ղľáԾ
V tradičnom sujete návratu domov sa často opakuje nespoznanie („prišiel ksvojim aoni ho nespoznali“). Nájdeme ho vBiblii, uHoméra (Odyseus), opakuje sa vbaladách ivmodernej literatúre. Je to vďačná zápletka, otvorená tak šťastnému, ako itragickému rozuzleniu, možné východisko existenciálnej reflexie (Camusovo Nedorozumenie). Nápadito rozvíja a aktualizuje tento motív Maroš Krajňak vo svojej štvrtej próze Pogodowitz.
Ide osúčasný variant návratu, ktorý ním je aj nie je, onávrat sprostredkovaný informačnými technológiami. Protagonista, podľa ktorého je kniha pomenovaná, sa znekonkrétne globálneho „pohodového“ sveta vracia do rodiska, na konkrétne neprívetivú slovenskú dedinu, ale práve tak, aby ho rodáci spoznať nemohli. Vracia sa človek, ktorý je takpovediac za vodou (možno zemepisne, určite existenčne) anemusí už robiť, čo musí, len čo chce. Charakterizuje ho úspech, no napriek znakom vysokého ekonomického statusu by nemalo ísť oštandardného zbohatlíka, veď rozumie nielen vlastnému úspechu, ale aj sám sebe. Pred vyše dvomi desaťročiami odišiel zdomu, odstrihol sa od rodiny azískal vo svete asi všetko, čo sa dalo. Pogodowitz je hyperracionálny, stále reflektuje svet avlastné postavenie vňom. Úvahové pasáže knihy sú potom vo vzťahu k príbehu funkčné, kultivované amiestami aj zaujímavé. Hrdina je aj estét avyznávač najvyššej kvality, ktorý si premyslene dávkuje „umenie“, reflektuje ho ako štruktúru atento pohľad prenáša aj na vonkajší svet. Pravdepodobne aj preto, aby zistil, kam sa vlastne dostal, vracia sa prostredníctvom technológií do miest, odkiaľ vyšiel. Napojí sa na obecný Infokanál, overí si marazmus, vakom sa jeho rodisko nachádza, pristihne farára pri hriechu azačne ho na diaľku využívať ako apoštola „dobra“, lokálneho svetonápravcu. V tomto motíve je niečo až rozprávkové apráve tak naivné, keď nešťastný služobník boží plní tri úlohy, ktorými by sa mal vykúpiť.
Manipulátor afilantrop vjednom sa vo vzťahu krodisku stáva niekým medzi bohom, nadčlovekom ahrdinom verneoviek. Je aktualizovaným mixom kapitána Nema aRobura, spája ho snimi „mesiášsky komplex“ (s. 121), atiež stojí pred problémom, ako využiť anezneužiť technologickú prevahu. Ideovým základom konania postavy je protiklad dobra azla vich absolutizovanej, relativizmus nepripúšťajúcej podobe: „... Pogodowitz patrí medzi tých, pre ktorých stupeň zla nehrá rolu, hranicu medzi ním adobrom sa usiluje posudzovať zreteľne, priamo, zlo je vždy kategoricky zlé, teda neprípustné“ (s. 53).
Rozprávanie je postavené na racionálnom konštrukčnom základe. Vychádza zpostavy a zprecízne formulovaných otázok, ktoré si Pogodowitz kladie. Na ne by mal sčasti odpovedať príbeh, sčasti priama reflexia. Väčšinou počujeme personálneho, postave blízkeho rozprávača, ktorý ju má pod kontrolou rovnako, ako má ona pod kontrolou svoj svet. Rozprávač Pogodowitzovi úplne rozumie ado dôsledkov ho vysvetlí, čím odsúva čitateľa do polohy pasívneho adresáta správy, ktorá je síce podaná korektne, ale práve vtejto podobe sa príjemcovi môže stať aj ľahostajnou. Kodstupu prispieva aj protagonistova fascinácia abstraktným (s. 64), nahradenie životného sveta svetom štruktúr vdôsledku uplatnenia prísne rozumového prístupu. Aj tých niekoľko nepresvedčivých pokusov opresah inam, transcendenciu („... beží, vytrvalo, všprintoch sa usiluje priblížiť kotvoreniu mysle, kosvieteniu...“, s. 49) vychádza zracionálnych zdrojov, zpotreby mať všetko pod kontrolou: sú viac vykalkulované, než prežité.
Nevylučujem možnosť, že takýto prístup ksvetu mal byť vdiele aj problematizovaný. Asi sa tak malo stať vzávere. Posledné kapitoly sú však preplnené novými motívmi apostavami (objavuje sa „diabol“ Sabol, reminiscencie naminulosť, samostatný príbeh Danielovej premeny...), významovo prehustené atrochu zmätené, takže niektoré zámery sa tu mohli jednoducho „stratiť“. Kniha ako celok tak nie je (možno aj vprotiklade sautorským zámerom) spochybnením životnej koncepcie protagonistu, ale skôr diskrétnou reklamou na jej skvelosť.
Jazykovo sa rozprávanie nesie vneutrálnom tóne. Výraz „ladí“ spostavou ajej prístupom ksvetu, trpezlivým, zvedavým apoúčajúcim (niektoré pasáže odťažitou dôkladnou vecnosťou pripomínajú návody na použitie zložitých mechanizmov, určené pokročilejším užívateľom). Neutrálna modalita je spočiatku zaujímavá, ozvláštňujúca apri porovnaní snepresnou expresivitou niektorých súčasných próz vítaná – až kým ju nezačneme pociťovať ako monotónnu, až únavnú. Je to štýl, ale udržiava čitateľa vodstupe, podobne, ako si Pogodowitz drží od tela svet. Textovo ide o korektnú prózu, občas zaškrípu niektoré väzby („z čohosi... rezignoval“, „prepáč za pátos“), ale nejde onič, čo by dielo podstatne poškodilo.
„Monthy Python“ Graham Chapman ojednej knihe kedysi napísal, že „veľká časť jej humoru stojí na fakte, že keď máte dosť peňazí, môžete primäť ľudí, aby urobili čokoľvek, čo je až príliš lacný vtip“. Krajňakovi ohumor asi veľmi nešlo, ale zápletka jeho rozprávania, najmä príbeh ofarárovi, stojí na rovnakom princípe (k peniazom si pridajte technologickú prevahu), ktorý sa dá rozvíjať donekonečna. Autor si otvoril veľa možností anaraz akoby stál pred problémom, ako celý príbeh ukončiť. Vzrýchlenom konaní sa potom na malom priestore zavŕšia všetky rozvinuté línie. Vyzerá to tak, že záver nevyplynul zimanentnej logiky rozprávania, ale „dostavil sa“ ako naplnenie nejakej vopred stanovej kvantitatívnej normy (objem súboru, počet znakov či strán).
Krajňak – ato neplatí len pre túto knihu – je najlepší na začiatku, východiskovým nápadom či koncepciou. Menej samozrejmá je uneho finalizácia, schopnosť udržať pozornosť čitateľa až do konca (aj vCarpathii bola najvýraznejšia prvotná vízia sveta, organizácia priestoru – jeho naplnenie, rozprávačské „vyfarbenie“ kolísalo). Vo výsledku je Pogodowitz dielom skôr dômyselným, než sugestívnym. Vkontexte aktuálnej prózy patrí kpozoruhodnejším knihám, vsúvislostiach Krajňakovho doterajšieho diela však neprekonáva síce trochu habkavú, jazykovo akompozične neučesanú, ale dosiaľ stále najpôvodnejšiu prózu, debut Carpathia.
Vladimír Barborík
