��������

Túto recenziu píšem, tak ako je u mňa bežné, tesne pred uzávierkou. Isteže, nie je to možno najzodpovednejší prístup k práci, ale, bohužiaľ, som jeden z tých ľudí, ktorí by bez uzávierky nedokončili nikdy nič. V prípade komiksu Súdruh disident je to však skôr výhoda. Keď som totiž komiks začal čítať, nikdy by som si nepomyslel, akým aktuálnym a realitu odzrkadľujúcim titulom sa táto výpoveď len pár týždňov na to stane.

Milan Šimečka bol česko-slovenský filozof, disident a politický spisovateľ, po ktorom je pomenovaná celá nadácia. Bez mučenia sa priznám, že až donedávna som o ňom vôbec netušil. Vlastne som sa o celej rodine Šimečkovcov dozvedel viac až potom, čo som si vypočul prejav Michala Šimečku počas jeho odvolávania z postu podpredsedu parlamentu súčasnou vládnou garnitúrou. A tu sa ukazuje dôležitosť kníh a komiksov ako média. Pretože o niektorých dôležitých osobnostiach slovenských dejín sa, bohužiaľ, nie vždy dozvieme v škole.

Komunistom sa človek nerodí

Komiks sa začína vyhodením Milana Šimečku z komunistickej strany. Sám totiž píše, že do nej vstupoval mladý a plný ideálov. Neskôr sa nebál stranu prirovnať k sekte. Jeho pohľad na fungovanie strany zvnútra ho viedol k „nevhodným“ postojom v snahe podporiť takzvaný socializmus s ľudskou tvárou, o ktorý sa v roku 1968 pokúšalo mnoho československých politikov a osobností. V rámci následnej normalizácie preto vtedy ešte súdruh Šimečka súdruhom ostať nemohol. Za svoj článok „Návrat do Európy“ bol zo strany vylúčený, neskôr dostal výpoveď aj z Univerzity Komenského a začal pracovať ako robotník. Písať však nikdy neprestal.

Komiks sleduje predovšetkým jeho nasledujúci život vo svetle celospoločenských, celoeurópskych aj súkromných udalostí. Konkrétne situácie z jeho života v klasickom komiksovom štýle s dialógmi v bublinách striedajú úryvky z jeho vlastných prác, sprevádzané autentickými či prekreslenými fotografiami historických, svetových aj domácich udalostí. Na viacerých stranách sú aj celé autentické zápisy a prepisy zo sledovaní a odpočúvaní ŠtB, odborné posudky, zápisnice z vypočúvania a správy z proštátnych médií. Hnát a Vizár dokázali navyše v tandeme výborne previazať napísané slovo s ilustráciami a rôznymi grafikami, ktoré zobrazujú aj Šimečkove abstraktné predstavy či sny, čím čitateľa ešte väčšmi približujú jeho uvažovaniu a vnútornému svetu.

Komiks sa nevyhýba ani problematickým momentom v rodine Šimečkovcov, ale vždy ich dáva do súvisu s dobovým spoločenským dianím. Významne sa venuje predovšetkým rôznym výsluchom, utajeným akciám ŠtB s cieľom sledovať nielen Šimečku, ale aj jeho známych ����priateľov. Príde aj na známu akciu Delta, v rámci ktorej bol na hraničnom priechode Dolní Dvořište zastavený a prehľadaný karavan pašujúci viac ako 400 kilogramov samizdatovej literatúry do a zo zahraničia. Následkom tejto akcie bol nielen Šimečka zadržaný za protištátnu, resp. podvratnú činnosť.

Tieto momenty komiks priamo zrkadlí s románom 1984 od Georga Orwella, ktorý je tu dôležitý hneď v niekoľkých rovinách. Je to totiž práve román 1984, ktorý prekladala Šimečkova žena Eva a ku ktorého prvému vydaniu samotný Šimečka napísal doslov, založený na vlastných skúsenostiach s totalitným režimom a väzením. Tento doslov, či skôr esej, má názov Náš súdruh Winston Smith, čo priamo súvisí aj s názvom komiksu Súdruh disident, čím tejto symbolike pridáva ďalšiu vrstvu. Praktiky, ktoré popisuje Orwell vo svojom románe, až príliš pripomínajú praktiky, ktoré si zažil nielen Šimečka, ale aj mnoho ďalších politických väzňov a osôb prenasledovaných režimom.

