��������

Autor podobne ako jedno z kľúčových diel Marcela Duchampa Veľké sklo, ktoré prasklo pri inštalácii, píše svoj text, tvrdý a priesvitný ako sklo, ktoré nakoniec praskne, ale nerozpadne sa. Reflektuje všetko svojím veľmi subjektívnym reflektovaním, celý pohľad Jána Tazberíka na skutočnosť života a skutočnosť básne je akoby cez sklo: niekde tam (inde?) v hĺbke, v diaľke, v tme pamäti. Je to v kontexte súčasnej slovenskej poézie výnimočný text vymykajúci sa akýmkoľvek prirovnaniam k určitému spôsobu písania. Tazberík je v písaní suverénne "tazberíkovský": kontinuálny v sebe samom od svojho debutu až po zatiaľ poslednú zbierku. Jeho poézia bola vždy a je aj teraz nadčasová s vlastnou hlboko chápanou krehkosťou existencie človeka & poézie. Fotografický sprievod: Brigita Lehoťanová.

Mila Haugová