��������

Rodina Cookových sa rozhodne vyplávať na šíre more na lodi Wavewalker so vznešeným zámerom, a to zopakovať plavbu britského kapitána Jamesa Cooka pri príležitosti 200. výročia jeho smrti. Takmer desať rokov zámorskej plavby znie dobrodružne a máloktoré dieťa sa môže pochváliť podobným zážitkom. Napriek tomu, že už nežijeme v 18. storočí, a máme dostupné moderné technológie, posádka zažíva podobné nepríjemnosti ako v minulosti (od morskej choroby cez finančnú nestabilitu a nestálosť počasia až po priame ohrozenie života). Memoárová próza s nádychom dobrodružstva je však len prvý textový plán. Heywood nás v piatich kapitolách (v epilógu už explicitne) navádza na (od)vážnejšiu cestu do jej vnútra. Ako interpretačný kľúč slúži už prvá kapitola pod názvom Otcov sen: sen o pomyselnom hrdinstve a slobode, ktorý spolu s ním zdieľa dobrovoľne či nasilu celá rodina, manželka a dve deti.

Plavba sa začína vyplávaním z Anglicka cez Atlantický a Indický oceán, Havajské ostrovy až po posledný cieľ ostrov Fidži, kde sa cesta Wavewalkera končí. Heywood odkrýva osobné prežívanie udalostí, rekonštruuje detstvo, postupné dospievanie a práve tu sa nachádza skutočné posolstvo textu. Nedospelé dievča prahne po vzdelávaní a bežnom živote v kruhu rovesníkov, namiesto toho zažíva povinnosti ďaleko nad možnosťami dieťaťa a sociálnu izoláciu. Správanie rodičov voči Suzanne sa dá z psychologického hľadiska označiť ako parentifikácia, projekcia rodičovských očakávaní a prenášanie zodpovednosti na dieťa. Suzanne sa napokon podarilo úspešne dokončiť štúdium na prestížnych univerzitách (Oxford a Cambridge), kde získala doktorát a následne si založila rodinu, ale traumatické a frustrujúce spomienky si niesla aj naďalej. Preto možno vnímať knihu aj ako motivačné čítanie cez silný osobný príbeh (bez klišé a zaručených návodov na prežitie) s výrazne terapeutickou funkciou. Pre ďalší emočný život autorky bolo dôležité popísať a zhodnotiť prežité okolnosti, čo ju po dopísaní románu dostalo do nepríjemných konfliktov s rodičmi: „Keď si uvedomili, že rozprávam svoju verziu našej histórie, prestali nás navštevovať a moja matka sa vyhrážala, že zničí kariéru môjho manžela. Nič z toho ma však nedonútilo prestať. Keď som bola dieťa, nemala som nad svojím životom žiadnu kontrolu, ale ako dospelá mám právo vyrozprávať svoj príbeh tak úprimne, ako len viem.“ (s. 426 – 427) Načrtnutá téma vzdelávania je prekvapivo riešená stereotypne: vzdelanie malo byť dopriate autorkinmu bratovi Jonathanovi, (neopomínajúc fakt, že obaja rodičia sú učitelia), no pre autorku znamená škola vykúpenie a návrat do normálneho života.

V texte je až zarážajúco veľa miest, v ktorých sa prejavuje disproporcia medzi očakávaným správaním dospelých a dieťaťa: kým Suzanne je aj v náročných situáciách racionálna a stabilná, rodičia pôsobia nezodpovedne až infantilne. Zvlášť problematický je vzťah s matkou, ktorá ťažko skrýva nevraživosť voči vlastnému dieťaťu: „Po chvíli som si uvedomila, že plačem, hoci som si nebola istá, či to bolo pre blížiacu sa operáciu alebo pre silnejúcu búrku. Mama sa na mňa pozrela: ,Ak chceš, pôjdem s tebou. Ale vieš, ako veľmi neznášam krv.’” (s. 123 – 124)

Heywood sa usilovala presne zaznamenať verziu svojho príbehu a predstavila ho prístupným jazykom bez štylizácie a umelého vzbudzovania súcitu. Vyrástla som na mori je pozoruhodným románom, v ktorom ožívajú nielen starobylé cesty a dobrodružstvá, ale aj doposiaľ nezahojené rany, detské traumy a smútok z nepochopenia tými najbližšími. Dokazuje, že nech sa životom plavíme kdekoľvek, každá cesta by nakoniec mala viesť k slobode – do vnútra a k sebe.