ղľáԾ
Pre ľudí vexile je ľahostajnosť kslobode ademokracii nepochopiteľná. „Držte sa zubami-nechtami slobody slova. Kým sa dá,“ odkazuje Sjarhej Smatryčenka, bieloruský prekladateľ aaktivista žijúci už vyše desať rokov vBrne. Návrat do „demokratického Bieloruska“ (kam sa utečenci pred spravodlivosťou chodia sťažovať na právny štát) by preňho takmer isto znamenal väzenie.
Rozprávajú vobrazoch ametaforách, píšu pre ľudí, ktorí čítajú sporozumením. Hovoria ticho avážia každé slovo. Všetko, čo poviete, môže byť použité proti vám. Brutálnym spôsobom. Nie sústredenými slovnými útokmi na sociálnych sieťach, ktoré sú unás drsnou skúškou psychickej odolnosti vrámci hybridnej vojny. Ale rovno nemilou návštevou represívnych zložiek moci.
„Všimli ste si, že na prezentácii autor ani raz nepoužil výraz politický väzeň či niečo podobné?“ upozorňuje Sjarhej Smatryčenka po predstavení útlej detskej knižky Oslonoch ajazvecoch (a trochu aj odeťoch) Andreja Skurka, kamaráta zo študentských čias, ktorý sa však po pár dňoch na Slovensku vracia do Bieloruska.
Nebol to Gandalf
Nepozvaná návšteva prišla už pred rokmi aj kAndrejovi Skurkovi, vtom čase šéfovi marketingového oddelenia najstarších bieloruských novín Naša Niva. „Kedysi sa nám zdalo, že osud našej generácie je nezaujímavý. Ešte pred takými štyrmi rokmi by mi nenapadlo, že niekedy budem vystupovať ako detský autor,“ rozpráva 45-ročný Andrej Skurko na prezentácii vBratislave. „Život sa zdal byť taký pokojný, stabilný, ako život hobita. Ajedného rána mi zaklopali na dvere... Ale nebol to Gandalf.“ Tak sa vypravil na „určitú cestu“. Ajej výsledkom je knižka pre deti. „Vmiestach, kde som pobýval, boli trpaslíci, rôzni čarodeji...“
Bol odsúdený na dva apol roka za „spôsobenie ekonomickej škody“. Básne ozvieratkách písal pre svojho syna Tamasa zväzenia. „Začalo sa to pohľadnicami, ktoré mi manželka so synom posielali do väzenia. Boli na nich zajace, diviaci arôzne veselé zvieratá, ktoré si priam pýtali nejaký príbeh. Tak som sa snažil niečo do nich zakomponovať aposlať ich späť, aby to Paulína prečítala nášmu synovi. A začala vznikať knižka... Možno to znie čudne, ale bolo treba istú odvahu, aby vyšla vbieloruštine.“ Za vydanie knižky vslovenčine Andrej Skurko opakovane ďakuje „múdremu Petrovi“, teda Modrému Petrovi alias Petrovi Milčákovi. Aza preklad „múdremu Jánovi“ Štrasserovi, pre ktorého bolo prebásnenie textov zbieloruštiny novou skúsenosťou. Autor bieloruského originálu si pritom uvedomuje, že to nebolo až také jednoduché – „niekedy bolo treba zvieraťu zmeniť pohlavie“.
Don Quijote v Minsku
Táto kniha nevznikla tak, ako knihy zvyknú vznikať. Dlho by sme mohli rozprávať o tom, prečo sú to vlastne listy zväzenia – hovorí Peter Milčák. Vzápätí obráti list avracia sa k spomienkam na svoj prvý pobyt vBielorusku vroku 2010, k postrehom zjeho cesty za bieloruskou kultúrou. Na tajné predstavenie bieloruského slobodného divadla ho vzal práve Sjarhej Smatryčenka, kolega z fakulty. „VMinsku vás po čase zarazí, že tam nevidno nijaké grafiti. Ale keď ste tam dlhšie ana steny sa pozriete lepšie, všimnete si, že grafiti tam sú, len sú pretierané. Niekde sa farba zhoduje spôvodnou, inde sa jemne odlišuje. Vznikajú tak abstraktné geometrické útvary. Šli sme zcentra mesta, kde grafiti neboli, do panelákovej štvrte sgarážami, kde som videl prvý nasprejovaný obraz – veľmi symbolicky to bol Don Quijote. Priviedol ma kuvedomeniu si, ako funguje bieloruská kultúra aumenie,“ spomína Peter Milčák.
