ղľáԾ
Možnopoznáte ten vtip, ktorý sa stal sentenciou – Otázka: Aký je rozdiel medzi konšpiračnou teóriou arealitou? Odpoveď: Tri dni. Posledné mesiace nás naučili, že nemožné sa stalo možným. Žijeme včasoch, vktorých sa všetko mení, istoty sa strácajú ato, očom smesi mysleli, že je skalopevnou pravdou, saukázalo ako fejk.
Oceňovaná japonská spisovateľka Yoko Ogawa (1962) publikovala román Ostrov bez pamäti v roku 1994, napriek časovému odstupu odo dneška postihuje aktuálny popis mechanizmu diania, čo vypovedá o socio-psychologických posunoch v hraničných spoločenských situáciách. Popis je univerzálny a skúsenosť prenosná.
Vinformácii oknihe sa dočítame, že ide o „Desivo krásny orwellovský román o totálnom ovládnutí ľudských životov štátnou mocou.“ Po pár stranách, keď je už zjavná téma apoetika, nám jejasné, že autorská stratégia skutočne nadväzuje na Orwellov 1984, prípadne Príbeh služobníčky MargaretAtwoodovej, či ďalšie dystopické texty, ktoré sú na Západe dôverne známe. Teda – variácia na tému, nič nové pod slnkom. Ale nie je to tak, Yoko Ogawa, ato nielen vzhľadom na priznané ázijské prostredie popisovaného ostrova, objavuje nové anové nuansy adetaily, ktorými sa jej príbeh stáva neopakovateľným aoriginálnym vsústredenej sile výpovede. Koriginalite prispela aj ženská optika anarácia, zámerná akcentácia banalít bežného chodu domácnosti či „ženských“ prác. Čítame ženský príbeh okonci, akokoľvek by sme tento koniec mali pochopiť.
Prijať základnú atmosféru románu nám pomôže metafora ožabe vhrnci schladnou vodou, ktorá sa pomaly dostáva do varu. Žaba zhrnca nevyskočí, pretože zmeny sú postupné ačaká, že sa situácia predsa len zlepší, do momentu, vktorom sa uvarí. Zvykneme si aj na šibenicu, nie? Ľudia na ostrove bez pamäti sa varia postupne, pokojne alen smiernymúdivom nad sledom udalostí. Všetko mizne, pamäťová polícia odvádza čoraz viac ľudí, kým správy ospásonosných skrýšach nie sú overené... Rozprávačka neanalyzuje; komentuje aprijíma pokorne zmeny, tak ako všetci okolo nej.
Vpriebehuriadeného miznutia sledujeme dva odlišné milostné príbehy spojené len fenoménom písania, dva príbehy dvoch párov; pisárka ajej učiteľ strojopisu, spisovateľka aredaktor jej vznikajúceho románu. Dve ženy, spisovateľka aliterárna postava, dve polohy – fikcia askutočnosť, teda realita skutočná vliterárnom texte, vktorom vzniká nový literárny text. Čo však vlastne čítame, čo je reálne? Realita literárnej postavy – pisárky, či realita jej románovej autorky – protagonistky? Alebo naša realita, vktorej čítame text? Musíme sa nutne zamyslieť, či je literatúra len spôsob, ako množiť slová alebo má podstatnejšie atribúty, úzko spojené sexistenciou vjej základe. Posuny časopriestoru aspochybnenie autenticity skutočného je len jedna zlínií, ktoré Yoko Ogawa akoby mimochodom vpríbehu rozvíja. Čo mizne, kam mizne, kedy zmizneme? Artikuluje základné otázky rovnako ako každá filozofia či náboženstvo tohto sveta. Robí to pokojne, prúdom vnemov aobrazov sdojemnou pozornosťou kjedlu, čo stále ubúda. Miznú nielen spomienky, ale aj jedlo, čo sú zjavné známky blížiaceho sa finále.
Dve ženy vodvoch zdanlivo nesúvisiacich dejoch sa vzáverečných pasážach ocitajú vrovnakej situácii. Vzáverečnom defilé dvoch milostných vzťahov protagonista – spisovateľka a jej literárna postava – pisárka sú jedno. Láska ako skrýša, zároveň akonebezpečná pasca, mení fyzikálne vlastnosti časopriestoru.
Zamestnaním protagonistky je písanie románov, činnosť, čo sa na ostrove málo cení, apamäťová polícia ju toleruje len do momentu, vktorom zmiznú všetky romány. Hlavná hrdinka, ktorá sa stáva pisárkou vobchodnej firme, však napriek tomu spísaním románovpokračuje. Alegória blízka všetkým tvorivým ľuďom, umenie ako zaznamenávanie, ako správa apamäť, ako spôsob bytia. „Trvalo mi celú noc, kým som napísala jeden riadok. Veľakrát som sa ho pokúsila prečítať nahlas, ale netušila som, odkiaľ tie slová prišli aani kam by mohli smerovať...“ (s. 235) Pôsobivá je scéna autorského bloku, keď protagonistka dostáva radu blížiacu sa pokusu o pochopenie toho neuchopiteľného, čo, nepochybne, podstatou písania je: ,,Zmysel nie je dôležitý. Ide opríbeh ukrytý hlboko vslovách. Teraz si vbode, keď sa pokúšaš ten príbeh extrahovať. “ (s. 235)
Aj to je jeden zviacerých rozmerov, čo román Ostrov bez pamäti vcivilnom a zároveň poetickom preklade Maríny Gálisovej obsahuje. Vexotickej transkripcii (exotickej, samozrejme, pre nás na Slovensku), vrámci ktorej nevieme do posledných riadkov odhadnúť vývoj deja akonanie postáv. Počas čítania sa však čoraz väčšmi stávame súčasťou napísaného, ato vrámci našich vlastných bazálnych skúsenostných manuálov, ktoré autorka cielene oslovuje. Vďaka tomu sa prirodzene dokážeme identifikovať spostavami apríbehom. Apochopiť nepochopiteľné.
Yoko Ogawa: Ostrov bez pamäti
Preklad: Marína Gálisová
Bratislava: Lindeni, 2021
