ղľáԾ
Rozhovor s ukrajinským spisovateľom Jurijom Andruchovyčom o písaní v čase vojny.
Nedávno bol v Bratislave Andrej Kurkov a spolu s vašou dcérou a Tarasom Prohaskom vás spomenul medzi jeho najobľúbenejšími autormi. Koho zukrajinských autorov by ste nám odporučili vy?
Vždy odporúčam svoju dcéru Sofiu, nie preto že som jej otec, ale pretože je talentovaná spisovateľka. Spomenul by som aj Tarasa Prohaska, predovšetkým preto, že je svojou tvorbou spojený so zakarpatským regiónom a mal by byť pre slovenské publikum zrozumiteľný a blízky. Ak by sme hovorili o širšom priestore, nemôžeme opomenúť Serhija Žadana a Artema Čecha. Ukrajina má aspoň desať – dvanásť mien, ktoré by mali byť zaujímavé pre zahraničie.
Nedávno som čítal opäť vaše staršie knihy a z dnešného pohľadu sú veľmi predvídavé až jasnovidecké. Agóniu ruského impéria apredzvesť vojny videli aj ďalší vaši kolegovia. Ako to, že ukrajinský spisovateľ vidí jasnejšie a ďalej?
Na univerzite v Tubingene je jeden kultúrno-psychologický projekt s názvom Kasandra, v ktorom skúmajú texty úspešne predpovedajúce budúcnosť. Zaoberajú sa predovšetkým literatúrou z územia centrálnej a východnej Európy, rozoberajú Olgu Tokarzcuk alebo Andrzeja Stasiuka i viacero ukrajinských autorov. Odpoveď môže byť v tom, že keď spisovateľ žije v prechodnom období, má tendencie citlivejšie reagovať na negatívne javy a znaky. Hraničné situácie vyvolávajúce bolesť, strach, znepokojenie. Jeho písanie je reakciou na nebezpečné podnety a riziká, sebaobranou.
Počas vojny nastal v Ukrajine knižný boom. Vznikajú nové kníhkupectvá, festival Arsenal v Kyjive je plný, o knihy je enormný záujem. Čím to je?
Je to preto, že situácia predtým bola zlá, väčšina Ukrajincov nepoznala svojich autorov. Ten proces sa začal rokom 1991 vyhlásením nezávislosti a v 90. rokoch sa musela narodiť nová generácia, v ktorej je jadro dnešných čitateľov. Proces pokračoval Revolúciou dôstojnosti a ruskou inváziou. Vtedy sa ľudia začali pýtať: Kto sme? Čo sme zač? Prečo nás sused napadol? Vtedy sme zistili, že s agresorom sme si nikdy neboli blízki. Ten proces trvá doteraz; nedá sa povedať, že by pôvodná literatúra vošla do každej domácnosti, ale vidím v tom napredovanie. Keď ruská raketa padne na knižnicu, je to útok na nás a našu literatúru a ľudia inštinktívne cítia, že je potrebné ju chrániť a podporovať. Knihy kupujú, ale nie je isté, či ich aj všetky čítajú...
Bude sa ešte v Ukrajine niekedy čítať ruská literatúra?
Ja by som tú otázku rád postavil opačne: budú niekedy Rusi čítať ukrajinské knihy? Pretože doteraz ich nečítali. Ja si myslím, že pre nás je potrebné mať načítaného Dostojevského a podobne, aby sme pochopili, prečo je Rusko voči nám agresívne. Ale treba si uvedomiť, že pre Rusov ukrajinská kultúra ako hodnota neexistuje. Len tí najliberálnejší z nich občas naveľa-naveľa pripúšťajú, že nejaká ukrajinská kultúra možno existuje, ale pritom o nej nevedia nič. Jeden môj známy novinár nedávno povedal, že Rusi nás nechcú poznať, ale chcú nás zničiť. To je aj hlavný dôvod ich neúspechu. Nedokážu nás zničiť, pretože nás nepoznajú.
Na Slovensku od vás vyšli knihy ѴDzDZá岹 a á a ich hrdinami boli literáti. Teraz je hlavnou postavou hudobník a o knihe sa hovorí ako o akustickom románe...
