ղľáԾ
Ďalší výber rozhovorov pôvodne uverejňovaných v literárnom časopise The Paris Review tentoraz čerpá zosemdesiatych rokov 20. storoča. Volume 01 naznačuje, že výber najlepších č najzaujímavejších rozhovorov ztohto desaťroča zrejme nebol jednoduchý a prekladatelia – Tomáš Hučko aMartin Makara – sa rozhodli zdilemy vykorčuľovať prípravou viacerých zväzkov.
Keďže zostavovatelia nikde vknihe neprezradili svoje kritériá výberu, môžeme sa len domnievať, prečo sa im práve tieto rozhovory zdali pre slovenské publikumprínosné, reprezentatívne č nejakým spôsobom vyvážené pre zoskupenie vjednej publikácii. Máme tu teda jedného Afroameričana (James Baldwin), jedného abstinujúceho alkoholika (Raymond Carver), dvoch Latinskoameričanov (Julio Cortázar aCarlos Fuentes), jedného britského absolventa Oxfordu (John Fowles), jedného maďarského Žida žijúceho vBritánii (Arthur Koestler), jedného československého emigranta žijúceho v Paríži (Milan Kundera), jednu ženu (Doris Lessing),jedného Philipa Rotha ajedného „koloniálneho karieristu na okraji impéria“ (s. 210, Derek Walcott). Na pozadí ich rozprávania o písaní, literárnych postavách, literárnych vplyvoch č estetických názoroch sa premieta fakt, že autori aautorka sú v okamihu rozprávania už uznávanými osobnosťami zabezpečenými materiálne, ovenčenými cenami a priazňou publika, majú za sebou množstvo kníh askúseností súspechom aj neúspechom. J. Cortázar vtomto rozhovore už nie je ani tak autorom Rayuely č ܱٲí첹, ako skôr politických článkov odianí vNikarague, ani R. Carver už písaním nebojuje proti hladu aalkoholu aP. Roth zase osvojom živote spred dvadsiatich piatich rokov hovorí, že si pamätá len to, čo napísal vrománe, ktorý sa od života „dramaticky líši“ (s. 178 – 179).
Hoci boli tieto rozhovory písané pre publikovanie v literárnom časopise aliteratúra je ich ústrednou témou, zdĺhavé špekulácie opoužití prvej alebo tretej osoby, premene autobiografických prvkov na fikciu č významoch románov, ktoré slovenský čtateľ nemusí ani poznať aktoré sa vo väčšine prípadov konča konštatovaním v zmysle „Každá forma literatúry je náročná.[...] Všetky vedia pekne nakopať do zadku“ (s. 21), sú po čase trochu jednotvárne. Zato rozprávanie oskúsenostiach začínajúcich autorov (štrnásť až sedemnásťročný J. Baldwin ako kazateľ), orozmanitom prostredí, ktoré ich formovalo (Fowlesovo štúdium literatúry na Oxforde) alebo ktoré pomáhali formovať oni (napríklad D. Walcott ako divadelník na ostrove Sv. Lucia), č historky zo života slávneho spisovateľa (J. Cortázar, ktorý dostane koláč vBarcelone, alebo C. Fuentes vystupujúci vo francúzskej tolkšou) môžu byť informatívne, smiešne idojemné.
Hlas umlčaných
Hodné pozornosti je aj reflektovanie aktuálneho diania vo svete vsedemdesiatych aosemdesiatych rokoch, ktoré rozhovory rámcuje. Okrem opakovaných zmienok opsychoanalýze č experimentovaní sdrogami viacerí autori spomenú situáciu v socialistickom Československu (a môže to byť jeden zdôvodov, prečo zostavovateľov zväzku práve tieto rozhovory upútali), pričom kľúčový je asi bonmot P. Rotha: „VSpojených štátoch amerických prejde všetko ana ničom nezáleží, zatiaľ čo Česi to majú naopak: neprejde nič azáleží na všetkom“ (s. 189). C. Fuentes tento Rothov výrok dokonca cituje vsúvislosti súvahou nad postavením latinskoamerických autorov. Tí totiž podľa neho, podobne ako spisovatelia vstrednej Európe, nehovoria len za seba, ale sú aj hlasom tých, ktorých hlas bol umlčaný. A hoci sa C. Fuentes spoločenskou zodpovednosťou nechce dať ubiť anechce prísť osvoju umeleckú autonómiu, predsa len tvrdí: „takéto pnutie je podľa mňa lepšie než nijaké, ako je to občas vprípade Spojených štátov“ (s. 101).
