��������

Až na výnimky, v ktorých je veršový dej zredukovaný prevažne na opis (s. 17, 26), prípadne sa inak úspešné balansovanie na hrane (gnómickej) banality neutešene preklopí („a naučiť sa nič je najťažšie“, s. 52), sú recenzované básne zaujímavé a umelecky presvedčivé tak v rámci naznačeného plánu, keď obstoja ako – od pôvodného inšpiračného zdroja v rôznej miere odpútané –  esteticky podmanivé objekty s myšlienkovými presahmi, ako aj (čo vnímam obzvlášť pozitívne) súbor textov, ktorého tvarová hodnota drží a semiotická sieť sa nerozviaže bez mimotextovej informácie, resp. konceptuálneho zastrešenia – na druhej strane, sekundárny plán jeho vyznenie zintenzívňuje (rovnako potenciálne autoreferenčná posledná báseň).

K stálosti knihy prispieva aj (odveký) motivicko-tematický register, ktorý ju zároveň zjednocuje a v autorovom prípade je aj dôkazom, že je nevyčerpateľný a neobťažujúci, ak sa uchopí poeticky precíznymi nástrojmi. K slovu sa tak dostáva láska v rôznych podobách, neprekvapivo vrátane jej žiarlivého pólu, (ne)obyčajná každodennosť v kotle veľkých dejín, dobyvačné vojny, ktorých archaickosť sa v kontexte aktuálnych konfliktov nepríjemne pootáča, stručne: život a smrť v individuálnom aj kolektívnom, konkrétnom aj transcendentálnom zmysle, s čím súvisia aj zdanlivo surrealistické, v skutočnosti skôr časom vzniku textového prameňa (kiežby iba vtedajšou vierou a svetonázorom dotované) obrazy: „Utrpenie siahlo na moju ruku a následne / pani Eme prerezalo krk ale to čo z neho vyšlo / nebolo ľudské – čierne krídla a na nich žlté oči / Nech je Boh ku mne milostivý“ (s. 44).

K pozoruhodnému efektu dochádza tak v temporálnej rovine, keď sú nadčasové témy kontrastne zintenzívňované napojením na presné lokácie či dátumy, no aj samotnú faktickosť pohľadníc (odolávajúcich, na druhej strane, dočasnosti, podávajúc vzácne – afektívne prenosné – svedectvo), ako aj na úrovni priestoru (a tela): do básne priebežne a (na rozdiel od priamo pomenúvaných, aj rodovo nestereotypných, emócií: „Ráno som znova plakal“, s. 13) prevažne nečakane vstupuje (príjemne rušivá, haptická...) jednoznačnosť: „budem ťa čakať / Tri dni“ (s. 37); „Zostal mi len syn s tvojimi očami / a dotyk na ľavom prsníku“ (s. 49). Podobne zveľaďujúco sa do inak skôr subtílneho a decentného tvaroslovia (konotujúceho napr. tvorbu Petra Prokopca) sporadicky votrie úsmev vzbudzujúca pasáž („P. S. Nestratili ste náhrdelník? / Taký strieborný s malou fotografiou“, s. 51) či (morbídna) irónia: „a jemne ružová / spadnem do tvojich úst / ty sa zadusíš / a s ústami dokorán / ťa nájdu ako vypasené prasa pred porážkou“ (s. 45). Najmä u nás ešte stále výnimočne pôsobí aj (v zhode so zvyškom knihy organicky a neostentatívne; opak by nebol nutne problém v angažovanejšom type tvorby) zapájaná queer optika (s. 17, 28). Aj táto nenápadná (poetologická) premenlivosť sa podieľa na absencii recepčnej únavy, ktorá pri relatívne monotónnom významovom podloží hrozila.

Texty sú zastrešené nielen všeobecne jednotným tematickým plášťom a náladovou konzistentnosťou (melanchólie, po/citovej deficitnosti, zmaru či tragickosti – to všetko podporované jednotlivými motívmi: napr. často sa vyskytujúca sťatá hlava), ale medzi sebou komunikujú aj priamo, k slovu sa tak dostáva nielen intertextovosť (v širšom umeleckom zmysle, odkazujúc na predlohy od Caravaggia po Mehoffera), ale aj (občas aj intuitívne, akoby obsesívne sa podsúvajúca) intratextovosť, svedčiaca súčasne o precíznej (auto)redakčnej práci (porovnaj, trebárs, s. 20, 22, 30, 38).

Zbierka je už z podstaty svojej predlohy silno (prevažne klasicky, takmer – no vývinovo konštruktívne – starosvetsky, čo platí aj pre verbálny prejav) vizuálna: „Sme obyčajné veci na krbovej rímse  / suché kvety ktoré mama nevyhodila / drevené kazety z východného Pruska (...) Všetko som voviedol / do ohňa aby to presiaklo / inam a trvalo“ (s. 24); nielen citovaný úsek vnáša do knihy napriek všetkému povedanému nádej, čo prehlbuje aj jej komplexnosť). Len výnimočne sú verše ozvláštnené (grafickým) experimentom (s. 18), napriek tomu, alebo – vracajúc sa k úvodu recenzie – práve preto dnes pôsobia pokojne, resp. plynú (aj vďaka absencii interpunkcie) ležérne, zato iskrivo.