť zložených vecí svojou heterogénnou formou. Zobrazuje hľadačstvo pôvodu apodstaty, ktorého výsledkom je nájdenie fragmentov, bizarných obrazov podvedomia, prchavých amenlivých – rovnakých ako kresby vpiesku... Pominuteľnosť anepostihnuteľnosť je vzbierke zachytená aj opticky: diferencovaným textom. Jazyk zjavne nestačí. Jeho nedostatočnosť sa snažia doplniť nonverbálne výrazové prostriedky. Komplikovaná paralelnosť viacerých textov, ktoré navzájom súvisia azároveň sa významovo osamostatňujú, multilingválnosť apolysémantickosť – to všetko asociuje zvláštne zákonitosti vnútorne štruktúrovaného sveta lyrickej hrdinky, poetky. Možno celistvosť ajednota sú skutočne ilúziou, to iba útržky aokamihy jasného nazerania odhaľujú úprimnú pravdu očloveku, opôvode jeho problémov.
Kniha Atlas piesku určite rozsvieti chvíle, ktoré si kradneme pre seba. Jej význam však nie je kratochvíľny. Ten, kto sa básne dotkne, nepočíta návraty.
Jaroslav Vlnka
VLNKA, Jaroslav: Bizarné kresby vpiesku (M. Haugová – Atlas piesku). In: Knižná revue, roč. XI., 11. 7. 2001, č. 14 – 15, s. 5.
