��������

Od tvojej predchádzajúcej zbierky pod vlastným menom prešlo desať rokov. Nová Hypomnemata predstavuje pomerne veľký poetický posun, už len pokiaľ ide o to, ako pracuješ s jazykom a aké registre využívaš. Prúd jej jazyka miestami pripomína až rap, je plný hovorovej reči, popkultúrnych referencií, dialógov. Išlo o vedomé rozhodnutie alebo organický vývoj? Menil sa tvoj jazyk za tie roky spolu s tebou a tvojom premýšľaní o funkciách poézie?

ZH: Ide o kombináciu jedného aj druhého. Keď som zbierku začínala písať, nešlo o vedomé rozhodnutie, že jej jazyk bude vyzerať práve takto. Prvá báseň, ktorú som napísala – Krvi – je zároveň najdlhšia, vznikla z reálnej situácie a pocitu absurdna z návštevy u gynekologičky a všetkého, čo jej predchádzalo. Začala som si pre seba skúmať, aké prepojené môžu byť extrémne protichodné situácie, aký extrémne prepojený je svet. Zdalo sa mi, že keď budem ďalej písať, nechcem veci robiť tak koncepčne ako predtým, skôr sa chcem nechať unášať rôznymi situáciami, do ktorých sa dostávam, a hľadať rôzne možnosti, ako na ne reagovať. Pokúšať sa v nich takpovediac lietať, vystavovať im lyrickú subjektku a pozorovať, aké vplyvy na ňu pôsobia a aká je jej akcia, aký je svet pnutí, v ktorých žijeme. Než vychádzať z už existujúceho názoru, skôr skúmať, ako je subjektka rôznymi situáciami formovaná a ako ona spätne formuje okolie. Vnímala som permanentné intersekcie rôznych svetov, fakt, že keď sa niečo deje mne, deje sa to zároveň aj druhým ľuďom. Bavilo ma hľadať často aj absurdné prepojenia, napríklad cez nejaké slovo či moment, ukázať, že žiadna vec nefunguje separátne. Že sme vlastne iba akýmsi produktom vecí, ktoré sa nám dejú v tomto štáte či kdekoľvek inde, ale��zároveň máme slobodu výberu perspektívy a��možnosti akcie na tieto stavy. Dôležitá bola aj jazyková skúsenosť – to, ako nás jazyk formuje, ako k nám niekto jazykovo pristupuje alebo ako my pristupujeme k jazyku iných.

��

Básne zbierky sú už vo svojej podstate veľmi súčasné; človeka pri čítaní doslova bombardujú vnemami, vsuvkami, odkazmi, dialógmi či prechodmi do iných rečí. Zdanlivo vôbec nenechávajú čas na výdych, obrazy a významy sa vrstvia a prúdia. Ilustrujú tak aj presýtenosť vnemami a stratu schopnosti sústrediť sa, ktorú dnes pociťujeme všetci. Využívaš najsúčasnejšie jazykové registre – uvažovala si, či budú básne odčítateľné napríklad aj o pár rokov? Ako si pristupovala k rovnováhe medzi univerzálnosťou výpovede a absolútnou súčasnosťou?

