��������

Románový príbeh zo separatistami rozvráteného Donbasu ste vydali v roku 2018. Aký osud by čakal jeho protagonistov Sergejiča a Pašku po totálnej invázii Ruska do Ukrajiny? Boli by dnes ešte nažive?

Táto sivá zóna už neexistuje, je úplne zlikvidovaná… Hrdinovia románu Sergejič a Paška žili na území katastrofy. Na túto katastrofu si zvykli, ale nedokázali by si ani predstaviť, že všetko môže byť ešte oveľa strašnejšie. Zrejme by neprežili
totálnu vojnu, ktorá sa začala vo februári 2022. Paška by možno aj utiekol, ale hlavný hrdina Sergejič by svoje včely nenechal samé napospas tej skaze. Zahynul by spolu s nimi…

Keď ste v roku 2018 dopísali a vydali túto knihu, dokázali ste si predstaviť, do akého šialenstva napokon prerastie donbaská katastrofa?

Chápal som, že zmrazená situácia na Donbase skôr či neskôr vybuchne. Bolo zjavné, že situácia, keď anektovaný Krym nie je medzinárodne uznaným územím Ruskej federácie, Putinovi nevyhovuje. Sankcie voči Krymu účinne fungovali od momentu ich vyhlásenia. Putin musí do Krymu vlievať obrovské množstvo peňazí, ktoré sa mu nevracajú. To isté sa dialo s Donbasom, ktorého východná časť bola pod kontrolou separatistov a západná ostávala pod ukrajinskou vládou. Dalo sa tušiť, že sa Rusko pripravuje na novú vojnu. No keď prepukla, myslel som si, že sa skončí „len“ plnou okupáciou celého Donbasu. Nemohol som uveriť, že sa jej cieľom stane celá Ukrajina, všetci Ukrajinci…

Kde vás zastihol 24. február 2022?

Boli sme so ženou doma v Kyjeve, naše deti v tom čase trávili čas vo Ľvove. O piatej ráno nás zobudili výbuchy. Hneď som pribehol k oknu, ostal som pri ňom stáť paralyzovaný a 50 minút som pozoroval prázdnu ulicu. Asi o 5.40 vyšla do ulice pani odnaproti s dvomi psíkmi, pokojne s nimi kráčala na prechádzke do parčíka, obrázok sa teda zmenil… Nato v diaľke zazneli ďalšie dva výbuchy… Vyrazili sme teda so ženou z domu hľadať protibombový kryt, netušili sme, kde môže byť, pretože dovtedy sme sa o niečo také v našom okolí nikdy nezaujímali.

Raz ste niekde spomenuli, ako ste sa v to ráno zastavili na rannú kávu v blízkom hoteli Radisson…

Áno, áno, hotel bol plný zahraničných novinárov. Všetci boli veľmi vzrušení. Nastala ich chvíľa! Nahlas si plánovali cesty. Vtedy ich bolo v Kyjeve viac ako 500, išlo o najväčšiu účasť zahraničných novinárov za celý čas nezávislosti Ukrajiny.

Novinári sa teda zlietli na stopercentný „úlovok“, kým Kyjevčania si prepuknutie vojny vôbec nepripúšťali?

Zelenskyj sa denne prihováral všetkým Ukrajincom, že vojna je nemysliteľná, nebude. Že za chvíľu je jar, budeme si opekať… akoby upokojoval, uspával ľudí, a preto tí, čo nechceli veriť v možnosť vojny, verili prezidentovi. Keď to prepuklo, šok bol obrovský a nastal panický exodus…

Vy ste nechceli opustiť Ukrajinu?

Nie, nie. Zobral som zo Ľvova deti a ich priateľov. Dcéru, ktorá žije a pracuje v Londýne, sme potrebovali vypraviť na cestu tam. Nášmu známemu sa podarilo usadiť ju v Užhorode na autobus do Košíc. Sám som chcel ostať nejaký čas v Zakarpatskej Ukrajine. S manžel­kou sa nám podarilo prenajať si malý byt v Užhorode, odkiaľ som písal články a eseje do rôznych západ­ných médií… Mladší syn zas vyhlásil, že sa vracia do Kyjeva. Začiatkom marca bol jediný cestujúci v dlhom prázdnom vlaku, ktorý odtiaľ smeroval do hlavného mesta. Vlaky opačným smerom boli prepl­nené… Mladší syn pomáha zahraničným novinárom ako prekladateľ a organizátor interview. Starší syn si zas našiel zmysluplnú prácu ako vychováva­teľ v družine na prvom stupni, hoci je vyštudovaný režisér a producent animovaných filmov. Zaujíma ho svet detí, dokončuje si teraz aj pedagogické vzdela­nie. Robí arteterapiu a master class s deťmi, ktoré vo vojne prišli o rodičov alebo blízkych. Raz do týždňa chodí do Irpiňa…

Ako vnímate príbeh generácie ukrajinských detí vojny?

