��������

Začneme čítaním románu v románe. Prvá časť knihy ��á��ä����� od Harolda Vannera obsahuje prelínajúce sa príbehy dvoch hlavných postáv: geniálny a takmer nezničiteľný finančník z Wall Street Benjamin Rask a jeho manželka Helen, pochádzajúca zo starej aristokratickej rodiny, „ktorej majetok neudržal krok s jej menom“ (s. 37), mecenáška umenia a filantropka. Spolu tvoria legendárny pár, ktorý vystúpil na vrchol spoločenského rebríčka vďaka finančným špekuláciám v ruchu búrlivých 20. rokov 20. storočia. Napriek ich vysokému postaveniu a nesmiernemu bohatstvu však o nich takmer nikto nič nevie. Čo teda stojí za ich úspechom? Diaz už v úvode knihy prostredníctvom postavy autora bulvárneho románu o manželoch Raskovcoch zasieva prvé semená pochybností a myšlienok, ktoré sa chystá preskúmať.

Druhá časť pokračuje príbehom Andrewa Bevela s názvom Môj život. „Moje meno pozná veľa ľudí, moje činy niektorí, môj život málokto.“ (s. 143) Takto sa začínajú zápisky jedného z najbohatších mužov svojej éry. Diaz pri tvorbe Bevelových memoárov používa výrazne štylizovaný jazyk, v ktorom spája istú nemotornosť písania s prehnane lyrickými fragmentmi a sklonom k pátosu: „Nech sme už dostali akúkoľvek minulosť, je na každom z nás, aby sme vytesali našu súčasnosť z beztvarého kusa budúcnosti.“ (s. 185) Zdá sa, že Bevel má v úmysle napísať bohatšiu a úplnejšiu formu svojej biografie, ale čitateľovi necháva len nedokončené poznámky s komentármi.

Doteraz pôsobí Diazov román trochu zmätočne. V tretej časti knihy (Pamäti spamäti) sa však objavuje postava Idy Partenzovej, Bevelovej sekretárky, ktorá vnáša do príbehu viac svetla. Keď vyšiel román Harolda Vannera s postavami nápadne sa podobajúcimi na Andrewa Bevela a jeho ženu Mildred, Bevel sa usiluje, aby bola kniha, ktorá sa medzičasom stala bestsellerom, odstránená nielen z predaja, ale aj verejných knižníc a na Vannera chystá jednu žalobu za druhou. Ida mu pomáha napísať autobiografiu, aby Bevel mohol čitateľom sprostredkovať vlastnú verziu ich príbehu. Čoskoro však postrehne jeho záľubu v ohýbaní reality a je rozhodnutá dopátrať sa pravdy. Záver knihy patrí denníku Mildred Bevelovej príhodne nazvanom ��úč�ٴDZ����Ծ���.

O peniazoch a moci

Diaz sa však nevenuje len dejovej línii príbehu, ale čitateľovi pomerne detailne približuje aj mnohé pojmy zo sveta finančníctva. ��ô������� je niekoľkoúrovňovým textom, v ktorom základ tvorí rozprávanie o kapitále. Ten zaujíma popredné miesto hlavne v prvej časti knihy. Diaz píše o rôznych druhoch kapitálu, vysvetľuje spôsoby, akými fungujú, zaujíma sa o jeho premeny a všetky možné spojenia, vďaka ktorým je pre tých, ktorí na vrchole ťahajú za nitky, abstraktným pojmom.

��ô������� však nie je len románom o peniazoch a moci, ale aj brilantnou literárnou skladačkou. Od skúmania premien kapitálu Diaz plynulo prechádza k skúmaniu premien rozprávania. Jeho román je tak aj románom o naratíve – a tieto dve veci sú v knihe neoddeliteľné. Všetky časti knihy rozprávajú rovnaký príbeh, ale každá z iného uhla pohľadu. Diaz rozpráva legendu o postave slávneho finančníka, ktorú sprostredkúvajú rôzni autori a žánre (román, monografia, denník). Čím viac sa čitateľ snaží uchopiť tohto muža, tým ťažšie ho dokáže definovať. Výpovede o jeho osobnosti sa menia a kryštalizujú naprieč celým románom. Dôležitú úlohu pri tom zohráva jazyk. Diaz pri písaní venuje pozornosť najmä paralelám medzi osobným a finančným opisom.

Elegantné písanie

Čítanie románu si však od čitateľa vyžaduje istú dávku trpezlivosti, hlavne v prvej polovici knihy, ktorá má trochu pomalší rozbeh a miestami pôsobí veľmi zmätočne. V druhej polovici však autor odmení čitateľa za jeho zhovievavosť niekoľkonásobne. To, čo sa začalo ako nie veľmi vydarený román, sa skončilo ako napínavé čítanie, ktorého účinok zosilnil práve zámerne nevýrazný úvod. Diazovi sa tak podarilo udržať čitateľa v neustálom strehu. Vďaka zdanlivo nepatrných rozdielom a podobnostiam medzi jednotlivými textami bol román nakoniec oveľa bohatší a komplexnejší.

Autorov spôsob písania je kontrolovaný a pôsobí skôr elegantne ako strnulo. Vďaka osobitému rozprávačskému hlasu každej postavy vytvára aj zdanlivo nesúrodá štruktúra rôznych naratívnych žánrov dobre fungujúci celok. Jednotlivé spôsoby rozprávania ladia nielen s príslušným žánrom, ale aj s rozprávačom, ktorý čitateľovi tento príbeh sprostredkúva.

Autor si v románe kladie aj otázky o vzťahu medzi človekom a bohatstvom, konkrétne, akým spôsobom je to prvé zachytené v tom druhom. A hoci autor zdôrazňuje fakt, že bohatstvo je inštitucionálne – podporované a udržiavané všetkými inštitúciami, ktoré pracujú v jeho prospech –, zaujíma sa aj o to, čo znamená zisk takéhoto nesmierneho bohatstva na individuálnej úrovni.

��ô������� je aj román o fikciách, ktoré vládnu svetu a o tých, ktorí ovládajú fikciu. Diaz sa šikovne pohráva s dôverou čitateľov vo fikciu. Naivná viera v to, že svet je taký, ako bol napísaný, je tu podrobená skúške. Ktorá verzia príbehu je pravdivá? Kto je skutočná a kto literárna postava? Kto je zlodej a kto komplic? Klamú všetci alebo len jeden? Vo svete plnom lží a výmyslov je najvyššou hodnotou dôvera. A bez nej, ako hovorí Diaz, budeme žiť vo svete, v ktorom budú beztrestne vládnuť klamári, špekulanti alebo spisovatelia.