ղľáԾ
Inteligencia a ľudia pracujúci v kultúre sú prvými obeťami v prípade nastoľovania diktatúr a rovnaké je to aj pri invázii armády, ktorá chce z mapy vymazať celý národ.
„Ak by sa niekomu podarilo odstrániť inteligenciu a duchovných, Ukrajina by bola taká mŕtva, akoby bol zabitý každý Ukrajinec, pretože stratí tú časť obyvateľstva, ktorá rozvíja a zachováva jej kultúru,“ povedal Rafael Lemkin, muž, ktorý po 2. svetovej vojne vniesol do medzinárodného práva pojem genocída. ()
Po stopách genocídy
Koncept genocídy na kultúrnom základe Lemkin podrobnejšie opísal v roku 1953 v stati Sovietska genocída na Ukrajine. V tomto texte identifikoval štyri hlavné prvky genocídnej politiky Kremľa voči Ukrajine:
Dnešné Rusko na okupovaných územiach naďalej koná podľa rovnakej schémy. Trištvrte storočia po Norimberskom procese, na ktorom sa o genocíde po prvý raz hovorilo, ruskí okupanti vtrhli do Ukrajiny s plánmi zahŕňajúcimi miesta masových hrobov i mená obetí. Po rýchlom obsadení územia sa mali predovšetkým vyrovnať s najnebezpečnejším nepriateľom – inteligenciou. Na likvidačných zoznamoch boli okrem verejných činiteľov najmä učitelia ukrajinského jazyka, literatúry, histórie, novinári, vedci, spisovatelia a kňazi iných cirkví ako ruskej pravoslávnej.
Najznámejším príkladom bol osud spisovateľa a aktivistu Volodymyra Vakulenka, ktorý pred postupujúcim frontom odmietol ujsť zo svojho domova, kde sa staral o svojho chorého otca a autististického syna. Bol popravený výstrelom do tyla a jeho telo sa po oslobodení Izjumu našlo v neďalekom masovom hrobe. Vakulenkov denník, zakopaný v záhrade jeho domu, objavila spisovateľka Viktoria Amelina a postarala sa o jeho publikovanie. I ona však onedlho zomrela po ruskom raketovom útoku na pizzeriu v Kramatorsku. Podľa informácií Ukrajinského centra PEN od začiatku invázie do konca roka 2024 zahynulo 145 umelcov a 95 novinárov. Čo sa stalo na doteraz okupovaných územiach, si nie je ľahké predstavovať. Vie sa iba o tisíckach neprávom uväznených a deportovaných.
Vojna so symbolmi a pamäťou
Ukrajina má s terorom namiereným na umeleckú scénu svojej skúsenosti. V 30. rokoch Stalin zlikvidoval v rámci takzvanej Veľkej čistky celú generáciu spisovateľov – mladú avantgardu, symbolistov i klasikov, liberálov i komunistov, ktorých spájal iba fakt, že písali ukrajinsky. Medzi takmer 300 popravenými boli napríklad Pydmohyľnyj, Zerov, Kurbas, Semenko, Kuliš, Epik, Jalovyj alebo Poleščuk. Len malá časť prežila pracovné tábory vo vyhnanstve (Bažan, Tyčyna alebo Bahrjanyj) a neskôr sa pre celú umeleckú generáciu zaviedol výraz „rozstrieľané obrodenie“.
Likvidačné zoznamy boli súčasťou plánu z úvodu vojenskej agresie, keď mala ťažká technika rýchlo obsadiť ukrajinské územie a začať čistky, ktoré by znemožnili aktívny odpor obyvateľstva. Blesková vojna však nevyšla a po stiahnutí sa z kyjivskej, černihivskej alebo charkivskej oblasti môžeme na oslobodenom území okrem masových hrobov nájsť dôkazy o ruskej snahe zničiť čokoľvek, čo sa týka kultúry a jej symbolov. Napríklad v Boroďanke pri Kyjive okupanti bojovali so Ševčenkom, presnejšie s jeho pamätníkom na námestí, a museli obetovať veľké množstvo munície, aby ho dokázali poškodiť. Z básnického barda Tarasa Ševčenka sa totiž stala popkultúrna ikona a symbol protiruského odporu, jeho verše sa recitovali na námestí počas Revolúcie dôstojnosti a jeho fúzatá zamračená tvár hľadí z početných grafity na zničených budovách vo všetkých kútoch krajiny.
V malej obci Skovorodynivka v charkivskej oblasti zas bolo zbombardované múzeum osvietenského filozofa a básnika Hryhorija Skovorodu, ktorý už v 18. storočí písal ukrajinsky. Široko ďaleko sa pritom nenachádzali žiadne vojenské objekty. Zničený kultúrny majetok v tejto vojne nie je vedľajšou škodou. Výsledky dokumentovania útokov na kultúrne objekty ukázali, že takéto útoky sú systematické a cielené. Bombardujú sa knižnice, kultúrne domy, múzeá, divadlá, školy... Ku koncu roku 2024 ukrajinské Ministerstvo kultúry eviduje 1 255 zničených kultúrnych pamiatok a 2 156 zničených objektov kultúrnej infraštruktúry.
