ղľáԾ
Hľadanie sekulárnej etiky
Fedor Gál – Peter Zajac: 1 + 1
Bratislava, Petrus 2004
Na stránkach Knižnej revue som už písal omojich výhradách voči móde posledných rokov zhrnúť časopisecké články do formy knižky. Do vzácnej kategórie výnimiek, ktoré potvrdzujú pravidlo, patria dialógy Fedora Gála aPetra Zajaca pôvodne publikované vtýždenníku Domino fórum. Knižná podoba týchto skvostných esejí akoby bola zámerne určená publiku, ktoré si nevedelo zvyknúť na žlčovitý, fundamentalistický až primitívny tón vtedajšej podoby týždenníka, atak mu popri slovných výkaloch unikali aj skutočné perly ducha.
Zajac sGálom sú dva nevšedné typy kritických intelektuálov (ak vôbec má zmysel tieto pojmy významovo oddeľovať), bez ktorých by bolo programové kvasenie slovenskej pravice trošku nudné. Je paradoxné, že popri neuveriteľných naivitách typu Róberta Žitňanského azmesi cynizmu apropagandy typu Iva Samsona či Františka Šebeja sa na stránkach týždenníka Domino fórum rozvíjal inšpirujúci dialóg dvoch rozhľadených osobností. Gál aZajac sú neobyčajne presvedčiví najmä tam, kde vyzdvihujú kultúru ako spôsob nielen verejného života, kde nehľadajú ideologickú odpoveď, ale (povedané slovami rabína Karola Sidona) pravdu pravidiel. Znova aznova sa presviedčajú, že súboj so lžou anenávisťou je večný, že nielen ekonomika utvára kultúru, ale aj (či skôr predovšetkým) kultúra utvára ekonomiku, že dnešní horliví budovatelia kapitalizmu sa vrovine myslenia správajú ako marxisti. Vnajpoctivejšej chvíli uvažovania, keď prezrádza, že nemá tušenie, ako by mohla spoločnosť konkrétne vyzerať, formuluje Fedor Gál akési osobné krédo, ktoré zároveň charakterizuje prototyp intelektuála: byť skeptický aostražitý.
Stouto polohou ostro kontrastuje ideologická konkretizácia niektorých častí textov, ktorá zároveň nepriamo vysvetľuje, prečo je také ľahké vášnivo súhlasiť inesúhlasiť stýmito autormi. Určujúcim znakom ich myslenia sú totiž princípy – ato tak vo chvíli, keď požadujú obyčajnú slušnosť vpolitike, ako aj vokamihu, keď veria, že prosperita je produktom podnikavosti ľudí, ktorí vytvárajú pracovné príležitosti. Atak sa ani oni vďaka lákadlu ideologizácie aosobnej zainteresovanosti na najnovších dejinách nevyhli neraz až detinsky naivným konštatáciám. Človeku sa až veriť nechce, či je to ten istý Fedor Gál, ktorý píše, že „za posledných 15 rokov sa už rozhodujeme bez vonkajšieho tlaku“ aten istý Peter Zajac, ktorý novembrovú garnitúru označí za „kultúru nezištnosti, obetavosti aslužby verejnosti“. Práve vtejto osobnej clone sa prejavuje najväčšia slabina reflexií oboch mysliteľov. Hoci sa spočiatku najmä Fedor Gál pokúšal vyhnúť politickému uvažovaniu vkategóriách víťazstiev aprehier, ktoré výstižne označil za historický relikt, neskôr obaja skĺzli do takmer partizánskeho spomínania na vlastné zásluhy. Nebolo by to až také tragikomické, keby najmä Peter Zajac, neraz pripomínajúci svoju účasť na dvoch historických víťazstvách, vedel stráviť aj svoje dve historické prehry: dvakrát totiž pomohol Vladimírovi Mečiarovi kmoci. Prvý raz, keď mu nadšene otvoril dvere do VPN ako „vševedkovi“ adruhý raz, keď nepochopil historickú emancipáciu Slovenska aprenechal ju vulgárnej realizácii HZDS aSNS. Všetky jeho ostatné interpretácie tejto udalosti sú mýty sdodatočne vymyslenou pointou. Žiaľ.
Fedor Gál aPeter Zajac patria kautorom, ktorí sú nesmierne cenným obohatením politického myslenia na Slovensku. Avidí sa mi, že ich texty, pôvodne publikované časopisecky, začínajú žiť až vo svojej knižnej podobe.
Eduard Chmelár
