��������

Striedmosť a čistota gesta

Ani v najnovšej básnickej zbierke Pestovať bonsaj nenájdeme žiadne veľké básnické gestá, okázalé metafory či silné slová, ale jemné, nenápadné až minimalistické texty. Striedmosť a čistota tu predstavujú atribúty a hodnoty, o ktoré sa subjekt usiluje, po ktorých túži, prostredníctvom ktorých chce viesť zmysluplný život. Motív pestovania bonsaja, odkazujúci na východné myšlienkové kontexty, predstavuje metaforu kultivácie prírodného, cieľavedomého až umeleckého usmerňovania a rozvíjania živého elementu. Cieľom jeho pestovania je vytvoriť harmonickú verziu ministromu, ktorá vyvoláva pocit pokoja a vyrovnanosti. Symbolizuje predovšetkým filozofiu rovnováhy, trpezlivosti a starostlivosti, pričom odráža harmóniu, ale aj večný boj medzi človekom a prírodou. Bendzák vytvára originálnu východnú verziu „sebarozvoja“, ktorý si vyžaduje dôslednú starostlivosť, správne prostredie a disciplínu postavenú na pevných rituáloch. „Pestovanie lepšieho ja“ predstavuje pre lyrický subjekt vzdanie sa legálnych psychoaktívnych rekvizít. Osobný komfort sa rozhodne vytvárať striedmosťou a jednoduchosťou. Básne by sme v tomto zmysle mohli vnímať ako zápisky o každodenných starostiach a radostiach abstinenta.

Motív bonsaja sa objavuje v troch inštruktážnych textoch, odkazujúcich na žáner návodov, ktoré v kompozícii zbierky predstavujú akési prozaické predely. Motív bonsaja zároveň otvára jednu z centrálnych tém presahovania, „vtelenia nekonečna“ (s. 9), teda toho, čo sa týči nad každodennosťou, čo zostáva, resp. aj to, čo sa z empírie kondenzuje ako pravda o živote hodná zaznamenania. V tele básní sa motív bonsaja objaví len raz, na s. 62: „pomaly rastiem ako bonsaj“. Kým prvá časť predstavuje expozíciu, nastolenie ideí kultivovania, čistoty a minimalizmu, v druhej časti nastáva kolízia s realitou, znepokojenie, že všetko nejde podľa sebarozvojového plánu, keď bonsaj žltnutím listov dáva najavo, „že sa s ním niečo deje“ (s. 27). Lyrický subjekt sa vyrovnáva so svojimi démonmi, trápi ho insomnia, číhajú na neho staré zvyky, ale on pomaly, trpezlivo terapiou, meditáciami, prechádzkami a upevňovaním nových rituálov pestuje nové, lepšie, striedmejšie, a preto slobodnejšie a odpútanejšie ja.

Liminálny stav subjektu

Lyrický subjekt sa ocitá v akomsi medzistave medzi starým a novým, ba dokonca medzi živým a mŕtvym. Úlohu prevádzačky tu zohráva pomyselná blízka osoba, životná partnerka, ktorá má subjekt priviesť k (plnohodnotnému) životu. Lyrický subjekt je osamotený, ale v skutočnosti vlastne nie osamelý. Samote akoby „nadbiehal“, maznal sa s ňou, nachádzal v nej záľubu a až spirituálnu kvalitu. Jeho pozícia na polceste vlastne predstavuje stav medzi každodenným profánnym a zábleskami sakrálneho, medzi ťaživou skepsou a odľahčujúcou nádejou, medzi banalitou a transcendentnom. Jeho miniatúrne texty sú plné smútku, vyčerpanosti životom, zdravotných, partnerských, rodinných problémov, ale nie sú to emocionálne exhibujúce momenty, nejde o snahu ohromiť. Lyrický subjekt len konštatuje stav vecí, opisuje momentálny stav sebapoznania a „sebapestovania“. Po textoch, z ktorých môžeme cítiť úzkosť, vyprchávanie nádeje, sa znovu vracia k harmónii. Istoty jeho mikrosveta predstavujú prechádzky, ale aj hudba, obrazy, básne, káva či mačka.

Vytriezvenie zo sveta i seba

Po vytriezvení (zo sveta) znovu nachádza momenty pokoja, zmierenia sa so svetom i so sebou samým prostredníctvom rituálov, ktoré si vytvára ako upevňovanie nových mozgových dráh: „trupom prerážaš vzduch / vytváraš neviditeľné tunely“ (s. 67). V citovanej poslednej básni zbierky sa príznačne modeluje podvojný pocit zmierenia i znepokojenia. Predstavuje introspektívny pohľad na existenciu, identitu, hľadanie niečoho, čo človeka presahuje. Každodenná rutina až banalita v autorovej poézii nesie zmysel, monotónnosť rituálov a disciplína je oslobodzujúca. Motív neviditeľnej stopy v básni odkazuje na problém individuality, keď subjekt, hoci nevidený, nevnímaný, vytvára tunely, spojenia, zanecháva stopu vo svete. Ideál čistoty (abstinencie i myšlienkovej čistoty) sa konfrontuje s opotrebovanosťou sveta, s nevyhnutne nedokonalou realitou. Až nakoniec v závere básne objavujeme metaforu alte ega. Lyrický subjekt tu ako „ten druhý“ nasleduje svoje odhodlané ja, pričom prekonáva existenciálny odstup a záverečné pohltenie môžeme vnímať ako oslobodzujúce zjednotenie, ale zároveň aj ako znepokojivú stratu individuality, podriadenie sa projektu „sebapestovania“.

Bendzákov vytúžený zen predstavujú nenápadné momenty ponorenia sa do prítomnosti, každodenné momenty zjednotenia sa so svojím telom. Jeho texty sú originálne, pôsobivé, vďaka kondenzácii sú jeho verše často až gnómické, stručné, jasné a univerzálne. Korešponduje s nimi jednoduchý, vecný, minimalistický jazyk, hovorová lexika, nekomplikovaná štylistika. Vďaka všetkým týmto charakteristikám nič nerozptyľuje čitateľovu pozornosť a môžeme sa nerušene sústrediť na to podstatné, práve na túto chvíľu.