Napriek tomu, že útoky na kultúrne pamiatky dnes medzinárodné súdne inštitúcie nemôžu priamo považovať za zločin genocídy, môžu byť dôkazom genocídneho zámeru Ruska. „Prvýkrát od druhej svetovej vojny ruský agresor nič neskrýva a otvorene deklaruje svoje zámery zničiť Ukrajincov. Vidíme to vo vyhláseniach rôznych vysokopostavených predstaviteľov i v štátnych médiách... Nazývajú to denacifikáciou, ale ďalej vysvetľujú, že všetci Ukrajinci, ktorí sa nepovažujú za Rusov, sú nacisti,“ hovorí Halyna Čyžyk, výkonná riaditeľka Lemkin Society, mimovládnej organizácie, združujúcej právnikov a osobnosti verejného života a zaoberajúcej sa najmä dokumentovaním a vyšetrovaním trestných činov proti kultúrnemu dedičstvu.
Sama si je vedomá, že dôkazy ochrancov ľudských práv a občianskych iniciatív nebudú stačiť na potrestanie najvyššieho politického vedenia Ruska za genocídu. Ak však tieto zločiny budú vyšetrovať domáce orgány činné v trestnom konaní, stanovia dôležité právne rámce, ktoré budú relevantné pre medzinárodné súdne inštitúcie.
Vojnový knižný boom
Prechádzam sa po kyjivských uliciach. Po niekoľkých rokoch absencie na nich vidím viacero výrazných zmien: nálada obyvateľstva i jeho skladba, veľký počet vojnových invalidov, záľaha štátnych vlajok na Majdane ako spomienok na padlých. A... množstvo nových kníhkupectiev.
Záujem o knihy a najmä o pôvodnú ukrajinskú literatúru, je obrovský. Do roku 2014 tvorili po rusky písané a prekladové knihy tri štvrtiny ukrajinského trhu. Ruské preklady boli dotované z Moskvy, a preto boli podstatne lacnejšie. Situácia sa začala meniť po anexii Krymu a vojne na Donbase, keď dovtedy veľká časť rusky hovoriaceho obyvateľstva spontánne začala hovoriť i čítať ukrajinsky a totálna invázia vo februári 2022 priniesla definitívny koniec ruskojazyčných kníh v kníhkupectvách.
Ľudia sa začali zaujímať o svoju históriu, objavovať súčasnú literatúru i klasiku. Je v tom úprimný záujem i vzdor. Keď v správach vidia vypálené alebo zbombardované knižnice, pátrajú po koreňoch svojej identity, ktorú im chcelo Rusko násilne odňať.
Dominantná časť spisovateľskej obce je pritom v službách armády. Z autorov známych u nás spomeňme aspoň mená ako Oleksander Myched, Artem Čech, Artem Čapaj, Dmytro Lazutkin alebo Serhij Žadan. Mnohí z nich strávili dlhý čas na frontovej línii a dnes majú v rámci rotácie organizačné úlohy v tyle. Počas voľna cestujú po krajine a dobrovoľné vstupné z ich čítačiek je venované na armádu alebo charitu. Osobitnou kapitolou sú rekordne navštevované knižné festivaly, najmä Knižný Arzenal v Kyjive alebo festival poézie v Černivci, ktorý organizuje tamojšie vydavateľstvo Meridian.
Olesia Ostrovska Liuta, riaditeľka kyjivského umeleckého centra Mystetskyi Arzenal, ktorý zastrešuje aj najväčší knižný veľtrh v Ukrajine, hovorí o paradoxnej situácii, keď kapacita knižného priemyslu nedokáže uspokojiť dopyt čitateľov. Môže za to hlavne májový ruský raketový útok na charkivskú tlačiareň Faktur-Druk, ktorá sa starala o významnú časť objednávok od ukrajinských vydavateľstiev a okrem toho zabezpečovala tlač školských učebníc.
Vstupujem do kníhkupectva Sens, ktoré sa nachádza neďaleko Námestia nezávislosti. Na troch podlažiach tu nájdete kaviareň, sálu pre podujatia a hlavne knihy, vo všetkých jazykoch, z pochopiteľných dôvodov okrem ruštiny. V zadnom trakte práve budujú výťah, pretože na žiadnom mieste na svete nepotrebujú bezbariérové vstupy tak, ako v Ukrajine.
Majiteľ predajne Olexii Erinčak nebol knihomoľ a kapitál pre svoj biznis s knihami získal vďaka úspechu na trhu s mobilnými hernými aplikáciami. Keď sa v roku 2022 boje od Kyjiva vzdialili, na prízemí domu, v ktorom býval, otvoril svoje prvé kníhkupectvo s kaviarňou.
Záujem ho samého šokoval, ľudia chceli čítať a hlavne potrebovali miesto na stretávanie. Ruské snahy Ukrajincov ako národ zlikvidovať spoločnosť zjednotili a je pevná ako nikdy predtým. A literatúra pritom zohrala jednu z hlavných úloh. Olexsii mi vysvetľuje, že popularita kníh súvisí aj s ruskými útokmi dronmi a raketami, ktoré sa odohrávajú väčšinou po zotmení. Sirény poplachov narušili návštevnosť kín a divadiel a ľudia sa presúvajú do kníhkupectiev na besedy a autorské čítania, ktoré sa konajú cez deň.
„Musel som hľadať ďalšie a hlavne väčšie priestory, a keď sa objavila možnosť prenájmu na Kreščatyku, nezaváhal som ani sekundu. Je síce pravda, že drahší nájom ako na hlavnom kyjivskom bulvári nenájdete v celej Ukrajine, ale ja som v tom videl symboliku. Putin tu chcel mať po troch dňoch invázie víťaznú vojenskú prehliadku a namiesto toho tu dnes predávam ukrajinské knihy!“
(Dohovor o genocíde schválila OSN v roku 1950)
Foto: Marek Vadas