Deti, ktoré sa narodili v roku 2014, keď sa začala dlhotrvajúca vojna o teritoriálnu zvrchova­nosť Ukrajiny, majú teraz 10 – 11 rokov. Mnohé z nich sú v situácii, že im zahynuli najbližší. Mnohé z nich za posledné 3 roky opustili krajinu, v zahraničných školách sa učí pol milióna ukrajinských detí, ktoré sa adaptujú na život v novej situácii. Nemyslím si, že sa všetky vrátia… Je to veľká dráma pre Ukrajinu. Po vojne bude úplne iná: môže sa zmeniť územie, určite sa zmení charakter každého regiónu, demo­grafické zloženie… Trochu je strašidelné predstavo­vať si Ukrajinu po vojne. Najdôležitejšie je, aby zostala ako nezávislý samostatný štát, aby bola nádej, že život sa raz znormalizuje.

Nikdy ste nechceli emigrovať? Nebojíte sa?

Moja manželka je Britka, sobášili sme sa v Londýne ešte za čias existencie Sovietskeho zväzu, ale chceli sme žiť spolu v Ukrajine, v Kyjeve. Je to moje mesto aj miesto. Narodil som sa síce v okolí Leningradu (dnes Petro­hrad), ale keď môj otec získal v leteckých závodoch Antonova prácu skúšobného pilota práve v Kyjeve, kde už žila moja babuška, presťahovali sme sa. Som veľmi šťastný, že som celý život prežil v Ukrajine.

Ako zasiahla vojna do vzťahu Ukrajincov k ruskému literárnemu jazyku?

Kníhkupectvá už nechcú predávať knihy v ruštine, ale moje knihy sa neprestali predávať v ukrajinských prekladoch. Vždy sa prekla­dali do ukrajinčiny. Pritom všetci vedia, že píšem prózu po rusky. A áno, vzťah niektorých mojich kolegov sa ku mne zmenil. Ukrajinsky píšuci intelek­tuáli si nevšímajú ruskojazyčných intelektuálov, prozaikov a básnikov. Ale to bolo aj pred vojnou, len teraz sa táto nevšímavosť prejavuje povedzme radi­kálnejšie. Na druhej strane si veľmi dobre uvedomu­jem, že ruský jazyk vždy slúžil centrálnej moci ako nástroj pre asimiláciu Ukrajincov. S pomocou ruštiny sa likvidovala ukrajinčina a ukrajinská kultúra. A trvá to viac ako 300 rokov: počnúc rokom 1720, keď cár Peter I. podpísal prvé nariadenie, v ktorom zaká­zal vydávanie náboženskej literatúry v ukrajinskom jazyku. To, čo sa dnes deje s ruským literárnym jazykom v Ukrajine, je dôsledok tohto útlaku. Ruský jazyk dnes pyká za všetky hriechy cárov a diktátorov.

Napriek tomu v písaní ruštinu neopúšťate?

Hovo­rím po ukrajinsky plynule, kedysi som písal aj ukra­jinské básne. V ukrajinčine píšem dokumentárne knihy, články pre médiá, eseje, ale pre umeleckú tvorbu mi v nej chýba pocit uvoľnenej slobody. Takej, akú cítim v ruštine, mojom rodnom jazyku, v ktorom sa môžem tvorivo vyjadrovať a hrať, ako len chcem. Jeden z najpopulárnejších spisovateľov v Ukrajine je Illarion Pavľuk, ktorý tiež píše knihy po rusky, no napokon ich vydáva v ukrajinskom vlastnom prekla­de. Všetci to o ňom vedia a reagujú naňho pozitívne. Píše žánrovú literatúru, nezúčastňuje sa na žiadnych politických diskusiách, nie je v sociálnych sieťach, takže neprovokuje žiadne útoky na svoju adresu. Asi preto ho na rozdiel odo mňa akceptujú bez problé­mov.

Vy sa zas systematicky vyjadrujete, polemizujete, argumentujete niekedy v podráždenom prostredí Ukrajincov… Mohli by ste však vysvetliť, ako vznikla taká silná nenávisť Ruskej federácie voči Ukrajine?