Príbeh desivo aktuálny

Vety ako „Nijaký štát nedovolí, aby občania kritizovali vládu“ z úst vyšetrovateľa alebo články dobovej tlače o diverznej činnosti voči republike a podvratnej činnosti voči štátu sa až náramne podobajú na súčasnú rétoriku aktuálnej politickej moci a „vtipné“ na tom všetkom je, že sa tieto tvrdenia opäť skloňujú v súvislosti s menom Šimečka. A, samozrejme, aj s mnohými ďalšími menami. Najväčší rozdiel je len v tom, že v časoch Milana Šimečku šlo o totalitnú moc, nedemokraticky si uzurpujúcu právo hovoriť ľuďom, čo si majú myslieť. V súčasnosti sa tieto reči nevedú v temných priestoroch vyšetrovacej väzby, ale predovšetkým v internetových diskusiách na sociálnych sieťach, videách politikov s umelo nafúknutými lajkmi a komentármi platených internetových trolov či na tlačovkách vládnucich strán využívajúcich otvorené lži a pokrivené informácie na ovládanie a manipulovanie verejnosti, ako aj očierňovanie nepohodlných osôb. A aj to je desivo Orwellovské. Verím tomu, že ani samotný Hvorecký pri príprave textu netušil, akým aktuálnym sa životopisný komiks o Milanovi Šimečkovi stane len pár mesiacov po svojom vydaní.

Komiks je viazaný a nadizajnovaný tak, aby pôsobil ako samizdat z éry komunizmu. Mnoho textov, predovšetkým tých, ktoré sú prebraté priamo zo Šimečkových kníh a textov Obnovenie poriadku, Náš súdruh Winston Smith, Kruhová obrana, Koniec nehybnosti a Spoločenstvo strachu, je vytlačených fontom mechanického písacieho stroja a to aj s chybami, silnými príklepmi či preklepmi, čo ešte väčšmi posilňuje pocit autenticity. Veľký plagát Big Brother is Watching You na konci komiksu a na viacerých jeho stránkach vyvoláva zimomriavky vo svetle zistenia, že SIS v súčasnosti aktívne monitoruje komunikáciu slovenských občanov a cielene pripravuje podhubie na vytvorenie rétoriky o akomsi štátnom prevrate či dokonca majdane.

Komiks sa končí predčasným prepustením Šimečku z väzby a jeho dopísaním doslovu k románu Georgea Orwella 1984. Časť práve tohto doslovu celý komiks uzatvára. Nasleduje niekoľko ďalších „suchých” faktografických zápisov o Milanovi Šimečkovi, jeho žene Eve, fotky z ich života a ukážky obálok Šimečkových prác.

V priebehu čítania komiksu a po jeho dočítaní som bol viackrát nútený okamžite zapnúť internetový prehliadač a začať si vyhľadávať ďalšie informácie nielen o Šimečkovi, ale aj ďalších disidentoch, akcii Delta, francúzskom páre, ktorý pašoval samizdatovú literatúru, a samotnom spise Šiklová a spol., ktorého súčasťou sa stali aj zápisy o Šimečkovom pôsobení. Ak dokáže komiks v iných čitateľoch vzbudiť taký záujem ako u mňa, splnil svoj účel a autori Hvorecký, Hnát a Vizár môžu byť so svojou prácou spokojní.

Nemôžem inak

Ak ma príbeh Milana Šimečku k niečomu inšpiroval, tak je to jeho neúnavná potreba písať, vyjadrovať svoje myšlienky aj napriek, alebo možno práve kvôli, ťažkostiam a neustálej hrozbe od strany, ktorej členom kedysi bol, a štátu, ktorý prenasledoval vlastných občanov. Posledné roky mám s písaním veľký problém. To, čo som kedysi robil z nadšenia, je teraz aj kvôli mojej súčasnej práci povinnosťou, pred ktorou sa snažím pokiaľ možno ukryť. Ukladanie slov na papier je pre mňa zvyčajne zdroj stresu a nechuti. A hoci sa môj prístup zo dňa na deň asi nezmení, rozhodne sa v hlave budem vždy vracať k obrazu Milana Šimečku, ktorý napriek všetkému zlému, čo mu v súkromnom živote jeho písanie spôsobilo, napriek strachu a neustálej hrozbe, napriek prenasledovaniu a väzneniu sediac za písacím strojom hovorí: „Nemôžem inak…”

Komiks Súdruh disident je výpoveďou inej doby, akou je tá naša, a pritom takej desivo podobnej. Je to brilantne napísaný a nakreslený obraz dôležitej osobnosti našej histórie, ktorý priamo ukazuje odhodlanosť ducha, nezlomnosť jednotlivca, ale aj potrebu neupadať do beznádeje, ani keď sa budúcnosť zdá čierna a bezútešná a prítomnosť neznesiteľná. Súdruh disident je práve v súčasnosti v našej krajine mimoriadne potrebný. Odkaz Milana Šimečku a ďalších disidentov aj vďaka nemu žije a bude žiť aj naďalej. Symbolika samizdatu, ktorú komiks naplno využíva, je o to významnejšia. Tento komiks je proste kultúra. Slovenská a žiadna iná. Inšpiruje nie k veľkým činom, ale k sústavnej, poctivej, odhodlanej, neúnavnej a cielenej činnosti. A preto by rozhodne nemal chýbať v knižnici žiadneho skutočne patriotického a bez akejkoľvek falše či pretvárky hrdého Slováka.