ղľáԾ
Rozhovor sarménskou spisovateľkouNarine Abgarian
Zásadný rozdiel medzi Márquezom a vami spočíva v tom, že kým Márquezove knihy pôsobia beznádejne deprimujúco, kniha Z neba spadli tri jablká je, naopak, posolstvom nádeje a viery v ľudské dobro, ktoré pretrvajú ako dary z neba – toto je úryvok jednej z reakcií čitateľov na knihu. Všetci vyzdvihujú práve vašu schopnosť obrátiť aj tú najväčšiu tragédiu na príbeh, ktorý prináša dobro...
Ďakujem za porovnanie sMárquezom, je jedným zmojich najobľúbenejších spisovateľov. Má však úplne iný talent ako ja. On je génius, je to silný človek, ktorý hovorí zložitým jazykom ozložitých veciach. Vtom som iná, snažím sa hovoriť oťažkých veciach jednoduchým jazykom, takým, ktorému rozumiem ja sama. Viem, že žijeme neľahké časy avôbec nie je jednoduché odtrhnúť sa od bezútešnej reality útekom do sveta kníh. Som rada, ak sa mi podarí čitateľa rozosmiať, trošku si poplakať auveriť vto, že zajtrajšok príde bez ohľadu na to, čo sa deje.
Myslíte, že na váš štýl vplýva aj miesto, zktorého pochádzate?
Áno. Zdá sa mi, že hoci som zBerdu odišla, predsa som vňom navždy ostala. Berd je moje rodisko. Keď sa pozriete na mapu Arménska, môžete si všimnúť, že svojím tvarom pripomína ženu – ja som sa narodila niekde na jej temene. Pochádzam zveľmi zaujímavého regiónu ajeho zvyky či tradície nájdete aj vmojich knihách. VJablkách rozprávam príbeh otopánkach, ktoré sa prostredníctvom druhého nebožtíka dostávajú na onen svet. Ak unás niekto umrie apotom sa pozostalým sníva, že si žiada, aby mu niečo poslali, pozostalí čakajú, kým vdedine umrie niekto iný, aby mu to mohli pribaliť do hrobu. Takto sa posielajú balíky na večnosť.
Je to tak aj vprípadoch, že si zosnulý vyžiada niečo veľké? Niečo, čo sa nezmestí do rakvy?
Predstavte si, unás sa už tak posielal šijací stroj Singer skovovými pedálmi, ktorý vážil vyše stopäťdesiat kilogramov. Alebo šesťdesiatpercentná vodka. Alebo krištáľový servis pre dvanásť ľudí. Ktovie, čo si onás pomyslia archeológovia, keď otristo rokov rozkopú región. Aviete, čo je na tom najhoršie? Napríklad vprípade človeka, ktorý má pri sebe pochovanú vodku. Otvoria jeho hrob, nájdu pálenku apomyslia si, že bol alkoholikom – aon ju chudák iba bral do neba pre suseda! Myslím si, že práve kultúra, vktorej som vyrástla, zo mňa urobila spisovateľku.
Odlišujú sa rôzne arménske regióny aj po kultúrnej stránke? Ak áno, sú tieto rozdiely reflektované vo vašich knihách alebo vnich „ostávate vBerde“?
Ostávam vo svojom. Arménsko má mnoho tvárí, dokonca aj mnoho dialektov – niekedy majú dve susedné dediny natoľko odlišný dialekt, že si navzájom takmer nerozumejú. Nie som preto taká smelá, aby som písala oAraratskej doline, náhodou onich napíšem niečo nesprávne aprídu mi dať po papuli. Radšej budem písať osvojich.
Takže keď hovoríte, že arménska nátura je špecifická pre svoju tragikomickosť, týka sa to celej krajiny alebo len vášho rodiska?
Môj starý otec bol historikom, prirodzene preto výborne ovládal dejiny národa ahovorieval, že Arméni prežili práve vďaka svojej tragikomickej náture. Znamená to, že sa dokážu smiať cez slzy atragickým nastavením vedia pokaziť hocijakú radosť. Zlúčenie nezlučiteľného nám pomáhalo prežiť aj vtých najhorších životných podmienkach. Nazdávam sa však, že to nie je výlučne špecifické pre Arménsko, týka sa to každého národa, ktorý si prešiel dostatočne náročnou cestou adožil sa 21. storočia.
To nás opäť trocha vracia kpríbehom zvašich knižiek. Dá sa vkaždom znich nájsť moment, na ktorom sa dá zasmiať?
Áno. Veď aj pre spisovateľa by bolo nudné, keby písal len osmutných príbehoch. Preto sa snaží vymyslieť aj niečo smiešne, chce utešiť sám seba. Keď čítate knihu, môžete sa jej prostredníctvom dozvedieť aj niečo oautorovi, aj niečo, očom inak zaryto mlčí. Všimnite si, že vrománe Zneba spadli tri jablká je množstvo jedál, popisujem tam aj, ako sa pripravujú. Také niečo môže znamenať aj to, že autor je pri písaní hladný. Keď som písala Jablká, bola som na diéte, apreto sa mi stále chcelo – ospravedlňujem sa za výraz – žrať. Čitatelia sa ma teraz pýtajú, kedy vydám kuchársku knihu. Nuž, keď budem zas na diéte, pokúsim sa oto.