Právekomerčnosť literárneho sveta je témou, ktorej sa dotknú viacerí respondenti: D. Lessing („Obchod, propagácia, veď viete. Však spisovatelia by sa mali predávať! Pozoruhodný vývoj!“ s. 161) alebo R. Carver („Asi som prišiel ku krutému poznaniu, že umenie nič nezmení.“ s. 52). Napriek svojej skepse voč vplyvu literatúry vzápadnom svete však autori netrpia ilúziou odobrých podmienkach pre vznik geniálnych diel vtotalitných štátoch. Slovami P. Rotha: „Ten systém nerodí majstrovské diela, ale infarkty, vredy aastmu, alkoholizmus, depresie, trpkosť, zúfalstvo ašialenstvo. Spisovatelia konča intelektuálne zohavení, duchovne demoralizovaní, fyzicky zruinovaní akultúrne unudení.“ (s. 189)
Ťaživou témou pre viacerých autorov je aj koloniálne dedičstvo, ktoré poznačlo život a kultúru vich krajinách. Afroameričan J. Baldwin alebo D. Walcott, ktorý sa narodil vbývalej britskej kolónii na ostrove Sv. Lucia, zdôrazňujú, že vďaka písaniu sa vymaňujú zpozície obete, hľadajú si vlastný jazyk, vlastnú tradíciu, ktorá by vzdorovala pocitu menejcennosti anedostatočnosti. J. Cortázar a C. Fuentes zase pociťujú svoje písanie ako dobrodružstvo hľadania latinskoamerickej identity, ako zapĺňanie prázdnych miest národnej literatúry, čo stojí vabsolútnom protiklade nielen sP. Rothom, R. Carverom č M. Kunderom, ale najmä sA. Koestlerom, ktorý bol, podľa vlastných slov, „zrejme jediný spisovateľ, ktorý dvakrát menil jazyk, vktorom píše“ (s. 129) akoncepcia národného autora mu bola, zdá sa, celkom cudzia.
Kým vpredchádzajúcich zväzkoch boli niektoré rozhovory aj zábavné, tento výber je skôr ponurý. Pri rozhovore s Doris Lessingovou má čtateľ pocit, že autorka je nad vecou aneberie to príliš vážne, ale ostatní odpovedajú skôr seriózne auvážlivo. A. Koestler je „skľúčený“ (1. marca 1983 spáchal smanželkou samovraždu – nie 3. marca, ako je napísané vzáverečnom medailóne –, takže rok 1984 uvedený na začatku rozhovoru bude zrejme rok publikovania anie priebehu interview, ktoré sa muselo uskutočniť krátko pred smrťou) arozhovor je mu očvidne nepríjemný, čo stojí vúplnom kontraste s M. Kunderom, ktorý sa necháva strhnúť svojím príznačným pátosom pri pokusoch vysvetliť svoje písanie nie menej dôležito ako zachytenie „komplexnosti ľudskej existencie vjednej knihe“ (s. 140). Na jednej vtipnej vete majú však zásluhu skôr prekladatelia než mrzutý A. Koestler, ktorý vraví: „Angličtina je svalnatá, bez tuku. Nemčna je veľmi huňatá.“ (s. 129)
Neprekladanie názvov aabsencia poznámok
Po formálnej stránke kniha nasleduje svoje predchodkyne, ale prináša aj jednu zmenu: snahu o koncepčné riešenie prekladania, resp. skôr neprekladania pôvodných názvov kníh, ktoré sa vrozhovoroch spomínajú. Zostavovatelia sa rozhodli názvy kníh ponechať voriginálnom jazyku ado zátvorky doplniť názov arok slovenského alebo českého prekladu, ak taký existuje. Toto riešenie je korektné a systematické, ale skrýva aj nástrahy, na ktoré napokon narazili aj prekladatelia, hoci možno nevedomky. Kým Jakuba Fatalistu (s. 143) alebo Pikovú dámu (s. 108) prepísali do francúzštiny a ruštiny apripojili aj názov arok slovenského vydania, Oblomov (s. 181) prešiel do slovenčny bez poznámky, ale preto aj bez rušivého zakopnutia čtateľa oazbuku. Je totiž otázne, akú pridanú hodnotu má pôvodný názov takýchto známych titulov ač je napríklad rok prvého slovenského vydania románu Zločn atrest (1957, s. 113) informáciou, ktorá čtateľa tejto publikácie zaujíma. Prekladatelia nepracovali spoznámkami pod čarou, ktoré síce môžu vyzerať nepatrične akademicky, ale umožnili by rozdeliť informácie na podstatné adoplňujúce bez toho, aby to rušilo pri čítaní.