Tú definíciu má na svedomí filozof a spisovateľ Volodymyr Jermolenko, román tak označil na mojej prvej prezentácii Rádia Noc. Týmto literárnovedným termínom prispel k rozvoju svetovej kultúry (smiech). Mne sa to označenie zdá veľmi priliehavé. Milujem prácu so slovami, s písaným textom, ale rovnako milujem prácu s hlasom, s textom spievaným alebo deklamovaným. Pri tomto románe som si myslel, že by som sa mohol pokúsiť tie dve línie, písanú a akustickú, prepojiť.
V Ukrajine je silná tradícia verejných vystúpení. Konštruujete text s vedomím, že ho budete čítať pred obecenstvom?
Myslím na to. Každá veta je napísaná s ohľadom na to, ako bude znieť. A pri písaní mi v pozadí vždy znela hudba. Aj so skupinou Karbido sme pripravili koncertný program k románu, kde sme si vyskúšali, ako z čítania textu urobiť hudobný prednes.
Vy ste hrali s Karbidom, Žadan so Sobakami, Grigory Semenčuk a Jurij Izdryk majú vlastné projekty. Z čoho vychádza to ukrajinské špecifikum?
Neviem, či je to špecifikum, ale na Ukrajine sa to stalo obvyklým. Sobaky bez Žadana neexistujú, jeho postava je v projekte ústredná, no Karbido je autonómna kapela, ktorá hrá svoju hudbu, fungujú aj bezo mňa a ja sa sporadicky pri niektorých projektoch pripájam.
ղš ѴDzDZá岹 i á je ironickou, surrealistickou burleskou. Je dnes možné písať rovnako?
Teoreticky áno. I v čase vojny. Ale u mnohých spisovateľov sa vo februári 2022 zapla autocenzúra. Pochopili sme, že už sa nám nepodarí byť takými bezstarostnými, akými sme boli dovtedy. Okolo nás je príliš veľká koncentrácia smútku a bolesti. Sme opatrnejší, zdržanlivejší a je to istý typ autocenzúry. Keď sa v roku 2014 začala na Donbase takzvaná malá vojna, začalo sa hovoriť o tom, že potrebujeme mať svojich Hemingwayov a Remarquov, a mňa trochu hnevalo, že sa stále spomínali tieto dve mená. Už vtedy som vyhlásil, že viac ako tých dvoch by sme potrebovali nášho Haška s naším Švejkom. Vojnu treba vysmiať ako to urobil Hašek. Už vtedy ma za to kritizovali, začala sa éra serióznosti a smiech vliteratúre spoločnosť odvrhla. Myslím, že humorná línia, i keď to bude čierny humor, by tu mala byť prítomná.
Ako sa zmenil spôsob písania na Ukrajine? Hovorí sa, že z poézie miznú metafory a je dokumentárnejšia...
Dnes prevažuje štýl, v ktorom sa píše priamo, jednoducho, bez ozdôb, seriózne. Áno, chápem, ale ja s tým mám problém, osobne tak písať nemôžem. Bez metafor sa z nás stanú dokumentaristi. Na druhej strane, poézia za posledných sto rokov už zažila obdobie bez metafor a myslím, že teraz ide o rovnaký trend.
Poézia zachytáva dnešnú realitu rýchlejšie, bezprostrednejšie. Próza potrebuje odstup. Vy ste básnikom i prozaikom, píšete eseje...
Poézia vzniká ako spontánna reakcia. Próza do istej miery tiež, ale ťažko si predstaviť veľký román, ktorý by vznikol ako spontánna reakcia. Je to prirodzený chod udalostí: niekto potrebuje zachytiť svoj stav hneď potom, ako bomba padne, a niekto potrebuje niekoľkoročný odstup, aby situáciu spracoval. To sa nedá zovšeobecňovať. Niekto žije v relatívne bezpečnom Ivano-Frankivsku ako ja a niekto v denne bombardovanom Charkive, je to odlišná životná situácia. Poéziu už dávno nepíšem. Posledné básne som vydal pred dvadsiatimi rokmi. Na začiatku veľkej vojny sa v Ukrajine vyrojilo ohromné množstvo zápiskov, denníkov. Vyprovokovala to nová situácia. Ale aký denník môžete písať ešte dnes? Znovu padla bomba, znovu ostreľovanie, znovu zomreli ľudia... V poslednom čase už ani nepočujem o tom, že by si niekto písal denník. Tá forma už stratila svoj zmysel. Vojna, okrem toho že je strašná a krutá, je i nesmierne nudná.