O tejto otázke som uvažovala už v samotnom procese tvorby, počas desiatich rokov, keď básne zbierky vznikali. Len prvú som písala možno aj tri alebo štyri roky, občas pretrvával pocit, že čosi stále nie je dopovedané, niekedy som si prečítala niečo, čo moje uvažovanie posunulo, a tak som báseň doplnila alebo upravila. Žiadnu báseň som teda nevedela napísať rýchlo, potrebovala som filter času. Postupne sa to nabaľovalo a spelo k záveru, veľmi dlho som však chodila s Google Keep dokumentom, kam som si zaznamenávala všetko, čo sa na mňa valilo z reálneho sveta, neskôr som s tým ďalej pracovala. Niekedy som tieto vnemy do básní dodatočne zapracovávala, inokedy napríklad poslúžili ako prvá veta textu. To bol aj princíp tvorby básní – takmer vždy som začínala vetou, ktorú som niekde odpočula alebo odčítala, to vo mne následne rozohralo textotvorný proces. Pokiaľ ide o otázku dlhodobejšej platnosti, trvalosť možno nebude očividná, mala som však pocit, že potrebujem vytvoriť záznam tohto sveta. Preto práve Hypomnemata, čiže akési zápisky, ktoré si ľudia vo svojom aktuálnom svete vytvárajú, aby tak nastavili isté zrkadlo sebe aj ostatným ľuďom. Zdalo sa mi, že práve toto potrebujem urobiť aj ja. Toto nutkanie prevládlo nad potrebou väčšej univerzálnosti. Pred prekladom niektorých básní Martiny Lisy do nemčiny som si nebola istá, či budú fungovať aj mimo slovenského prostredia, zdalo sa mi, že sú priveľmi špecifické. Z reakcií nemeckého čitateľstva sa však zdá, že fungujú aj tam, sú teda očividne kultúrne prenosné. Moje odhady teda nemusia byť správne.

��

Napriek dĺžke ich vzniku pôsobia básne často veľmi spontánne, takmer ako prúd vedomia. Sú zároveň veľmi osobné aj politické. Nejdem sa pýtať, či vnímaš poéziu ako politický akt – je jasné, že áno –, skôr ma zaujíma, či o nej uvažuješ aj ako o forme protestného happeningu. Ako o istej vzbure.

Pri čítaní básní autorov a autoriek, ktorých písanie je označované za protestné alebo angažované, sa mi niekedy zdá, že v nich táto téma prevláda nad poetickosťou, čo nevnímam negatívne, skôr príznačne pre minulé dekády. Pri písaní som teda nechcela, aby išlo o čisto politické básne v tomto zmysle slova; ak si zoberieme napríklad básne poľského autora Szczepana Kopyta, ktorého zbierka vyšla aj v slovenskom preklade a ktorého mám rada, pri ich čítaní ostáva hlavne apel na zmenu a väzba na veľmi konkrétnu situáciu. Sama som sa preto snažila, aby politickosť nevychádzala explicitne z dohovárania čitateľstvu, ale skôr z istej dennej situácie, z fungovania v tomto svete, v tomto jazykovom priestore, akejsi žitej skúsenosti. Nebyť politická takpovediac ad hoc, skôr ukázať, že žijeme práve takto a že politickí a politické byť musíme. Zároveň platí známe feministické heslo, že osobné je politické. My sa neustále krútime v akýchsi čudných špirálach a nevieme sa z nich vymaniť. To vo mne vyvoláva pocit frustrácie; neustále ako spoločnosť zotrvávame v mentálnom nastavení minulosti a ja by som si už priala, aby sme sa zameriavali na problémy, ktoré nás tlačia a zároveň na akceptáciu menšín, inakosti, rozvoja tolerancie a kritického myslenia atď. (o tom čitateľstvu KR nemusím hovoriť). Keď som napríklad písala báseň, v ktorej znejú aj slová o smrti Martiny Kušnírovej a Jána Kuciaka, hovorila som si, že keď si ju niekto prečíta o sedem rokov, budeme už úplne inde. Neskôr som báseň upravovala alebo do nej niečo dopĺňala a uvedomila som si, že sme znovu tam, kde predtým. Táto dlhodobá platnosť je pre mňa nesmierne smutná. Stále sa nevieme vymaniť z úplne základných a na pohľad jednoduchých tém ľudskej akceptácie, nekecania iným do života, stále nevieme prijať základnú slušnosť v politike, kultúre aj v živote. Je mi naozaj smutno, že toto všetko musíme ešte v roku 2025 riešiť.