Základná príčina tejto nenávisti je odmietnutie Ukrajincov stať sa Rusmi, pretože Ukra­jinci majú inú, individualistickú mentalitu. Historic­ky Ukrajinci nemali vlastných kráľov, začiatkom 17. storočia si vyberali hajtmanov, pritom išlo o takmer demokratické voľby. Keď sa im nejaký znepáčil, vymenili ho za iného, neustále viedli rôzne vnútorné sváry, ale rovní medzi rovnými. Myslím si, že tých sto rokov kozáckeho spoločenstva dalo genetický náboj všetkým Ukrajincom. Pochopili, že dokážu rozhodovať o svojom osude na vlastnom území, o osude svojej rodiny a vždy sú pripravení obhajovať a presadzovať vlastný názor. Nechcú súhlasiť s nie­kým iným.

Ruská mentalita je kolektívna mentalita. Mentalita impéria, kde je boh a cár a ty musíš byť lojálnym občanom impéria, za čo dostaneš darček – poníženú príslušnosť k impériu. Dokonca Lenin za celý svoj život nikdy neprišiel do Kyjeva, pretože neveril, že sa s Ukrajincami dá vybudovať komunizmus. Asi aj preto začiatkom 30. rokov minulého storočia v Ukra­jine nastala opätovná vlna rusifikácie, keď Ukrajin­com hovorili: ak chceš urobiť kariéru, prejdi do ruštiny. Prechod do ruského jazyka je zmenou identi­ty človeka. Identifikácia je postavená na jazyku, kultúre a histórii, ktoré sú prepojené. Ak prevládne ukrajinský jazyk, prevládne aj ukrajinská kultúra a história. Keď si vyberiete ruský jazyk, hneď je tu ruská história a kultúra, ktoré sa stávajú vašou kultú­rou a históriou. Za 70 rokov Sovietsky zväz zrejme asimiloval 70 percent Ukrajincov preživších hlado­mor, ktorí sa odrazu stali Rusmi. Ale po rozpade ZSSR sa ukrajinská mentalita začala navracať, a to rýchlejšie než ukrajinský jazyk. Preto sú aj ruskoja­zyční Ukrajinci vo svojej väčšine nositeľmi ukrajin­skej mentality. Vďaka svojmu individualizmu sú Ukrajinci autentickí, prirodzení anarchisti. Najlep­ším príkladom toho je, že momentálne je v Ukrajine zaregistrovaných viac ako 400 politických strán.

Ako sa v tom dá zorientovať?

Každý Ukrajinec, ktorý prichádza do politiky, si vraví, mne sa iné strany nepáčia, vytvorím si vlastnú. V tom je aj sila, aj slabosť. Sila je v tom, že v Ukrajine nie je len tak ľahko možná diktatúra. Iste, s pomocou zabíjania sa dá dosiahnuť… Ale vytvoriť za 25 rokov najprv autori­tatívny systém a dnes diktatúru, ako je to v Rusku, nie je možné, pretože národ hneď vyrazí na ďalší majdan. Na druhej strane, ak má každý vlastný názor, ktorý sa odlišuje od všetkých ostatných, politická stabilita je prakticky nemožná. Ale pre Ukrajincov je sloboda dôležitejšia ako stabilita a pre Rusov je stabilita dôležitejšia ako sloboda. Preto Rusi odo­vzdali za 25 rokov celú svoju slobodu putinovskej moci výmenou za stabilitu a prekvitanie, za peniaze. Teraz sa im peniaze končia v dôsledku tejto krvavej a nezmyselnej vojny, takže sa im môže ukončiť aj ich vytúžená stabilita.

V Rusku vás nevydávali už od roku 2008. Pre­čo?

Najprv ma zakázali v roku 2005 za môj román Posledná prezidentova láska (2004), v ktorom je jedna z postáv Putin a predpovedám v ňom ruskú anexiu Krymu a pokus okupovať Kyjev. Ale myslím si, že hlavnou príčinou zákazu nebol tento román, ale skôr moje články v zahraničnej tlači, lebo vždy som veľa písal pre britskú a nemeckú tlač; politiku Ruska voči Ukrajine som pravidelne ostro kritizoval. Vtedy ma zakázali len na 18 mesiacov, neskôr, v roku 2006, moje knihy znovu vydali, ale od roku 2008 ma znovu prestali vydávať. Môj vydavateľ z Charkova však posielal neveľké časti/množstvá mojich kníh do kníhkupectiev v Moskve a Petro­hrade, ale 24. apríla 2014 mu ruská colnica vrátila moje knihy s komentárom, že tento spisovateľ je na čiernej listine.

