ղľáԾ
Od slovenského autora skrstným menom Janko by človek azda čakal baladu, vktorej zohrá dôležitú, ba priam osudovú, úlohu vrecko na tabak, prípadne možno až prekvapivo nadčasovú spoločensko-politickú románovú satiru. Janko Iša si však, vďakabohu, išiel aide svoje aaj vdruhej knihe zo série 徱á zabíja... klinec po hlavičke.
Ako ľudia, ktorí sledujú scénu pôvodnej slovenskej literárnej fantastiky, vedia, príbeh 徱áa sa začal písať vroku 2015, keď sním autor vrovnomennej poviedke príznakovo razantne, bez zbytočných okolkov aešte azda všelijako inak, len nie delikátne získal hneď dve dôležité žánrové ocenenia – Cenu Fantázie aCenu Béla. Už vtedy bolo asi viacerým jasné, že ak sa Iša s徱áom vRuke bude držať svojho remesla anedostane napríklad chuť kladivom leštiť príbory alebo sohľadom na to, čím sa vtedy atam ako začínajúci „slovotepec“ prezentoval, ako aj sohľadom na jeho telesné proporcie mu nenapadne hrať sa na (pseudo)intelektuálnu slepú babu uprostred zbierky porcelánu, mohlo by to byť zaujímavé. Astalo sa. Už kladivákovský debutový román Temnota z Pressburgu (2016) bol zábavnou akčnou jazdou, pri ktorej čitateľom lačnejúcim po krvi acynických zrnkách múdrosti bilo srdce ako kladivo, adokonca – hoci mnohým apologétom vysokého vliteratúre by pri vyslovení nasledujúcich slov zrejme praskli kostičky vsluchovom ústrojenstve – fajnovým čítaním. No a próza Čierny kráľ sa svojmu predchodcovi vsérii vyrovnáva, vyslovene sním ide Ruka v Ruke.
Už päťstránkový prológ najnovšieho Išovho počinu dáva tušiť, že ovšetko to, čo by človek, ak je vobraze, vkladivákovskej knihe čakal achcel, nebude núdza – ato tak na úrovni obsahu ako formy. To isté potom platí oprvej kapitole, svojho druhu cezúre v rozprávaní, ktorá sa síce ťažiskovo neodohráva vdomovskom prostredí 徱áa, teda vbetónovej džungli Pressburgu, itak je však absolútne kladivákovská apredznamenáva aj to, sčím bude mať Išov (anti)hrdina aspolu sním čitatelia dočinenia: „Potrebujeme ťa. VEngerau sa začala vojna.“ (s. 18) Vojna – lebo bandu Dorfákov, vagabundov zpriemyselnej štvrte Pressburgu Bischdorf, postihol masaker, lebo po meste pobehujú indivíduá, ktoré by sa dali charakterizovať prostredníctvom názvu jednej seagalovskej akčnej filmovej klasiky (ťažko ich zabiť), lebo... alebo na scénu sa podľa všetkého odkiaľsi (ako sa postupne ukáže, zkrajiny popola) derie nový hráč. Samozrejme, vepicentre toho všetkého stojí Išov protagonista, pre ktorého všetko vyzerá ako klinec. Zaujímavé pritom je, že vrománovom rozprávaní zohráva kľúčovú úlohu nielen jeho prítomnosť, ale aj jeho minulosť: „Ty ignorant! Ty si ma naozaj nepamätáš? Skoro jediný zo všetkých tých deciek si prežil, bol to revolučný zázrak medicíny! Tá symbióza amechanická dokonalosť! Urobili sme veľkú chybu, že sme ťa vtedy hodili na ulicu.“ (s. 198)
Podobne veľkou chybou, akej sa svojho času v徱áovom životnom príbehu dopustil doktor – mäsiar so záľubou vpreverovaní prahu bolesti svojich subjektov, by bolo ignorovať vkontextoch pôvodnej slovenskej literárnej fantastiky Janka Išu. Nielenže evidentne vie, čo chce písať (kľúčové slovné spojenia sú napríklad žánrový crossover, drsný humor či poetika, ako by to asi vyhláskovala jedna zpostáv, krwi), ale aj (to) písať vie. Jeho jazykový prejav je funkčný azároveň atraktívny, osobitne šťavnatý najmä tým, ako autor efektne využíva obraznosť: „Obidve strely ho zasiahli do hlavy apremenili ju tak na bizarnú rozkvitnutú ružu. Skúskami kostí na lupienkoch atroškou mozgu uprostred.“ (s. 48) Navyše, disponuje čímsi, bez čoho sa autor fantastiky len sotva zaobíde, teda fantáziou: „Osobne ma najviac prekvapilo niečo, čo vyzeralo ako psia hlava ostatným drôtom prišitá na telo dinosaura schrbtom pokrytým strešnou krytinou ahromozvodom.“ (s. 311) Najdôležitejšie však je, že Išova kniha – na rozdiel napríklad od včomsi príbuznej prvej časti série Ajriš Martina Benkoviča nazvanej ŠٱԱ (2021) – je vnútorne konzistentná. Išov Čierny kráľ prosto vie, aký chce byť, je taký anehanbí sa za to, lebo, jednoducho, nemá začo/prečo.
Isteže, Išovi i徱áovi by sa všeličo dalo vyčítať. Úplne napríklad počujem, ako kdesi vdave, vjednom jeho segmente, potichučky zaznieva, že autorovo písanie, resp. celková poetika nápadne pripomína Jiřího Kulhánka. Takisto počujem, ako sa vinom segmente davu (lebo členovia toho prvého otamtom mene nemajú ani potuchy) omnoho hlasnejšie ozýva, že 徱á je číročíry brak, ten druh literatúry, ktorý si nezaslúži pozornosť ani len veľkosti hlavičky klinčeka. Jedna idruhá výčitka môže byť vari aj opodstatnená, ale: 1. ak aj hneď prijmeme za svoju ideu, že Iša sa inšpiruje vKulhánkovi, treba povedať, že to mnohí amnohým to nešlo anevyšlo; 2. možno je 徱á naozaj brakom, ale – avonkoncom pritom nemusí ísť ototálny oxymoron – kvalitným brakom. Tak či onak, jedno príslovie vyslovuje veľkú pravdu: Radšej byť kladivom ako nákovou. Amožno radšej byť 徱áovým vagabundom ako... nuž, neviem – čímkoľvek iným.
Janko Iša: Čierny kráľ (徱á II.)
Žilina: Artis Omnis, 2021
