ղľáԾ
Termín „druhá moderna“ je vslovenskom kontexte pevne zviazaný sosobou literárneho vedca abásnika Michala Habaja, ktorý ho – ako označenie pre početnú skupinu modernisticky orientovaných slovenských próz (predovšetkým) dvadsiatych rokov minulého storočia – zaviedol vosvojom rovnomennom, z viacerých hľadísk priekopníckom monografickom debute zroku 2005. Je teda logické, že za pomerne rozsiahlou antológiou stojí vpozícii editora opäť on.
Zostavovateľská koncepcia
Pri zostavovaní antológií podobného typu je jednou zo základných otázok určenie žiadaného adresáta. Podľa výsledného tvaru sa zdá, že sa Habaj rozhodol cieliť naraz na užšiu itrochu širšiu (laickejšiu) časť čitateľskej obce. Vkusne príťažlivý vzhľad, prehľadné členenie knihy, snaha dodržiavať pri celkom veľkorysom množstve textového materiálu od štrnástich rôznych autorov určitý kvalitatívny štandard icit pre rozsahovú mieru (tvorbe jednotlivých spisovateľov antológia poskytuje od 5 do 50 strán) prezrádzajú chvályhodné úsilie, aby sa kniha nestala len knižničnou položkou vypožičiavanou raz za rok (podľa semestra, vktorom sa na tej-ktorej univerzite učí slovenská medzivojnová literatúra). Viac ju však predsa len ocenia členovia toho užšieho kruhu – darmo, textového materiálu je naozaj vcelku dosť, pričom také exkluzívnosti, ako pokus Vlada Wagnera o „fragment japonérie,“ či novoklasicistické uchopenie postavy ženy-múzy vpodaní Milana Thomku Mitrovského naozaj nie sú pre každého. Do publikácie tohto typu však jednoznačne patria.
Na druhej strane, diskutovať by sa dalo opotrebnosti zahrnúť do antológie až päť vo výraze, vtéme, v kompozícii čiv myšlienkovom základe zúfalo podobných poviedok Tida Jozefa Gašpara, respektíve pri Ivanovi Horváthovi (až) dve prózy zjeho začiatočníckeho debutu Mozaika života asnov – zvlášť, keď popri takisto prítomných kapitolách znovely Človek na ulici či menej známej, zosviežujúceho nadhľadu podanej poviedke Maškarný ples pôsobia ako (duchom idušou) podstatne chudobnejší príbuzní. To je vlastne aj hlavný čitateľský problém tejto knihy – modernistická emblémovosť, ktorá je jej akcentovaným cieľom, prináša zúžené možnosti výberu. To vzhľadom na počet autorov rôzneho literárnohistorického významu, ako aj na fakt, že – ako píše Habaj – vtvorbe významnej časti z nich „reprezentujú modernistické prózy (...) iba ojedinelé prejavy alebo majú povahu začiatočníckych literárnych pokusov ahľadaní,“ zákonito speje vkombinácii sveľkorysým počtom strán kistej redundancii.
Pravda, redundancii sa Habaj ani nevyhýba, ba priam ju podporuje – jeho zvýšený záujem oprózy, ktoré zobrazujú ustálený a(nielen) pre modernu príznačný motív osudovej ženy či femme enfant/fragile je zjavný ipriznaný. Vzhľadom na „rozsiahly komplex umeleckých štýlov apoetík,“ ktoré pojem „modernizmus“ zastrešuje, je takéto hľadanie centrálneho tematicko-motivického spojiva vlastne aj pochopiteľné.
Autori „druhej moderny“
Na celku knihy je vidieť množstvo drobnej, poctivej práce. Habaj vantológii prináša autorov kanonických (Vámoš, Horváth, Hrušovský, atď.), dnes už menej známych (pozoruhodne výrazný priestor venuje napríklad tvorbe Janka Alexyho, ktorý bol vdvadsiatych rokoch publikačne mimoriadne činný), ale aj takých, ktorí sa vslovenskej literárnej histórii iba mihli (napr. Imro Frits, ku ktorému aj Habaj našiel informácie len na dva riadky). Nezanedbateľným prínosom antológie je pritom aj to, že konfrontuje kvalitatívne očakávania, vytvorené na hodinách literatúry – Horváth síce svojimi najkvalitnejšími prácami zknihy naozaj vytŕča, zatiaľ čo Ervin Holéczy či Kvetoslav Urbanovič názorne dokazujú, prečo upadli do zabudnutia; prózy Janka Alexyho aVlada Wagnera však patria ktomu lepšiemu, čo sa vknihe nachádza. Úprimnou, citlivou prostotou (Alexy), respektíve sviežou (seba)iróniou (Wagner) dokonca vytvárajú príjemnú alternatívu voči ťažkopádnemu Vámošovi, manieristickému Gašparovi či často lacno bombastickému Hrušovskému. To, že Habaj pri zostavovaní antológie vychádzal zpoctivého štúdia knižných vydaní ičasopiseckých publikácií, navyše výrazne pomohlo ktomu, že sa menej známe, neraz však (aj umelecky) pozoruhodné prózy objavujú aj pri známejších (kanonických) autoroch. Najviac tu asi zaujmú rané prózy Jána (ešte nie Roba) Poničana, vedno pevne „v službách malomeštiackej triedy“ – výborný doklad búrlivých, niekedy až protirečivých pohybov vslovenskej literatúre prvých poprevratových rokov. Tých zaujímavých momentov je však podstatne viac. Významným je napríklad výskyt podobných kompozično-motivických prvkov, podnecujúcich ku komparatívnym analýzam ainterpretáciam. Okrem už spomínaného motívu ženy vrôznych dôležitých, literárne ustálených úlohách, je to napríklad stvárnenie Paríža („čarovného, vábivého, farbivého anôtivého“ uGašpara; znepokojivo protirečivého uHorvátha; jesenného adeziluzívne sivého uAlexyho), či využitie ďalších tradičných motívov z rezervoáru moderny – divadla, masiek, bohémstva, samoty, stratenosti, vzdoru, straty a podobne. Zaradením málo známych próz Jarka Elena (Hriech pátra Marcela) aJána Poničana (Modré oči) vedľa známejšej Hrušovského Dolorosy sa tiež odkrýva obzvlášť zaujímavá analógia. Trojica autorov totiž vdaných poviedkach variuje nápadne podobnú kompozičnú kostru – vnútorný súboj medzi sexualitou a „božími“ prikázaniami uzástupcov cirkvi. Naozaj, to, že horúčkovitá snaha po nekonvenčnosti neraz vypáli úplne opačne, očividne nie je nič nové.