Aká je rodná reč vašich detí? Angličti­na?

Moje deti odmietli ruštinu, medzi sebou hovoria anglicky, jazykom svojej mamy. Ale dcéra so mnou hovorí po ukrajinsky. Mám radosť!

Všímali ste si nejakú zaujímavú reflexiu vašej tvorby v ruskej literárnej kritike alebo v prostredí svojich ruských kolegov spisovateľov?

V zásade už nie som v kontakte s nikým. Naposledy som bol v Rusku v roku 2013, vtedy ma do mesta Perm pozval na festival súčasného ume­nia Marat Geľman (ktorý vzápätí opustil Rusko a dávnejšie sa usadil v Čiernej hore). Pamätám si zvláštny pocit, keď som vystupoval pred čitateľmi, odpove­dal na ich otázky a komunikoval s nimi osobne. Hoci sme hovorili po rusky, často som im nerozumel. Pochopil som, že jazyk nemusí zakaždým ľudí spájať, pretože za dlhý čas života v postsoviet­skej Ukrajine som do seba vstrebal úplne iné pojmy o živote, iné štandardy, princí­py a tu som odrazu hovoril s ľuďmi, ktorí stále žijú v Sovietskom zväze a chcú, aby aj ostatní žili v ZSSR. Zachoval som si však priateľské vzťahy s Vladimirom Sorokinom, organizoval som vydania jeho kníh v ukrajinčine, on navštevoval Ukrajinu, vystupoval aj vo Ľvove, Charko­ve, Kyjeve. Dobre poznám Borisa Akuni­na, ktorý žije v Londýne, pravidelne si vymieňame rôzne správy aj s Michailom Šiškinom, ktorý roky žije v Zürichu… Ale s tými, čo zostali v Rusku, nemám žiadny kontakt.

Niektorým literátom sa nepozdáva, keď sa v zahraničí predstavujete ako ukrajinský spisovateľ, pretože ste najpre­kladanejším autorom z ukrajinského prostredia, ale píšete po rusky… Ako na to reagujete?

Chápem ich, ale keď sa ich podráždenie prejavuje akosi radikál­nejšie, trochu sa hanbím. Za nich, nie za seba…

Ako si to vysvetľujete?

Je v tom aj žiarlivosť, považujú to za nečestnú kon­kurenciu, ale si neuvedomujú, že touto svojou pozíciou popierajú právo národ­nostných menšín v Ukrajine patriť k ukrajinskej štátnej kultúre. V Ukrajine napríklad žije 40 až 50 spisovateľov a básnikov, ktorí píšu po maďarsky. Úplne ich ignorujú, neprekladajú ich do ukrajinčiny. Za 30 rokov nie je preložená do ukrajinčiny jediná kniha maďarského autora z Ukrajiny. A známa spisovateľka a prekladateľka Tudora Arnaut, docentka na Kyjevskej národnej univerzite Tarasa Ševčenka, ktorá píše v gagauzštine (turkický jazyk), si sama prekladá svoje texty do ukrajinčiny. Ak by to neurobila, nikto iný by ich nepreložil…

Ako sú na tom preklady tvorby Krym­ských Tatárov?

Tatárov úplne ignoro­vali do anexie Krymu. Až po anexii si ich všimli spolu s ich literatúrou… Prekla­dajú sa málo, ale už existuje aspoň kon­kurz, v ktorom som roky členom poroty – Krymskyj inžir (Krymská figa). Je to konkurz literatúry o Kryme a texty Krym­ských Tatárov v prekladoch do ukrajinči­ny. Z tatárčiny sa potom vydávajú kratšie preklady do ukrajinčiny, ktoré vychádza­jú v antológiách a zbierkach. Polovica Krymských Tatárov však píše po rusky a tieto ich texty z ruštiny do ukrajinčiny už vôbec nikto neprekladá. Napríklad publicista, básnik a spisovateľ Nariman Dželal, ktorý bol od roku 2021 v ruskom väzení a len nedávno ho vymenili a mo­hol sa konečne vrátiť domov, písal od­tiaľ básne a texty v ruštine. Keď ho väznili, občas som jeho texty a básne v ruštine publikoval na sociálnej sieti. Teraz to už nerobím, aby som neprovokoval voči nemu negatívne reakcie kvôli jazyku.

Nebude to po vojne ešte zložitejšie?

