ղľáԾ
ýǰ
(Azda som Indián,áԱ)
Po desaťročiach zúfaní asnáh
nájsť pravdu aprávo
rovnocenné apriateľské všetkým
nakoniec človek začne dúfať vsmrť.
Vtú krotkú askrotenú, apredsa svojvoľnú astrašnú smrť –
azačne ju vnímať ako právo.
Ako neodňateľné právo smrteľných,
slovom,
ako právo aslobodu nebyť.
Aby sa teda aspoň ona, smrť, zmilovala nad naším bytím,
aby vymazala všetku potrebu iných právd aslobôd
znašich úbohých hláv.
Teda
aj vsmrť možno dúfať ako vprávo.
Aj taký je život náš každodenný.
Alen veľmi málokto vie
vtakomto stave zavolať:
Nech žije život!
Nech žije život –
anapriek všetkému nebrúsiť kosu smrti.
Nech teda žije život.
Nech žije život, ale nie
azda až taký ťažký.
Keď človek žije, akoby bol stromom
(Azda som Indián,áԱ)
Keď človek žije, akoby bol stromom,
jednoducho – len trpezlivo stojí astojí,
neúnavne pozerá sa ahľadí,
vidí, že ako vtáci si naňho sadajú všetky ročné obdobia:
ilastovička jar, ijastrab leto,
istrakatá straka jeseň, ivrabec zima.
Strom neustále starne avtáci,
ako sa striedajú v tom neustálom kolobehu,
sú stále mladí.
Keď človek žije, akoby bol stromom astarne,
akoby si vravel: je to príma,
čoraz viac idem do domu svojho,
tam, kde mám svoje korene,
tam, kde je moja vlastná hlina...