Pri preklade tejto knihy som sa nazdávala, že tým chcete sprostredkovať arménsku kultúru...
Myslím, že keď ju číta niekto zArménska, vidí vpríbehu paralely sdejinami krajiny. Západná časť dediny, ktorá sa prepadla do priepasti, symbolizuje západné Arménsko, ktoré sme stratili. Východná časť dediny, ktorá chráni celý Maran, predstavuje Náhorný Karabach, baštu arménskeho boja za nezávislosť. Každý čitateľ nájde vknihe niečo iné. Keď sme prehrali 44-dňovú vojnu, strašne som sa obviňovala, mala som dojem, že keby som tento motív nespracovala, neprišli by sme oKarabach. Na druhej strane treba povedať, že tieto knihy neskutočne vplývajú aj na môj osobný život. Vroku 2022 mi vyšiel román Simon aodva mesiace neskôr som sa zoznámila so svojím budúcim manželom. Tiež sa volá Simon. Myslím, že práve preto som si ho zobrala. Je to moje prvé manželstvo, vždy som sa vydávania bála, všetkých papierovačiek aceremónií. Pri Simonovi som si však povedala, že asi zasiahla ruka osudu, avydala som sa.
Vyzerá to tak, že tragikomických príbehov máte na rozdávanie. Dočkáme sa niekedy, povedzme, zbierky poviedok, ktorá by ich zachytila?
Už dávno otom snívam, chcela by som napísať zbierku smiešnych príbehov ostarých ľuďoch. Keď som sa oto pokúsila prvýkrát, vznikli ztoho Tri jablká.
Ako sa to stalo?
Je to živý príklad toho, že si môžeme plánovať, koľko chceme, ono sa to aj tak zmení anič sa stým nedá robiť. Keď som dokončila Jablká, povedala som si, že to nič, nepodarilo sa, teraz si nad to už naozaj sadnem anapíšem tú zbierku ostarých ľuďoch. Anapísala som Simona. Ale aj táto knižka sa najprv začala podobným príbehom, dokonca takým, ktorý sa reálne stal – prerozprávala mi ho mama. Raz nám umrel sused, dostal mŕtvicu. Vtakých prípadoch sa stáva, že mŕtvemu zmodrejú uši azátylok. Mama šla na rozlúčku do domu zosnulého, kde našla hŕstku ľudí pri veľmi živej debate otom, ako by asi mohli zakryť tie modré uši, aby nenarúšali smútočnú atmosféru. Niektoré návrhy boli vyslovene idiotské: uši treba zatrieť tónovacím krémom, zalepiť cestom, nasadiť na ne klapky. Keď sa mama vrátila zrozlúčky arozprávala mi otom, cítila som sa ako vo filme Woodyho Allena. Príbeh som si spísala, povedala som si, že bude prvý dozbierky, ale nevedela som sa od neho odpútať. Rozmýšľala som otom, že keď tie pozostalé ženy natoľko prežívali, ako zosnulý vyzeral, určite ho mali rady. Atak vznikli ďalšie postavy, ktorých príbeh som chcela rozpovedať. Chystám sa ktomu znova sadnúť adúfam, že tentoraz sa mi to už podarí anapíšem ju.
Možno sa jej nakoniec dočkáme.
Veľmi vto dúfam.
Nemáte strach ztoho, že by sa vo vašich knihách mohol niekto spoznať? Anebodaj by sa vám chcel za to pomstiť?
Nemám. Narodila som sa vmaličkom meste, prakticky vdedine, akeď oňom píšem, obyvateľom sa to páči. Sú hrdí na to, že onich čítajú vPoľsku, na Slovensku, vkrajinách, oktorých nič nevedia. Má to však aj druhú tvár. Starší obyvatelia Berdu sa ku mne stavajú, akoby som bola ich vlastné dieťa; na ulici sa ma môže kedykoľvek prísne opýtať storočná babička na to, ako žijem vzahraničí, čo onich píšem. Aja len stojím ako malé dievča auisťujem ju, že sa správam dobre, že onich píšem iba dobré veci, že nerobím hanbu. Raz ma tak zastavila starena, musela mať aspoň dvesto rokov, už takmer nevidela, ale mňa uvidela. Apovedala mi, že som vknihe Zneba spadli tri jablká urobila hroznú chybu. Vjednom príbehu som vraj opísala, ako sliepky znášali vajcia, keď snežilo, asliepky nikdy neznášajú vajcia, keď sneží. Strašne som sa hanbila, lebo som otom nevedela. Na druhej strane ma potešilo, že si taká starenka prečítala moju knižku. Keď som sa jej za to poďakovala, odbila ma: „Nie, čo si, nečítala som ju, čo si myslíš, že nemám iné na robote? Moja pravnučka si ju prečítala apovedala mi otom vajci, tak som ti to musela povedať.“ Tak vidíte, tragikomika je súčasťou môjho života.
Foto: Mišenka Plantážnik
