��������

Svoju knihu Domoviny nazývate „osobnými dejinami Európy“ – vychádzate síce z vlastných spomienok, no nie je to autobiografia, ale spomienky, ktoré ožívajú vďaka opisu stretnutí s rozličnými „obyčajnými i neobyčajnými ľuďmi“.�� K tým neobyčajným rozhodne patrí Václav Havel. 16. novembra v��Trnave ste spolu s ním dostali aj Cenu slobody Antona Srholca, aj keď Václav Havel ju dostal in memoriam. A potom ste sa s ním vlastne stretli aj v Bratislave na Stredoeurópskom fóre, ktoré sa už po šestnásty raz konalo na výročie 17. novembra a ktorého prvý ročník Václav Havel otvoril v r. 2009. Ako si ho pamätáte?

Ak Domoviny majú hrdinu, je ním asi Václav Havel. V mojom živote zohral mimoriadne dôležitú úlohu aj preto, lebo prepája svety literatúry a politiky, to hraničné územie, ktoré sa aj ja snažím svojím skromným spôsobom obývať. Vynára sa mi množstvo spomienok, od tej prvej, keď po štyroch rokoch vychudnutý vyšiel z väzenia, cez rok 1988, keď sme sa stretli na neoficiálnom sympóziu v Prahe, Havel teatrálne vstúpil do jedálne v hoteli Paříž a vzápätí ho zatkli, až po Zamatovú revolúciu v Laterne Magike. Zakaždým sa mi podarilo ukradnúť si päť, desať minút z jeho času, porozprávať sa s ním a vypočuť si nejakú historku či vtipnú poznámku. Napríklad, ako sa po prepustení z väzenia vybral do sauny. V ten deň ho sledoval starší, zavalitý príslušník ŠtB. Keď už boli skoro v saune, oslovil ho: „Pane Havle, pane Havle, prepáčte, ja mám slabé srdce, ak pôjdem do sauny, možno dostanem infarkt. Mohli by ste počkať, kým namiesto mňa príde niekto iný?” A Havel, ako slušne vychovaný človek, samozrejme, počkal. Alebo ako sa viezol s Billom Clintonom v americkom prezidentskom aute zvanom Beast cez most nad Vltavou. Medzi nimi bola veľká čierna skrinka a Havel bol presvedčený, že sú v nej nukleárne kódy. Keď Clinton skrinku otvoril, bolo v nej päť rôznych druhov Coca Coly.

Vráťme sa k vašej knihe o Európe. Povedali ste, že tento pojem sa dá chápať rôzne, podľa toho, kde sa nachádzate v čase a priestore. Označili ste to krásnym neologizmom kaleidotapiséria. Mohli by ste vysvetliť, čo týmto pojmom myslíte?

Na tom, že som Európan, je pre mňa najcharakteristickejší pocit, že som doma v zahraničí. Dnes som v Bratislave. Priletel som sem z Berlína, budúci týždeň budem v Paríži. Všade som v zahraničí, ale aj doma, pretože som Európanom. Kamkoľvek sa vyberieme, všade stretávame veci, ktoré poznáme: gotické a barokové kostoly, renesančné radnice a kaviarne. No súčasne vidíme aj detaily, ktoré sú odlišné. Hľadal som výraz, ktorý by toto vystihol. Podobne je to s našimi dejinami: všetci sme mali svoje vojny, svoje revolúcie, svojich diktátorov, kráľov či kniežatá a biskupov. Je to tapiséria v tom zmysle, že sa skladá z určitých známych súčastí, poskladaných do vzoru a kaleidotapisériu z nej robí to, že sa neustále mení ako kaleidoskop. Vrátite sa na to isté miesto po desiatich rokoch a nájdete iný obraz, v ktorom však ostáva množstvo známych prvkov. Som zvedavý, ako toto slovo znie v slovenčine.

Zaujímavý je aj preklad titulu mojej knihy – Homelands v množnom čísle. Som naň veľmi pyšný, pretože presne zachycuje to, že sa cítim doma v zahraničí. Kniha vyšla v preklade do 24 jazykov a v niektorých sa v��názve podarilo zachovať množné číslo, napríklad Domoviny, v iných zvolili voľnejší preklad.�� Najväčšmi ma fascinuje rozdiel medzi češtinou a slovenčinou: podľa môjho českého vydavateľa to v češtine jednoducho v množnom čísle nefunguje a kniha tam vyšla pod titulom Moje Evropa.