„Detaily“ editorskej práce
Vzhľadom na to, že Habaj pri väčšine textov vychádzal zich prvých publikovaných verzií, netreba zabudnúť na „detail,“ ktorý býva pri podobne starých literárnych dielach často problematický, respektíve sa nie vždy celkom doceňuje. Je ním jazyková redakcia. Kto totiž napríklad pozná pôvodné vydania Alexyho či Vámošových próz, musí uznať, že Zuzana Šmatláková, ktorá mala vantológii na starosti práve túto stránku veci, odviedla (až na pár malých chýb, resp. miest, oktorých by sa dalo diskutovať) mimoriadne precíznu azároveň literárne citlivú prácu. Pozoruhodné sú však aj iné „detaily“ – či už ide ovecne poňaté profily autorov, alebo orozsiahly aparát vysvetliviek ku všetkým prózam, obsahujúci aj stručné avýstižné kontextualizačné interpretácie. Naopak (keď už sme pri tých detailoch), menej stručná (resp. poznámková) mohla byť záverečná štúdia, ktorá je vlastne (pre)kondenzovaným výťahom zpredchádzajúcej Habajovej monografie. Vzhľadom na celok, ktorý sa zostavovateľovi podarilo vytvoriť, by sa azda pýtala skôr „nová“ štúdia, smerujúca viac ku koncepcii antológie avzájomnému porovnaniu vybratých diel.
Moderna ako zrážka so životom
Aké sú však samotné prózy? Také, aké by sme vzhľadom na preferovanú poetiku, vek ich autorov či dobový stav kultúry mohli očakávať. Moderna je vrozhodujúcej miere postavená na deziluzívnej zrážke mysliaceho acítiaceho človeka sdospelým životom bez pevných hodnôt aakýchkoľvek istôt (slovami Jarka Elena: o pocítení „zimného závanu skutočnosti“), ako aj sveľkým svetom, ktorý sa voči nemu – ako vrecenzentskom posudku knihy výstižne napísal Jaroslav Šrank – „permanentne otváral aotváral aotváral azároveň ho pohlcoval“. Ide teda oprózy, sktorými je – tak, ako spredmetným súbojom súkromne gigantických proporcií adôsledkov – pevne spojená silná, až patetická emocionalita. Teda niečo, čo má nebezpečne blízko ksentimentálnosti, pri akej je čitateľ (nechceným) svedkom množstva sĺz, kriku ahádzania sa oposteľ (Ivan Minárik).
Pociťovaný rozklad hodnôt a inýchpevných bodov, ktorý spomínanému súboju individuality asveta predchádza, je niečím, čo vdanom období viselo vo vzduchu. Pre výraznú časť publikovaných autorov teda nebolo iba literárnou pózou, ale autenticky prežívanou skutočnosťou, ktorej literárne tematizovanie bolo logickou nutnosťou. Táto autentická nutnosť zaznieva – hoci aj spod tenších či hrubších nánosov literátštiny – zväčšiny próz aako taká zostáva pôsobivou. Pôsobivou, pretože pomenúva (áno, aj utoho manieristického Tida J. Gašpara) niečo zásadné anadčasové. Veď kto by nepoznal tvrdé „okolnosti životného boja“ (Elen) či smútok nad tým, „čo sa stratilo alebo neobjavilo nikdy zo života“ (Alexy)? Tých (prepytujem) romantickejších jedincov zase určite aspoň raz prepadol aj ten zvláštny „poetický smútok, ktorý nermúti, ale jemne až teší“ (Gašpar).
V podobných, hoci vjednotlivých autorských realizáciách predsa len variantných stvárneniach rôznych štádií vopred prehratej „ruvačky so životom“ sa pritom dajú celkom ľahko zachytiť aj odtienky filozofického či tvarového svojrázu. Apopri často všeobecne platných slabých stránkach aj stránky individuálne silné (či najsilnejšie). Ani tu sa nedá obísť prínos zostavovateľa, respektíve konštatovanie, že sa príprava antológie naozaj dostala do správnych rúk. Kiežby to tak bolo vždy.
Matej Masaryk(1987) pôsobí ako lektor slovenského jazyka akultúry na Katedre slovenskej filológie Užhorodskej národnej univerzity. Je autorom viacerých recenzií aliterárnovedných štúdií. V roku 2017 vyšla jeho monografiaZabudnutý svet: Próza Janka Alexyho vrokoch 1914 – 1930.Vedecky sa zaoberá predovšetkým slovenskou prózou prvej polovice 20. storočia.
