��������

Už pri pohľade na obálku je jasné, že autorka ostala verná viacerým črtám svojej predchádzajúcej tvorby. Prvou sú ilustrácie Barbory Idesovej, zdobiace nielen prebal, ale aj viacero textov knihy. Ďalšou črtou je dôraz na ženské motívy a prírodu. Hoci sa medzi množstvom hlavných a vedľajších postáv objavujú muži aj ženy, v konečnom dôsledku prevláda v poviedkach pohľad na ženský svet. Texty zobrazujú vzťahy žien s mužmi, so ženami, s Bohom či s vlastnou intimitou. Tá je často zredukovaná len na sexuálny akt. Napriek množstvu postáv sa tie však neprekrývajú ani nesplývajú do jednej. Naopak, každá postava je jedinečná, má vlastný hlas, jazyk, záujmy a problémy.

Už názov zbierky naznačuje, akým smerom sa autorkine poviedky budú uberať – nikto nie je v poriadku úplne, ale iba trochu a „byť čudný je tou najnormálnejšou vecou na svete.“ (prebal knihy) Úlohou čitateľa nie je ani tak spoznať jednotlivé postavy, ako skôr poodhaliť ťažko definovateľné zákutia ľudskej povahy.

Zbierka ponúka 17 krátkych poviedok, ktoré by sa dali rozdeliť na dve skupiny v závislosti od ich podania. Prvú tvoria zdanlivo banálne príbehy z každodenného života s veľmi pomalým rozbehom, ktoré autorka sprostredkúva cez prísnu realistickú optiku (Teta Marika, Gang z Kavepečka, Uchaňa). Oveľa viac však zaujme druhá skupina textov, v ktorej autorka plynulo prechádza z reality do iracionálna až surreálna (Pevne pod zemou, Nepokoj, Halucinácia Dušana C.). Reakcia hlavnej postavy je často ešte absurdnejšia ako vzniknutá situácia, čo len zvýrazňuje jej vybočenie z normálu. Protagonisti/tky cítia osamelosť aj uprostred veľkého množstva ľudí, mesta, korporátu či vlastného bytu. Pozorujú sami seba/sa navzájom, porovnávajú sa. Prostredníctvom kriku (Nepokoj), alkoholu (Na druhej strane skla) či jedla (Ľudia boží) sa usilujú vyrovnať sa nielen so stiesňujúcim životom vo veľkomeste, ale aj s vlastnými neštandardnými vzťahmi. Splývajú so známymi osobnosťami alebo sa menia na stromy a vrastajú do zeme. Varcholová používa na vykreslenie postáv miestami trochu drsný sarkazmus a rada sa baví na ich účet.

Zbierku otvára poviedka Teta Marika, opisujúca krátky výsek zo života mladej podnájomníčky Denisy, ktorá žije v dome staršej panej, familiárne nazývanej teta Marika. Do pomerne banálneho príbehu sa autorka v závere pokúša vniesť akýsi mystický až hororový prvok v podobe záhadného pípania v byte starej dámy. Viac ako o pripomenutie nebohého manžela však ide len o zhmotnenie Denisinho strachu zo starnutia.

Poviedka Pevne pod zemou pôsobí oveľa ťaživejším, ale o to zaujímavejším tónom. Karolína Lieskovská si cestu do práce kráti premýšľaním o svojom živote. Pred očami má obraz ako z béčkového amerického filmu. „Všetko je takmer krásne a ťažko uveriteľné. Dialógy priemerné.“ (s. 71) Pálčivá bolesť v hrudníku jej však dáva pocítiť, že to tak nie je. Práca ju ubíja a jej manželstvo stráda. „Nechcelo sa jej ísť domov. Chcelo sa jej ísť do Paríža, do džungle, hltať ayahuascu so šamanmi a grcať z nej do hrnca, na Sibír, do Prahy alebo možno len tak skočiť na vlak, čo ja viem, do Prešova. Alebo pod vlak. A potom sa uvidí.“ (s. 74) Paradoxom poviedky je, že hoci Karolína zjavne túži po oslobodení či pohybe vpred, autorka ju ukotvuje uprostred bytu, z ktorého chcela odísť, a s mužom, žijúcim svoj život len napoly. Až jej nečakaná transformácia na listnatý strom, ktorý zapustí korene uprostred obývačky, dá konečne všetko do poriadku. Záhradný architekt dostane svoju záhradu.

Je škoda, že popri takýchto zaujímavých surreálnych textoch ostáva pointa ostatných príbehov nevýrazná a tie potom vyznievajú do stratena. Nad toľko opakovanými motívmi všedných dní, mestského života, susedov či popíjania v krčme netreba veľmi rozmýšľať, čo im, bohužiaľ, uberá na čitateľskej príťažlivosti. Následkom toho je potom podobná motivická roztrieštenosť ako to bolo pri autorkinej zbierke básní.

���������������� Len trochu v poriadku sa Jana Varcholová usiluje čo najväčšmi vžiť do svojich postáv, podať ich čitateľovi také, aké sú, bez príkras a výčitiek, v celej kráse ich čudnosti. Jej poviedky ponúkajú osobné, občas trochu ťaživé a melancholické texty, ktoré však nepôsobia depresívne. Na rozdiel od poézie práve v próze našla priestor pre ironický odstup a nenásilný humor. To, čo  k týmto príbehom čitateľa pritiahne, je však skutočnosť, že Varcholovej postavy sú vlastne viac alebo menej vtipnými variáciami skutočných ľudí, susedov, kolegov, priateľov a známych, pri ktorých čitateľ uverí, že ich niekedy stretol, ba možno je niektorou aj on sám. A to je v poriadku.