Pracujem na novej knihe, v ktorej sa vraciam do detstva. Pri písaní som si predstavil rok 1971 a chcel som rekonštruovať prítomnosť, ale bez realistických rekvizít, bez priamej nadväznosti na realitu Sovietskeho zväzu. Je to absurdný svet, v ktorom panuje totalita, ale nie je jasné, či ide o diktatúru komunistickú alebo fašistickú. Hrdina má deväť až dvanásť rokov a snaží sa pochopiť svet okolo seba. Jeho absurdnosti nerozumie, ale už sa voči nemu vymedzuje. Kniha nie je dokončená a môže sa stať, že to nebude román, ale súbor poviedok.
Dá sa pred vojnou schovať a písať o niečom inom?
Dá. Artem Čech po návrate z frontu napísal skvelý historický román z polovice 19. storočia. Je o hľadaní slobody a hlavnou postavou je ukrajinský nevoľník, ktorý utiekol do Ameriky a putuje spolu s černochom, ktorý tiež uniká z otroctva. Názov jeho románu je citátom z Walta Whitmana Pieseň otvorenej cesty. Kto iný ako on, človek, ktorý bojoval v prednej línii, v obkľúčenom Bachmute, má právo písať o vojne? Ale keď na festivale v Černivci tú knihu uvádzal, povedal, že o vojne viac písať nikdy nebude. Nebaví ho rozpisovať sa o tom, ako niekto vzal granát do ruky a kamsi ho hodil. Myslím, že je veľmi zaujímavé, akým spôsobom on ako spisovateľ urobil za vojnou hrubú čiaru.
V priebehu takmer troch rokov vojny sa v ukrajinskej spoločnosti striedala atmosféra od nádeje k frustrácii a späť. Ako dnes vidíte situáciu vy? Ako sa podľa vás vojna skončí?
Po víťazstve Trumpa sa mnohí ľudia cítili ako omráčený boxer v ringu, ktorému rozhodca odpočítava. Dávali tomu priveľký význam. Ale z tejto situácie sa otrasieme. Naposledy sme cítili eufóriu pri vstupe do Kurska. Potrebujeme dobré správy z frontu a sme neustále na emocionálnej hojdačke. Nikto nevie, ako sa to všetko skončí, ale očakávam, že naše susedské európske krajiny sa prebudia a nalejú nám tak nádej. Je veľmi dôležité, aby ľudia na Slovensku začali o tej vojne rozmýšľať inak a uvedomili si, že je to vojna nielen proti Ukrajine, ale aj proti nim. Raz sa ma jedna žena v Nemecku opýtala, ako nám môžu pomôcť obyčajní ľudia. Odpovedal som jej, že najlepšie, čo pre nás môžete urobiť, je prestať sa Ruska báť. Keď sa ho prestanete báť, budete sa rozhodovať správne vo voľbách. Lebo ak budete voliť s tým cieľom, aby ste Rusko nenahnevali, poškodíte nielen nás, ale aj seba. Rusko môžeme poraziť, ak budeme jednotní, ak sa Európa spojí pre svoju bezpečnosť.
Jurij Andruchovyč: Rádio noc
Preklad: Veronika Goldiňáková
N Press, Bratislava 2024
Jurij Andruchovyč (1960)
Rodák zo západoukrajinského Ivano-Frankivska. Básnik, prozaik, esejista aprekladateľ Shakespeara, Rainera Mariu Rilkeho, Borisa Pasternaka, Osipa Mandeľštama... Medzi jeho najznámejšie tituly patria prózy Rekreácie, ѴDzDZá岹, Perverzia, Dvanásť obručí alebo Moja Európa.
Foto: Stefan Klüter
