ղľáԾ
Napínavé hľadanie piatich kontextových ekvivalentov ľúٴDzپDzپ ďčԱ.
Túto mnohé ďalšie prekladateľské solitérne hry zažila vrezidenčnom byte vBanskej Štiavnici maďarská prekladateľka Magdolna Balogh.Pochádza zmaďarského Dombóváru a okrem prekladu umeleckej literatúry sa venuje literárnej vede, komparatistike a dejinám stredoeurópskych literatúr.Je autorkou monografií o literatúre katastrofizmu v Strednej a Východnej Európe autorkou, spoluautorkou iredaktorkou mnohých literárnovedných štúdií. Vmaďarčine vyšli vjej preklade teoretické diela Adama Bžocha a Jozefa Tancera. Na svojho vydavateľa čaká ijej najnovší preklad publikácie Radoslava Passiu Ivany Taranenkovej oslovenskej literatúre 21. storočia Hľadanie súčasnosti. Jej meno sa objavuje v renomovaných časopisoch pod prekladmi štúdií ďalších slovenských literárnych vedcov, m.i. Petra Zajaca či Róberta Gáfrika. Okrem prekladov sa venuje aj recenziám súčasnej slovenskej a pol’skej literatúry (v kultúrnom týždenníku Magyar Narancs). Prekladá z pol’ského, slovenského, ruského, českého jazyka.
V rámci programu Trojica Air diskutovala svýznamným literárnym vedcom a propagátorom pôvodnej slovenskej literatúry, Radoslavom Passiom, ktorýprijal pozvanie do diskusie namiesto autora samého, ktorý sa jej pre zdravotnú indispozíciu nemohol zúčastniť.Ich rozhovor moderujeDado Nagy a celý si ho môžete pozrieť dnes, 11. 11. o 19:00 na našom .
Michal Kríž sa od nej vrozhovore pre Banskoštiavnické noviny dozvedel nasledujúce:
MK: Ako sa Vám pracuje na preklade knihy počas pobytu TROJICA AIR?
MB: Pracuje sa tu naozaj famózne, ked’ nie je nič iné, len ja a kniha, čo práve prekladám: je to jediná vec, na ktorú sa musím sústredit’ a som celkom oslobodená od iných povinností. Sú tu ideálne podmienky na sústredenú a pokojnú prácu. Rezidencia ponúka naozaj všetko, čo potrebujem pri preklade: vel’mi pekne d’akujem za túto vynimočnú možnost’ Slovenskému Literárnemu Centru, aj mestu Banská Štiavnica.
MK: Čo je na preklade najťažšie čím Vás táto práca napĺňa?
MB: Najväčšou t’ažkost’ou bolo nájst’ mad’arský ekvivalent k názvu knihy – ’¨DzپDz’. Je to slovo, ktoré má viacero významov, a aj pri čítaní knihy vidíme, že autor sa pohráva s tou viacvýznamnost’ou. Vidieť to práve aj v najdlhšej, titulnej poviedke (’¨DzپDz’), v ktorej toto slovo vystupuje v texte asi pät’krát, a zakaždým v inom význame. Bola to pre mňa naozaj dobrá hra, nájst’ adekvátne ekvivalenty k tomuto jednému slovu podl’ konkrétneho kontextu.
Je to próza, ktorá – ako každá naozaj dobrá literatúra – sprostredkuje univerzálnu (všeobecne platnú) l’udskú skúsenost’, a práve to je skutočnosť , ktorá ma nanej uchvátila. Pre mňa je výzvou, (ako hádam pre každého prekladatel’a/ky), keď môžem túto prózu sprostredkovat’ v mad’arčine tak, aby to vyzeralo prirodzene, aby nikt netušil, že je to preklad.
MK: Nakoľko ste tu po prvýkrát, čo sa Vám na meste najviac páči, kde všade ste už boli, čo ste mali možnosť spoznať?
MB: S mestom som sa spoznal najprv cez literatúru: minulý rok som prečítala vynikajúci román Úsmev salamandry Anikóa N.Tótha, ktorý bol publikovaný v roku 2022 vo vydavatel’stve Kalligram. Je to román o Banskej Štiavnici, ktorý približuje bohatú minulost’ baníckeho mesta v bývalom Hornom Uhorsku, s legendami, anekdotami, súvisiacimi s dejinami Štiavnice. Slovom, prichádzajúc do Štiavnice, bola som už špecificky “pripravená”, naladená na zvláštnu atmosféru mesta, ktoré je naozaj ako šperkovnica so svojimi historickími budovami zo stredoveku a renesancie, ako aj z 19. storočia, kde doslova na každom kroku nachádzame stopy viacjazyčnej a multietnickej kultúry dávnych epoch. Je to zvláštne mesto aj pre jeho blízkost’ k prírode: ak pôjdem z bytu po schodoch hore, len 700 metrov odtiaľto som už v lese. Chodím pešo každý deň 5-10 kilometrov po meste aj po lese, a zakaždým objavím niečo zaujímavé: tu smaragdové jazero, tu rozprávkovú panorámu z hôr, tu sgraffitti na fasáde, tu keramiku s figúrou salamandry v stene pri schodoch... je to naozaj inšpiratívne prostredie, ktoré núti, aby som sa tu ešte vrátila.