Absencia poznámkového aparátu svysvetlivkami je otázkou, ktorá by možno stála za zváženie. Od prekladateľov by si príprava vysvetliviek vyžadovala, samozrejme, ďalší nemalý vklad, ale neznámych pojmov, mien, názvov kníh a časopisov, postáv, citátov alebo odkazov na aktuálne dianie je vrozhovoroch toľko, že čtateľ musí aj tak buď čítať stelefónom vruke, alebo akceptuje, že sa bude vtexte strácať aprípadne miestami aj nudiť. Svysvetlivkami by kniha získala tretí rozmer a dostala by kontext, ktorý bol pre čtateľov včase ich časopiseckého publikovania samozrejmý.
Obaja prekladatelia aredaktorky odviedli solídnu prácu,
niekoľké miesta však môžu čtateľstvo predsa len podráždiť. Napríklad slovné spojenie „príde mi“ namiesto zdá sa mi/pripadá mi/považujem za/vidí sa mi sa vtejto knihe stalo štandardným výrazom, tak ako aj slovo „vážne“ v zmysle fakt/skutočne/naozaj/vskutku. Vslove „murál“ je dĺžeň navyše aprekvapujúci je aj poetický preklad termínu „rozpuk latinskoamerického románu“ (s. 114 – 115) namiesto síce anglického, ale zato medzinárodne zaužívaného „boomu“. Bizarne vyznieva otázka na A. Koestlera, č bude písať osilikónovom čpe, pričom zrejme novinár myslelkremíkový čp, čže, skrátka, dnes už celkom obyčajný čp. Možno najzarážajúcejším rozhodnutím je pre mňa voľba Hviezdoslavovho prekladu Shakespearovho verša „len kvôli jednej básni, jednému / snu strázne“ (s. 107). Rozumiem, že pomerne voľný preklad J. Kota sa do Fuentesovej vety nehodil, ale české knižné slovo „strázne“ čtateľovi aj tak nepomáha pochopiť zmysel tohto citátu, navyše prekladatelia Hviezdoslava ako autora prekladu ani neuvádzajú (iba že by som im krivdila, slovo „strázeň“ bolo vich aktívnej slovnej zásobe apodobnosť sHviezdoslavovým riešením bola čsto náhodná). Pritom stačlo jednoducho preložiť Shakespearovo „dream of passion“, prípadne situáciu vysvetliť vpoznámke.
Pri knihe takéhoto typu nie je ľahké sa rozhodnúť, aký charakter má vydanie vlastne mať, aký účel má plniť, aké je cieľové publikum. Je to pre fanúšikov autorov aautorky, ktorí vknihe dostali priestor, alebo má pre nich získať nové publikum? Je to lekcia zdejín literatúry alebo literárnej teórie? Je to návod pre začínajúcich autorov aautorky, má to historickú alebo skôr aktuálnu hodnotu? Má pri čítaní prevažovať potešenie zrozhovorov so zaujímavými osobnosťami alebo nadšenie zmnožstva faktov (ktoré si treba dohľadať)? Zrejme je čokoľvek ztoho dobrým dôvodom na vydávanie týchto nepochybne pútavých rozhovorov, ale hlbšie premyslenie koncepčných otázok by knihe možno predsa len prospelo.
Eva Palkovičová (1987)
Ukončla doktorandské štúdium vÚstave slovenskej literatúry SAV. Špecializuje sa na slovenskú prózu akultúru 19. storoča. Príležitostne sa venuje literárnej kritike.
