ղľáԾ
Strofy ozmysle života
(úryvok, zbásnickej zbierkyžԾ)
Znám radosť autostrád, no vbosých nohách rád mám ostne poľných zaprášených ciest
ahoci žijem včase rakiet, atómu adivotvorných vĺn,
vždy pokým kráčam, nech veniec triumfu, no aj povraz obesenca je na mojej šiji.
Len červom hlavatým na tanieri podáva sa šťastie,
mne rameno nech siaha knešťastiu tak ako kšťastiu,
akeď mi víno uškodí, nech osoží mi jedovatosť zmijí.
Znám radosť autostrád, no vbosých nohách rád mám ostne poľných zaprášených ciest,
bo iba ten, kto chvíľu ležal pod nebom jak orol, ktorý nevie lietať,
len ten raz dozrie kosudovej symfónii.
Lebo sa stáva, že po svetlo sa človek vhrúži do noci
aj vtomto,
ԱčԴdz,
dvadsiatom
ٴǰčí.
Dych všetkých krás avšetkých trápení sa chveje, vlní, mocnie silí,
anemôžem sa zrieknuť ničoho, hoc nedostupne ďaleko je,
bo zmetamorfóz sveta som vznikol, zneho ako myšlienku ma tisícročia vyčlenili.
Relativita
Nebolo ho.
A potom prišiel,
po detsky zaplakal a pootvoril oči,
aby prijal trochu svetla.
Vtedy svet bol menší ako on,
pozostával z akejsi tváre a z pajáca,
ktorý nad ním visel,
Začal rásť a rástol aj svet,
ibaže rýchlejšie.
Rástol po milimetroch až do výšky stosedemdesiat centimetrov
asvet po metroch akilometroch až do veľkosti
niekoľko miliárd svetelných rokov.
Prekvapilo ho, že existuje čosi také ako žlté húsatko
aj čosi také ako tráva, na ktorej sa húsatko pasie.
Ale pozdejšie sa mu to videlo,
veľmi sa mu to pozdávalo.
Vzal teda svoje oči,
vzal svoje uši,
vzal jazyk,
aj prsty vzal
anos
avystaval ztoho cestu kšedivej kôre.
Prechádzali po nej veci, ktoré povstali zkrúženia vesmírnej hmoty
(a tých vraj bolo ako piesku na brehu mora),
prechádzali po nej veci, ktoré vznikli zo žeravej lávy
(a tie mu priniesli pod lyže svah),
prechádzali po nej veci, ktoré vyvábilo hotové slnko na hotovej zemi.
(Vtedy sa mu mozgu dotkol hustý dážď rozmanitosti
od pavučiny
až po mlieko.)
Aon stál vpriekope
spúpavou vzuboch.
Vypytoval sa, kam to všetko ide,
ale dlho
nemohol vyjsť
zodpovedí.
Niektoré vraveli, že kporiadku zákonov,
ainé,
obdarené humorom,
vzali do rúk bičisko ako fúzatý vojak,
ten, čo vštyridsiatom štvrtom utekal pred frontom,
ukázali na západ apovedali,
do Jeruzalema.
Potom vyrástla ona.
A svet sa zmenšoval až do útulnosti.
Vzal jej vlasy,
aj shorúcim vzduchom, ktorý sa na nich chvel,
apriložil ksvojim vlasom.
Vzal jej čelo,
nádherné tvarom aj čistotou,
apriložil ksvojmu čelu.
Vzal jej oči,
aprsty sa mu chveli zobavy, aby mu nepadli,
apriložil ksvojim očiam.
Vzal jej ústa,
aroztavil ich
vsvojich ústach.
Vzal jej šiju,
jej šiju vyrastajúcu zúzkych pliec
až kštíhlym líniám vzopnutej túžby,
apriložil ksvojej šiji.
Atak pokračoval, až došiel
knajmenšiemu prstu
na ľavej nohe.
Vzpriamil sa apovedal,
sme ja alebo sme ty,
nie sme však my,
čiže ja aty,
lebo sme jedno.
Potom odišla aon nevidel, že lastovičky už sedia na telefónnych drôtoch,
lebo bol slepý
aj hluchý.
Vnoci hladkej ako oko,
vnoci vlhkej ako oko,
vnoci oblej ako oko,
vnoci strašnej ako oko
DzԳܳé.
Keď si dvaja
úDzٱ
držia ruky.
Voku noci úDzٱm
dvaja slepí.
Prišla s rozozvučanou pokožkou
a plakala, aby plakal,
plač, chcem, aby si pre mňa plakal, plakala,
ale on prestal plakať a odpovedal,
že rozviazal zmluvu
s divadlom.
Mali ste pravdu, vravel,
včera bola anjel,
a dnes je to mandragora
alebo
psie
ýᲹԾ.
Ahneď sa za to hanbil.
Po ceste očí,
po ceste uší,
po ceste prstov,
jazyka inosa
do Jeruzalema
ikporiadku zákonov
znovu
prechádzali veci.
Vyzliekol košeľu arozostavil strážnikov, aby udržali poriadok,
auprednostnil stromy
arieku.
Zelené stromy, ktoré zpolohy ležmo
sú vbelasých výškach,
arieku spstruhmi vzelených brehoch.
ʰš.
Usmial sa.
Aké divné,
včera bola mandragora
alebo
psie
ýᲹԾ,
a dnes je anjel.
A svet sa zmenšoval do útulnosti.