Keď sme pri tých rozdieloch: vlani som bol 17. novembra v Prahe a na Karlovej univerzite som sa stretol s českými študentmi histórie a politológie. Veľmi sa zaujímali o Zamatovú či Nežnú revolúciu a jej dedičstvo, Havel bol pre nich poloboh. No keď som sa s nimi začal baviť o Slovensku, povedali, že Slovensko bolo vždy iné; už je to všetko veľmi dávno a vlastne sme nikdy k��sebe nepatrili. Absolútne im chýbal zmysel či pocit spoločných dejín Československa. A bolo v tom aj trochu povýšenectva. Šokovalo ma však, keď mi hovorili, že na Slovensku je stále veľký záujem o českú kultúru, ale v mladšej generácii Čechov je záujem o slovenskú kultúru oveľa menší.

Tým sme pekne premostili k mojej ďalšej otázke. Československo bolo dvojjazyčné a Bratislava bola kedysi dokonca trojjazyčné, skutočne multikultúrne mesto. Vo svojej knihe rozprávate o stretnutí s muzikológom Jánom Albrechtom, ktorý tú trojjazyčnú kultúru stelesňoval. Mimochodom, jeho dom na Kapitulskej nedávno prešiel rekonštrukciou a teraz je tam Dom slobodného umenia, usporadúvajú sa tam krásne koncerty. Ale trojjazyčná tradícia Bratislavy je už vecou minulosti a multikulturalizmus sa v celej Európe stretáva s odmietaním. Dá sa s tým podľa vás niečo robiť?����

Doma nad kozubom mám starú čiernobielu fotografiu, ktorú som dostal do daru v Bratislave niekedy v��70. alebo 80. rokoch minulého storočia. V tesnej blízkosti sú na nej evanjelický kostol, katolícky dóm a synagóga. Je to spomienka na starú Bratislavu-Pressburg-Pozsony.�� Rakúsky autor Johannes Urzidil má nádherný výraz, povedal, že sme „hinternacionálni“ (od „hinter“ – vzadu). Iróniou príbehu Strednej Európy je pre mňa to, že ešte začiatkom 20. storočia bola táto časť Európy multikultúrna, kým Západná Európa bola oveľa monokultúrnejšia. Po vyčíňaní Hitlera a Stalina je to naopak: táto polovica Európy je monokultúrnejšia, zatiaľ čo Západná Európa sa vďaka prisťahovalcom stala multikultúrnou. Stredná Európa teraz musí znovu objavovať to, čo tu bolo pred storočím, ono dedičstvo habsburskej monarchie, ktorá to všetko zastrešovala. Jazyková rozmanitosť vymizla. Ale keď sa ocitnete v mestách ako Londýn, stretnete tam ľudí z množstva rozličných krajín, je to oveľa pestrejšie ako Rakúsko-Uhorsko. A všetci to pokladáme za samozrejmosť. Existuje tu taká samozrejmá každodenná mnohokultúrnosť, v ktorej nešlo len o jazyk, ale aj o náboženstvo, dejiny, tradíciu a kultúru. Prinajmenšom pokiaľ ide o Londýn, to vidím trochu optimistickejšie.

Vo svojej knihe píšete o jednote a rozmanitosti ako o „jin a jang Európy, jej téze a antitéze, ktoré sa večne usilujú o krehkú syntézu. Stačí trochu pritlačiť smerom k jednote a vynútená��únia sa začne rozpadávať. Keď príliš pritlačíte��smerom k rozmanitosti, Európania začnú proti sebe bojovať.”�� Podrobne sa venujete rozličným silám a krízam, ktoré Európu rozbíjajú, počínajúc krízou eura v r. 2013 cez migračnú vlnu v r. 2015, brexit až po odklon časti Európy od liberálnej demokracie. Myslíte si, že Európska únia dokáže odolať týmto deštrukčným silám?

