ղľáԾ
Rozhovor sprozaičkou Katarínou Vargovou
Medzi vydaním tvojej debutovej zbierky poviedok Šܰ atýmto novým románom ubehlo 10 rokov. Posun včase aj útvare je jasný atipujem, že budeš dostávať otázky otýchto skutočnostiach. Využijem, že som medzi prvými, ale rozmením ich na drobno. Začnem poviedkou ako útvarom, pretože viem, že stými si začínala už na literárnych súťažiach. Aké má poviedka pre teba ako autorku výhody? Čo ti poviedka prináša, prinášala?
Keď človek začína písať už ako tínedžer, prirodzene inklinuje ku kratším formám, akou je aj poviedka. Atak to bolo aj umňa. Na jednej strane ťa do toho nútia literárne súťaže, takže rozmýšľaš vmedziach krátkych próz, ana druhej ťa už v škole učia písaťkrátke formy. Apreto bolo pre mňa prirodzené, že tá prvá kniha bola zbierka poviedok. Potom som však študovala scenáristiku alogicky ma ovplyvnilo aj to, čo čítam, akú literatúru preferujem. Čitateľsky uprednostňujem skôr román, väčší priestor na rozvitie deja. Tu je na mieste dodať, že Severné more považujem osobne skôr za novelu. A tedakým priprvej knihe som sa bála ísť do dlhších dejových textov, tak so skúsenosťou zo scenáristiky,zmojej práce aztoho, čo momentálne čítam, som mala väčšiu odvahu ísť do dlhšej formy. Aj keď priznávam, že to bolo veľmi náročné.
Ako to už so zbierkami poviedok býva, niektorý text zaujme viac, iný menej. Myslíš, že pri románe toto riziko odpadá alebo sa mení na niečo iné?
Riziko je, samozrejme, v tom, že pri poviedkach si môžeš zdesiatich vybrať aspoň jednu, ktorá sa ti páči, ale keď ťa román alebo novela nezaujme na prvú, tak máš ako autorka smolu, lebo čitateľ to nedočíta. Pre mňa bolo vprocese písania najťažšie udržať dej aprepliesť ho celou knihou. To som veľa riešila. Najmä keď som prepisovala knihu arobila viacero verzií, stávalo sa mi, že mi nejaká linka ušla – mala som ju napríklad iba vprvej časti. Kniha je totiž rozdelená na dve časti astalo sa, že konkrétna linkavdruhej časti prestala existovať. Nebolo to však odôvodnené, takže som si na to musela dávať veľký pozor avedome stým pracovať. Aj vtom bola teraz práca ťažšia, lebo poviedka má 5 – 10 strán, čo je ľahšie udržateľné. Vrománe som musela pracovať vedome sviacerými vecami.
Viem, že si bola počas vysokej školy na študijnom pobyte Erasmus vAnglicku. Siaha vznik románu sem?
VAnglicku vznikla poviedka Sketch, sčasti je znej nakoniec úvodná kapitola knihy. Takže áno, siaha, ale potom som mala dlhú pauzu, keď som nenapísala nič. Bola som zo štúdia scenáristiky tvorivo príliš unavená, musela som veľa písať atvoriť aliteratúra musela ísť bokom. Čiže áno, úvod vznikol pred desiatimi rokmi na Erasme vAnglicku asedem alebo osem rokov som o texte premýšľala, kým začal mať kontúry knihy.
Pristavím sa pri tom, čo si povedala. Totiž, moja osobná skúsenosť zo scenáristiky je úplne opačná: ja som žila vtakom víre tvorivosti, že nápady sa len hrnuli akeď som odložila scenár,šla som písať poviedku.
Ja vôbec nie. Dokonca by som povedala, že na určitý čas ma štúdium scenáristiky tvorivo „zabilo“. Všetku energiu som vkladala do písania scenárov, ktoré boli pre mňa mimoriadne náročné. Hlavne preto, že som bola práve zvyknutá na kratšie formy azrazu ma čakal 60 – 70 stranový scenár. Aja som prirodzene bifľoška, chcela som mať všetko perfektné. Sodstupom času to hodnotím pozitívnejšie, ale vtedy to bolo pre mňa brutálne.
Celý rozhovor si môžete prečítať na stránkach našej marcovej Knižnej revue!
Foto: Kristína Vlčková
