ղľáԾ
Pri príležitosti desiateho výročia smrti Gabriela Garcíu Márqueza sme oslovili viacerých slovenských autorov aautorky sotázkou, čo tento spisovateľ znamená pre nich ako čitateľov/čitateľky aj ako spisovateľov/spisovateľky. Ovplyvnil ajich tvorbu?
Prvé poviedky Gabriela Garcíu Márqueza som čítal niekedy začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia včasopise Světová literatura. Pamätám si najmä na poviedku ostarom unavenom anjelovi, ktorý rovno zneba pristál na dvore dedinčana na kolumbijskom vidieku. Zjavenie tohto anjela bolo pre mňa rovnako ohurujúce ako zjavenie jeho autora. Priletel Boží posol. Aopakovane som to zažíval aj pri všetkých ostatných knihách GGM, ktoré unás postupne začali vychádzať, či už išlo opoviedky, alebo romány, počnúc najznámejším dielom Sto rokov samoty, no takisto pri knihách ako sú Plukovníkovi nemá kto písať, Kronika vopred ohlásenej smrti, Patriarchova jeseň, Láska včase cholery aďalšie. Zo stoviek či tisícok kníh, ktoré som vživote prečítal, viem spamäti odcitovať iba jednu vetu. Tá znie: „Plukovník Aureliano Buendía vyvolal tridsaťdva ozbrojených povstaní avo všetkých bol porazený.“ Práve ztakýchto, pre mňa epochálnych viet, sú stvorené všetky knihy Gabriela Garcíu Márqueza. Ači ovplyvnil moju tvorbu? Prieči sa mi citovať čokoľvek zvlastných textov, no zdá sa mi, ba je to takmer isté, že napríklad historku ošaštínskom hríbarovi, ktorý raz našiel 70 dubákov, zčoho bolo 71 červavých, by som bez čítania Márquezových kníh nikdy nenapísal.
Dušan Dušek
*
Po prvýkrát vživote som – vďaka magickému realizmu – sledovala žiariaci vlak, ktorý za zjavil, závratnou rýchlosťou sa priblížil aza obrovského rachotu vyplnil celý literárny priestor. Zdalo sa, že ten vlak nikdy neprejde. Lenže prešiel. Prešiel avidno zneho už len koncové svetlá. Amôj pohľad na Gabriela Garcíu Márqueza je neoriginálnym kopírovaním úžasu nad príchodom magického realizmu, obdivom nad jeho trvaním azrazu akýmsi divným pocitom – ak ostaneme pri metafore vlaku – že som sa ním nechala ohlušiť natoľko, až som roky nepočúvala iné typy literatúry. Keď si dnes spomeniem na Márquezove knihy, uvedomujem si oveľa viac svoje pocity zčítania než autora samotného. Či to tak má byť, neviem. Počas covidu, pretože bol zrazu čas, som sa krománu Sto rokov samoty vrátila. Chcela som si oživiť ten minulý zážitok, to nadšenie, tú dovtedy takmer nepoznanú eufóriu, keď som si stránky čítala viackrát len preto, aby som predĺžila rozkoš ztextu. Teraz sa však nestalo (takmer) nič. Akoby som čítala inú knihu. Už to bola len veľmi dobrá kniha, jedna zveľmi dobrých kníh, ale bez tej absolútnej, oddanej čitateľskej blaženosti. Knižku som odložila po tridsiatich stranách. Nielen Márqueza, ale celý magický realizmus si chcem pamätať tak, ako som tie knihy čítala vranej dospelosti. A zásluhou Gabriela Garcíu Márqueza už viem, čo to znamená neopakovateľný čitateľský zážitok. Žiaľ.
Daniela Kapitáňová
*
Gabriel García Márquez je pre mňa súčasťou literárne rozsiahlej magickej Južnej Ameriky. Rád porovnávam autorov znejakej konkrétnej oblasti anapriek rozmanitosti tohto kontinentu sa prózy jednotlivých štátov často stretajú práve vtom príjemne desivom rozbíjaní reality. Márquez mi tam zapadol najmä svojimi poviedkami.
Najviac mám zapamätanú jednu, kde sa hlavný hrdina vsne stretá sakousi ženou, veľmi si rozumejú adohodnú sa, že vrealite sa pokúsia vzájomne sa nájsť. Vymyslia si na to zaujímavý spôsob. Píšu na rôzne miesta odkaz: Oči modrého psa. Napríklad na stenu alebo na servítky vreštaurácii. Vrámci čitateľskej komunity to môže byť výborný spôsob na zoznámenie aj dnes, len asi ktomu treba pripísať aj telefónne číslo. Lebo načo by vám bol servítok spodivným nápisom, ak by ste sa nevedeli dopátrať toho osamelého človeka, ktorý na ňom odkaz nechal. Čudujem sa, že som tento nápis ešte nikdy nezazrel niekde na stene vrámci takzvanej mestskej poézie. Zrejme to budem musieť vziať na seba. Trochu sa desím predstavy policajtovej ruky na mojom ramene, ale čo človek pre literatúru nespraví. Berte to ako verejný prísľub mojej budúcej rebélie. Je však dosť možné, že tá poviedka je úplne oinom.