Ide o to, že všetky jazykové problémy sú citeľné len na úrovni komunikácie medzi intelektuálmi hovoriacimi po ukrajinsky a intelektuálmi hovoriacimi po rusky. Obyčajní ľudia v uliciach hovo­ria ako vždy, ako sú zvyknutí, nikto to nerieši. Zvyčajne starší ľudia uprednost­ňujú ruštinu a potom sú oblasti a mestá, kde je ruština stále dominantná, naprí­klad v Dnepropetrovskej oblasti, Charko­ve, Odese, Záporoží, kde žiadne problémy ani byť nemôžu… Napríklad v Odese je viacej rusky píšucich básnikov ako ukrajinsky píšucich, ale títo Odesania sa priatelia, nemajú žiadne jazykové kon­flikty. Ešte pred vojnou som napríklad aj ja robil veľa projektov s kolegami, ktorí píšu len v ukrajinskom jazyku.

Čím si vysvetľujete nedávny úspech Sivých včiel v zahraničí, hoci román hovorí o Ukrajine z čias pred totálnou ruskou inváziou?

Nie je to politická kniha, nie je to kniha s elementmi propagandy. Ide v nej o ľudský príbeh, je o humanizme. Asi aj preto je preklada­ná do mnohých jazykov. Knihy, ktoré v posledných rokoch v Ukrajine napísali moji kolegovia, sú veľmi často napísané ako zbraň a nie ako literárne dielo. A ešte čosi považujem za dôležité. V Ukrajine je veľmi veľa talentovaných spisovateľov, no vytvárajú introvertnú literatúru. Píšu knihy nasmerované čitateľovi, ktorý už o Ukrajine a jej histórii vie, pozná všetky tragédie Ukrajincov; sú to knihy, ktoré nie sú pre človeka, ktorý nič nepo­zná, ale chce sa to dozvedieť, ale pre človeka, ktorý začne čítať a hneď pochopí, o čo ide, čo má autor na mysli, čo, povedz­me, nedopovie… Táto introvertnosť obmedzuje okruh čitateľov a ohraničuje záujem o podobné knihy v zahraničí, pretože ak na každej strane musíte uvá­dzať vysvetlivky, čo má autor na mysli, nepripravený čitateľ sa napokon unaví a rezignuje. Myslím si, že aj ten najzloži­tejší príbeh treba vyrozprávať cez človeka a nie cez akýsi faktický politický konštrukt.

Spomínali ste, že sa vám podarilo pred­znamenať anexiu Krymu… Ako vidíte budúcnosť v týchto hrozných časoch vojny?

Všetci sa teraz pražíme na panvici, ktorá stojí na plameni a niekto ten plameň reguluje. A stále pridáva. Ale verím, že keď Putin nakoniec zomrie, spolu s ním zomrie aj 50 percent ruskej agresie, toho želania niekoho zlikvidovať. Dnes Rusi stále podliehajú propagande; oni naozaj veria, že v Ukrajine sú fašisti, myslia si, že teraz bojujú za Rusko, na území Ruska, že Ukrajina patrí Rusku, ale len čo zmizne hlavný akumulátor týchto chorých ideí – Putin –, myslím si, že polovica národa sa zamyslí. Začne uvažovať, v mene čoho zahynulo 600 000 ruských vojakov… No Rusko sa vylieči z vojny iba vtedy, ak prijme vinu za likvi­dáciu 30 percent ukrajinského územia a za zabitie obrovského množstva obyva­teľstva Ukrajiny. Až potom, možno o dve generácie, teda najskôr o 40 rokov, bude znovu možný aký‑taký nový dialóg medzi našimi národmi. Zároveň mám pocit, že už aj mnohí Rusi sa boja, že Putinova politika dovedie Rusko ku katastrofe.

Na čom teraz pracujete?

Píšem sériu románov z čias občianskej vojny po revolúcii 1917. Teraz som ukončil 3. román z tejto série, týka sa roku 1919, z obdobia druhej okupácie Kyjeva boľše­vikmi. Taká zmes historického a detektív­neho románu. A chcem v tejto sérii pokračovať. Cítim, že písať romány o tom, čo sa práve deje, teraz nemôžem, ale môžem písať o tom, čo bolo dávnejšie...

Andrej Kurkov (1961)

Ukrajinský spisovateľ, novinár a scenárista. Jeho romány boli prelože­né do vyše 40 jazykov a vyšli v 65 krajinách. Napísal 19 románov, 9 kníh pre deti a vyše 20 filmových scenárov. Za román Sivé včely (2018) získal v roku 2022 francúz­sku literárnu cenu Médicis, za svoj starší román Jimi Hendrix naživo vo Ľvove (2012) bol v roku 2023 nominovaný na Medzinárodnú Bookerovu cenu.

Foto: Wikimedia Commons

��