ղľáԾ
Osentimentalite akultivovanosti
Zdá sa, že na prvý pohľad môžeme vnímať literatúru ako zámerne protisentimentálnu. Moderný človek (i módne moderný) pochopil sentimentalitu, aako sa pokúsim ukázať, nie vždy právom, nie ako ‚peknoduchosť‘, ale ako banalitu či aspoň nekultivovanosť. Hrôza zo sentimentality vedie mnohých, aj svetoznámych autorov kirónii, sebairónii alebo kzrieknutiu sa výpovede, lebo výpoveď vtomto našom čase má vsebe ustavičnú tendenciu byť banalitou. Nielen preto, že je pravdepodobne už iba opakovaním inej výpovede iného autora, ale aj preto, že výpoveď ako zaangažované stanovisko je emotívna. Ale emotívnosť vnašich časoch, keď sme si uvedomili svoj relatívny solipsizmus pri súčasnej existencii našej túžby po kontakte, musí viesť k ‚sebapoľutovaniu‘, ksentimentalite.
Prekonávanie tohto sklonu sa stáva procesom, vrámci ktorého sa uskutočňuje sebapoznávanie súčasného človeka.
(...)
Všetko, čo vnašej literatúre máme najlepšie, dalo by sa pohrdlivým gestom výrastka odmietnuť ako sentimentálne, bez pochopenia základného faktu, že literatúra iumenie vôbec je nevyhnutne sentimentalitou azároveň jej nevíťazným popretím, pretože je pokusom onemožné.
1967
