��������

Čo z minulosti zabudnúť, k čomu sa vracať, po čom pátrať a z čoho sa poučiť. To sú otázky, ktoré stále znepokojujú chorvátsku spisovateľku Dašu Drndić. Po úspešnej knihe Sonnenschein aj v aktuálnom románe Apríl v Berlíne (Kalligram 2013, preklad Karol Chmel) otvára témy pamäti národa a obdobia nacizmu.

Žánrovo sa neposúva ďaleko od zaužívaných a osvedčených šľapají predošlého titulu – zostáva verná takzvanému „dokumentárnemu románu“. V knihe Apríl v Berlíne sa čitatelia opäť stretnú s Hansom Traubem, ktorého odňali juhoslovanským rodičom a poslali na prevýchovu do nemeckej rodiny. Spoznajú však aj nové tragédie obetí druhej svetovej vojny, napríklad zúfalstvo rodín detí, ktoré zomreli v nemocniciach vo Viedni kvôli medicínskym pokusom.

Drndićovej rozprávanie je napísané v prvej osobe a dá sa označiť za jej doteraz najintímnejšie dielo – v knihe sa totiž nachádzajú viaceré autobiografické pasáže. Rámec príbehu tvorí pobyt rozprávačky vo vile spisovateľov v berlínskej štvrti Wansee, kde sa pred vyše polstoročím stretávala špička nacistickej SS. V tomto prostredí postupne splieta do literárnej podoby osudy svojej rodiny, priateľov, kolegov z vily, ale aj náhodných známych, ktorých na ceste životom stretla. Udalosti a postavy sa rýchlo striedajú, autorkin štýl písania je vlastne tokom myšlienok zachytených „bez ladu a skladu“, sú však plné výstižne sformulovaných a zapamätania hodných úvah na tému zabúdania a pamäti národa. Z Berlína si rozprávačka v mysli odskakuje do Viedne, Salzburgu, Rovinje, Záhrebu či Belehradu. Na všetkých týchto miestach nachádza Drndić svoju „večnú“ tému – krutosti druhej svetovej vojny páchané na Židoch a nacistické zločiny.

V príbehoch jednotlivých postáv sa odráža mozaika celého 20. storočia, poznačeného vojnovými konfliktmi, politickými bojmi, ekonomickými problémami, ale – a to predovšetkým – obyčajnými ľudskými tragédiami.