Juhoamerické prózy sú ako pohyblivé močiare na okraji dažďového pralesa avčase sa môžu meniť. Je to dávno, čo som ju čítal. Odvtedy sa vnej mohlo udiať mnoho ďalších vecí. Ak sa mám vyjadriť aj kvplyvu Márqueza na moje vlastné prózy, ťažko povedať. Som toho názoru, že človek takéto záležitostinemá pod kontrolou anemôže plne veriť svojmu úsudku. Ale od Panamy kOhňovej zemi je všetko prepojené rozsiahlym komplikovaným, ale živým afunkčným podhubím, ktoré spája Kolumbijčana Márqueza určite aj sArgentíncami Borgesom aCortázarom. Aak ma neovplyvnili tí, tak potom nikto.
Lukáš Cabala
*
Svoju vlajkovú loď, Majstra aMargarétu, písal Bulgakov dvadsaťdva rokov, Márquez Sto rokov samoty len dva roky aHemingway jednu zo svojich noviel údajne len tak spakruky na pošte. Neviem, do akej miery ma Gabriel García Márquez ovplyvnil ako autorku, ale pamätám si, kedy ma našiel ako mladú, takmer detskú čitateľku, nepripravenú na kolumbijské samozrejmosti, akou je napríklad syr vhorkej čokoláde.
Tiež som ošesťdesiatych rokoch počúvala od mala, „škoda, že si to nezažila, to boli časy“. Aj Márquez vmnohých rozhovoroch pripomína čas, ktorý si spätne uvedomoval. Možno to bol ten magický čas, ktorý priniesol novátorské aneopakovateľné fenomény, amal šťastie, bol pri tom. Toľko mýtov abizarností ako oňom som nečítala vari onikom inom, ale možno to bola pravda. Možno sa naozaj zatvoril vizbe len scigaretami adva roky búšil do stroja, trhal, krčil, prepisoval, jedol málo, pil striedmo. Možno naozaj nemali na elektrinu, na klávesnicu mu svietila sviečka apeniaze na jedlo si aj so svojou Mercedes a deťmi požičiavali od priateľov.
Je mi blízka dichotómia, vktorej sa svet jeho babičky adeda prepletá v jednom vrkoči ako dokonalá rieka. Márqueza vychovávali starí rodičia a zatiaľ čo ona bola pravdepodobne jednoduchá žena plná fantázií, jemnocitu aženských láskavostí, on bol plukovníkom, mužom poriadku adisciplíny. Ich vnuk písal orealite spôsobom, ktorý je dodnes neprekonaný, atak ako Aureliano Buendía čelí vúvode románu popravčej čate, aj ja som po prvých stranách čelila pokušeniu vykašľať sa na to aodložiť knihu na čas, kým do nej dorastiem. Ale neodložila. Vurčitom veku, aasi predčasne, som potrebovala prečítať všetky dôležité knihy, jednu za druhou, od Rybakova cez Kerouaca, Viana, Camusa atak ďalej – apravdaže, Márqueza. Mnohé tituly sa nedali zohnať, atak si pamätám na chvíľu, ako stojím vuličke medzi regálmi kníh vprievidzskej knižnici akonečne držím ošúchaných Sto rokov samoty. Tak ako ma nesmierne bavil Remarque a Camus, zcelkom iného konca priplával zCartageny tento chlapík. Zvláštny, eklektický štýl ma nútil kviac ako stopercentnej pozornosti, fascinovalo ma všetko to názvoslovie avjednej zo svojich vlastných próz sa omnoho rokov neskôr odvolávam na meno Remedios. Možno byť vtomto čase aktívnym tvorcom akéhokoľvek obsahu bez toho, aby sa onás neobtierali dozvuky ausadeniny toho, čo vtedy nazvali magický realizmus? Potom som prečítala aj iné jeho knižky, ale Sto rokov samoty bola len jedna. Toľko generácií jednej rodiny apredsa toľko osamelosti. Ak by som si chcela zobrať čosi, ba možno ak som vedome či podvedome prijala niečo zjeho písania, je to oscilácia medzi zázračnom arealitou. Vraj opisoval len to, čo dôverne poznal. Niečo absolútne nepravdepodobné podal ako fakt. Ak teda skutočne len prepisoval fantázie svojej starej mamy, urobil to excelentne, pretože je zjavné, že tomu všetkému uveril. Aja tiež.
Vanda Rozenbergová
Zdroj: Harry Ransom Center, The University of Texas