Podľa všetkého sme sa ocitli v kritickom bode, v ktorom sú dostredivé sily integrácie a odstredivé sily dezintegrácie viac-menej vyrovnané, kým pred dvadsiatimi rokmi by sme boli povedali, že zjednocujúce, integračné sily prevažujú. Európska únia zareagovala jednotne na pandémiu covidu, aj reakcia na strašnú vojnu v Ukrajine bola relatívne jednotná. No je tu aj Viktor Orbán a Robert Fico či Jarosłav Kaczyński, Geert Wilders či Marine Le Pen a brexit a všetky tieto dezintegračné sily 5. novembra posilnilo volebné víťazstvo Donalda Trumpa. Teraz je tu krehká rovnováha. Ale ako vo svojej knihe píšem, nič v dejinách nie je nevyhnutné. Záleží od nás, kam budú smerovať.

Vo svojej knihe píšete a aj počas diskusie na Stredoeurópskom fóre ste hovorili o „spupnosti liberálov ako som ja. Uverili sme, že cesta k slobode, ktorou kráčame, je nezastaviteľná a nevyhnutná.” Varovali ste, že nesmieme zopakovať tú istú chybu a uveriť, že ďalšie šírenie populizmu je nevyhnutné. Čo môžeme a čo by sme mali robiť pre to, aby sme to šírenie zastavili?��

Musíme tvrdo zakročiť proti populizmu, ale rovnako tvrdo aj proti jeho príčinám. Aj v tomto sa prelína politika a kultúra. Na jednej strane sa musíme snažiť bojovať proti populizmu vo verejnej sfére a všímať si jeho skutočné sociálno-ekonomické príčiny: reálnu a obrovskú nerovnosť, ktorá je dôsledkom toho, čo by sme mohli voľne nazvať neoliberálnym trhovým hospodárstvom. Musíme sa pokúsiť niečo s tým spraviť. Na druhej strane sa šíria mimoriadne pôsobivé naratívy, ako za všetko môžu tí hnusní cudzinci alebo prisťahovalci. Fámy o migrantoch sa šíria predovšetkým cez sociálne siete. Slovensko je extrémny prípad toho, že hlavnou hybnou silou populizmu je tu facebook, ktorý poskytuje obrovský priestor dezinformáciám z Ruska. Musíme teda bojovať proti týmto naratívom, súčasne však aj chápať príčiny populizmu. Už som spomenul tie ekonomické, no dôležitú úlohu hrajú aj kultúrne faktory. Zdá sa mi, že tie sú na Slovensku obzvlášť silné. V Anglicku je zas silný�� ekonomický faktor. Na postindustriálnom severe Anglicka žije množstvo ľudí, ktorí sú ekonomicky na tom skutočne veľmi zle, prešli veľkými ťažkosťami, no nie sú sociálne a rozhodne nie kresťansky sociálne konzervatívni. Neprekážal im napríklad premiér pôvodom z Indie ani to, že šéfkou konzervatívcov sa stala žena s nigérijskými koreňmi. Ani LGBTQ pre nich nepredstavuje veľký problém. Naproti tomu tu na Slovensku sa mi zdá, že ekonomický faktor sa prejavuje menej výrazne, ale o to silnejší je ten kultúrny.

Ak sa teda nad tým zamyslíme v najširšom zmysle, my liberáli sa musíme snažiť, aby sa liberalizmus nespájal úzko na jednej strane s neoliberálnou ekonomikou a na druhej strane s politikou identity – nazvime to woke či politicky korektným liberalizmom. Aby nedošlo k nedorozumeniu: je dobré, že venujeme veľkú pozornosť zanedbávaným menšinám, buď etnickým, náboženským, alebo rodovým. V mnohých ľuďoch na vidieku, v malých mestách, bielych príslušníkoch robotníckej triedy, najmä mužoch – a toto sa netýka len Slovenska, ale celého spektra krajín od Európy po USA – to však vyvoláva pocit, že „vy liberáli sa zaujímate o všetkých, len o nás nie“. Toto je jeden z príkladov, kde treba vnímať príčiny. Liberáli musia prejaviť rešpekt, pochopenie a záujem aj o tieto skupiny, nielen o svoje prirodzené voličstvo v kaviarňach veľkých miest.

