��������

V prvej bibliofílnej zbierke Čierne kvietie (1934) mladý Oliva výrazne čerpá zo symbolizmu, básne sú poznačené kraskovským smútkom, samotou, kultom dolorizmu, nocou, kvílením a tajnou baladickosťou. Už v týchto začiatkoch sa objavujú základné znaky Olivovej poetiky: sémantika a symbolika zvukových konfigurácií; protikladné videnie ako znak jednoty všetkého (najmä protiklad svetla a tmy; bielej a čiernej farby) a náznaky neskoršieho prechodu k polytematickosti básnického textu.

„Prosím vás, odpusťte mi, že moje básne majú taký temný, smutný ráz. Rád by som písal i veselé…, ale cítim, že také nie sú ani len ozvenou srdca a znejú mi jaksi prázdno. Bieda a zloba ma naučili milovať búrlivosť, temnotu, čiernu noc… Preto milujem noc tú tmavú / i ruže čierne, ruže vonné — / ony ma tešia, pejú mi, hrajú, / či v radosti žijem alebo bôľne.“ �ʴ�é������ zo Zlatého fondu SME.