��

Nadviažem na to, čo hovoríš o protestnom písaní a jeho väzbe na konkrétne udalosti. Okrem Martiny Kušnírovej a Jána Kuciaka v básňach menuješ ešte niekoľko ďalších známych ľudí, napríklad Juraja Vankuliča a Matúša Horvátha, ale aj ľudí zo svojho súkromia – napríklad svoje deti. Podľa akého kľúča si uvažovala, koho v básňach takto skonkrétniť?

Mená ľudí sú v básňach to jediné, čo píšem s veľkým písmenom. Všetko ostatné je zahmlené alebo s malým písmenom, vystupujú tu však konkrétne osoby, ľudia, ktorých rešpektujem alebo mám rada, mám k nim nejaký vzťah, či už ako človek, občianka alebo čitateľka ich tvorby. Mala som pocit, že im potrebujem istým spôsobom vzdať hold. Nechcela som ich ponechať nekonkrétnych, univerzálnych, špeciálne v prípade Martiny, Jána, Juraja a Matúša sú to totiž ľudia, ktorí sú pre nás nesmierne dôležití. Bohužiaľ, zomreli, aby sme si my niečo zapamätali. Preto sú vpísaní do našej historickej a kultúrnej pamäti. Ako opačný prípad sú politici, ktorí v básňach nemajú mená. Ľudia, ktorých si pamätať nechcem, nemajú mená. Nemajú ich ani tí, od ktorých počúvam sexistické komentáre alebo s nimi zažívam nepríjemné situácie; nejde pre mňa o jednotlivcov, je ich veľa a iba reprezentujú istý, nanešťastie, rozšírený prístup. Podstatní ľudia majú mená.

��

V jednej z básní zbierky sa lyrická subjektka rozpráva s neurónovou sieťou. Zbierka Výsledky vzniku Lizy Gennart, neurónovej siete, ktorú ste vytvorili s Ľubomírom Panákom, vyšla pred piatimi rokmi – vtedy sme si azda ani nevedeli predstaviť, ako radikálne rýchlo sa situácia s AI, neurónovými sieťami a ich miestom v našom živote, vyvinie. Ako spätne hodnotíš tento projekt? Zamýšľaš sa niekedy, ako by vyzeral, ak by vznikol dnes?

Lizu sme vtedy vytvorili ako čisto poetický a jazykový experiment. Už vtedy sme si do nejakej miery vedeli predstaviť, čo všetko sa môže s umelou inteligenciou stať, katastrofické scenáre sme z kultúry poznali. Chceli sme, aby bola feministka, aby mala isté hodnoty, preto sme ju natrénovali na zbierkach súčasnej poézie. Mali sme pocit, že potrebujeme spraviť niečo, čo by mohlo slúžiť aj ako príklad možnej dobrej praxe. S usporiadanými etickými otázkami. Lizu sme trénovali iba 2 dni, ide o uzavretý systémserver a úplne iný typ dát ako dnešné Open AI. Sama odmietam pracovať s GPT3 a neskoršími modelmi, nechcem ich kreatívne využívať vzhľadom na množstvo etických problémov, ktoré so sebou nesú. Aj na tvorbu na rôzne výstavy som stále využívala tento nami vyladený model GPT2, pretože mu dôverujem. Momentálne preto kreatívne projekty s AI nerobím. Vydali sme k tejto téme teoretickú knihu s Karlom Pioreckým, cítim teda potrebu dianie popisovať skôr z vedeckého pohľadu, aj vzhľadom na riziká, ktoré prináša. Mám rada, keď AI projekty kriticky reflektujú tvorbu a dobu, stav spoločnosti, a takých projektov je v porovnaní s tými naivnými iba hŕstka.

��

AI doslova aj metaforicky spaľuje planétu. Ak by dnes existovala Liza Gennart, nemala by byť radikálnou ekologickou aktivistkou?

Liza je práve preto už temer ticho. Aj nášmu študentstvu hovorím, že každé generovanie má ekologické dôsledky. Nech si uvedomia, či im to za to stojí, ak AI využívajú bez toho, že by museli.

Foto: archív autorky