A potom je tu ešte ďalší rozkol, v ktorom sa tiež prepája politika s kultúrou: ľudia s vyšším vzdelaním väčšinou hlasovali proti brexitu. A tí, čo vyššie vzdelanie nemali, volia Marine Le Pen či AfD v Nemecku alebo iné populistické strany. Najhoršia možná reakcia je hovoriť o nich ako o nevzdelancoch a fašistoch, ako keď Hillary Clintonová použila znevažujúci výraz „basket of deplorables“ (znôška úbožiakov), či Joe Biden o „garbage“(smetie); tu na Slovensku sa zas hovorí o „dezolátoch“. Potrebujeme skutočnú empatiu, nemčina má na to pekné slovo �����Դ�ü����ܲԲ����������ö�����, schopnosť vcítiť sa. Potrebujeme schopnosť vcítiť sa do reality iných ľudí, rešpektovať ich a nájsť jazyk, ktorý v nich nevyvoláva pocit odcudzenia.

Dovoľte, aby som skončila trochu osobnejšie. Keď v r. 1981 môj otec [spisovateľ Ján Ladislav Kalina] zomrel v exile v Mníchove, Milan Šimečka napísal nekrológ. Nedávno som si ho znovu prečítala a do očí mi udreli tieto vety: „Usilovne sa pracuje na tom, aby sme sa stali národmi bez pamäti. A tu už ani nezáleží na tom, či človeka stretne smrť doma alebo v exile. Keď zomrel Jan Werich, naplnil sa iba protokol, podľa ktorého tu pochovávajú národných umelcov, hoci sa mala zachvieť zem. Vymazávanie pamäti bude úspešne pokračovať...“ Tieto slová znejú priam prorocky dnes, keď Václava Havla či Milana Šimečku a��im podobných zosmiešňujú ako „pravdoláskarov“ a znižujú ich zásluhy. Čo by sme mali robiť, aby sme zachovali ich pamiatku?

V prvom rade, veľmi ma dojalo, že ste spomenuli svojho otca a najmä Milana Šimečku, pretože som mal tú česť poznať tri generácie Šimečkovcov: mal som šťastie, že som poznal veľkého Milana Šimečku staršieho. Poznám jeho syna Milana (Martina), jeho ženu Martu a��samozrejme, ich syna Michala, ktorý bol naším študentom v Oxforde. Je to neuveriteľná rodinná tradícia. Ale späť k vašej otázke o pamäti: história žije zo súťaže rôznych interpretácií. Nie je nič zlé na historiografických diskusiách a revizionistických interpretáciách. Napríklad známy americký historik Stephen Kotkin chápe rok 1989 jednoducho ako kolaps sovietskeho režimu, čosi ako bankrot, a príspevok ľudí ako Havel, Šimečka a iných disidentov pokladá za nepodstatný. To je v poriadku, lebo ide o skutočnú historiografickú diskusiu, ktorá udržuje pamäť pri živote. Nie je však v poriadku to, čo sa teraz deje tu – absolútne lživé, konšpiračné snahy zdiskreditovať všetko takmer ako nejaký komplot CIA. Toto nemá s pravdou nič spoločné, je to špinenie spomienky na Nežnú revolúciu z r. 1989. A proti tomu sa musíme brániť. V prvom rade musíme rozlišovať medzi skutočnou intelektuálnou debatou a interpretáciou, ktorá je v poriadku na jednej strane, a lživým, politizovaným osočovaním, diskreditáciou osobnosti na strane druhej.�� Musíme brať na vedomie, že ľudia vo veku pod 35 rokov nemajú žiadne osobné spomienky na rok 1989, toto obdobie je pre nich rovnako vzdialené, ako bol pre nás rok 1954 počas Nežnej revolúcie. So spomienkami na 2. svetovú vojnu je to iné, lebo každý chápe, čo je realita vojny, a vie si predstaviť, aké to je, žiť s vedomím, že vás hocikedy môže zabiť bomba. Existuje množstvo filmov, televíznych programov či videohier o vojne. No totalitný útlak, najmä v poslednej fáze sovietskeho bloku v��70. a��80. rokoch, bol oveľa subtílnejší. Presne to vo svojich textoch vystihol Václav Havel. Oživiť toto obdobie si vyžaduje veľký spisovateľský alebo filmársky talent. Mohol som, samozrejme, napísať konvenčné dejiny Európy za posledných 5O rokov, ale presne preto som sa rozhodol pre osobné dejiny. Formu dejín ilustrovaných spomienkami a reportážou som zvolil práve v snahe zachovať pamiatku, udržať pamäť nažive. Pri štúdiu histórie ide predsa predovšetkým o poučenie sa z dejín bez toho, aby sme ich museli sami znovu prežiť.

Foto: Peter Župník

��