Divadelné predstavenie sa konalo v pôvodnededinskom dome na predmestí. Vstup mali len tí, ktorí boli zapísaní na zozname. „Mená na zoznam dopisovali dôveryhodní ľudia – mňa tam dopísal Sjarhej. Dom mal vybúrané dve steny – vpravo avľavo, vstrede bolo javisko, kde sa hralo. Tak som prvý raz zistil, že tu veci nefungujú prirodzene,“ rozpráva Peter Milčák.
Najväčšmi ho zarazilo, že vdvojmiliónovom hlavnom meste Bieloruska existovalo len jedno jediné maličké kníhkupectvo, kde sa predávali knihy vbieloruštine. Vydavateľstvo, ktorému patrilo, dnes už vBielorusku nie je, chtiac-nechtiac sa presťahovalo do litovského Vilniusu.
Dvestoročná rusifikácia, stalinské čistky asúčasne represie režimu Putinovho verného spojenca Alexandra Lukašenka, ktorý vBielorusku panuje už takmer 30 rokov, priniesli „úrodu“. „Bieloruský jazyk je vdefenzíve aniektorí hovoria, že môže aj zaniknúť,“ vraví Milčák.
Akákoľvek podobnosť sruskou politikou voči Ukrajine je, samozrejme, čisto „náhodná“.
Jazyk protestu
Bieloruský jazyk sa stal jazykom protestu. Včasoch socializmu sa považoval za jazyk vidieka, dnes je skôr jazykom vzdelaných mladých ľudí. „Bieloruština sa premiestnila do kategórie protirežimového jazyka,“ hovorí Sjarhej Smatryčenka. Dôsledkom toho sú prekážky pri vydávaní adistribúcii kníh vbieloruštine, zoznamy zakázaných autorov aperzekúcia „neposlušných“. Režim po ďalších zmanipulovaných voľbách apotlačených protestoch vroku 2020 pritvrdil.
ýžԲí Naša Niva, kde pracoval Andrej Skurko, bol jedným zmála nezávislých médií vbieloruštine. „VBielorusku nezávislé médiá vpodstate nezostali. Takmer všetky sa museli vysťahovať,“ pripomína Sjarhej Smatryčenka. Získať dnes priame informácie zBieloruska je podľa neho veľmi ťažké. Vkrajine, kde médiá podliehajú štátnej cenzúre, funguje autocenzúra. „Musia rozmýšľať otom, ako niečo vydať tak, aby im nezobrali licenciu.“
Sjarhej Smatryčenka je vexile už vyše desať rokov. Vyštudovaný bohemista aprekladateľ odišiel v dôsledku potlačených protestov poprezidentských voľbách vroku 2010 do Česka a vedie Ambasádu nezávislej bieloruskej kultúry vBrne. Samozrejme, rodná krajina mu chýba, ale pokus onávrat by znamenal väzenie. „Neriskujem, obávam sa, že hneď na hranici ma zadržia aniekam odvedú.“
Jeho rozprávanie pripomínapríbehy ľudí zčias železnej opony pred rokom 1989. Tento je však zo súčasnosti. Znie až tak veľmi vzdialeného Bieloruska. Aj preto krúti hlavou nad tým, že ľudia vslobodných voľbách hazardujú s budúcnosťou krajiny ahľadá slová... „Držte sa zubami-nechtami slobody slova, kým sa dá... Zatiaľ ste demokratický štát.“
Foto: Belarusian PEN
