ղľáԾ
Elena Ferrante mala predniesť tri verejné prednášky na Bolonskej univerzite na jeseň 2020, vinou lockdownu sa to nestalo. Prednášky Trápenie apísanie, Akvamarín, Dejiny a ja však napísala astali sa súčasťou knihy Za okrajmi. Opôžitku zčítania apísania, ktorú doplnila o esej Danteho rebro.
Vypovedá opísaní, trápení, o zlyhaniach a nevyhnutnosti ao všeličom inom, veľmi efemérnom, ale zároveň zásadnom vkomplexe, ktorý označujeme slovom literatúra. Nanovo definuje pojmy aprocesy, zároveň objavuje zákonitosti a otvára desiatky doteraz málo artikulovaných tém. Jej uvažovanie, uvažovanie jednej znajvýznamnejších talianskych spisovateliek aintelektuálky soriginálnym analytickým myslením, je zaujímavé z mnohých dôvodov. Anielen estetických. Prekladateľkou sa stala spisovateľka Ivana Dobrakovová, ktorá nepochybne témam, aj vzhľadom na kvalitu prekladu, dobre rozumie.
Ten, kto píše, nemá meno
Raz som sa nejakým kaviarenským nedopatrením dostala do debaty, či poet/poetka vedia, čo píšu. Je to špecifická otázka. Ide oto, či je autorovi/autorke zrejmé, očom vypovedá jeho/jej text akto ho vlastne píše. Spolu sjedným účastníkom debaty som tvrdila, že autor/autorka nevie, čo píše. Zvyšok stola nás prehlasoval. Nechcelo sa mi hádať sa, sú to ľudia, ktorí sa literatúrou zaoberajú celý život. Ale som stále presvedčená, že istý druh textu, zrejme istého druhu autora/autorky, je niečo ako zjavenie pre samotného píšuceho/píšucu. Škoda, že Elena Ferrante nesedela za stolom, podľa toho, čo píše, by so mnou asi súhlasila.
Ako argument by som mohla použiť časť prednášky Trápenie apísanie, kde analyzuje spôsob autorskej interpretácie psychológie písania Virginie Woolfovej: „Skutočné písanie je gesto, ktoré šmátra vúschovni literatúry ahľadá potrebné slová. Teda žiadna Virginia, ktorá je menom surového materiálu askroteného písania. Ten, kto píše, nemá meno. Je čistou vnímavosťou, ktorá sa živí abecedou anezadržateľným prúdom abecedu aj tvorí.“ (s. 29 – 30) Je to sofistikovaný problém, ale chápem, očom Ferrante píše. Mám dôvod jej dôverovať, pretože ani ona sama meno nemá; to, pod ktorým publikuje, je pseudonym. Navyše sapriznáva kdvom druhom písania. Ten prvý je podľa jej slov unej častejší: „Toto písanie ma svedomito udržiava medzi okrajmi, počnúc tými červenými zo školských zošitov. Vďaka nim som opatrná, možno bojazlivá – nikdy som nemala veľa odvahy ato je aj môj kríž – tvorkyňa stránok, ktoré ma udržiavajú vrámci osvojených pravidiel.“ (s. 30) To druhé písanie Ferrante spolu sVirginiou Woolfovou označujú ako koncentrát vnímavosti. Vtexte cituje mnohé literárne autority zrôznych období achce pomenovať proces, ktorý úspešne uniká definíciám, ale jeho výsledky sú zjavné. Vkaždom prípade, zaujímavý pokus analyzovať extázu ako tvorivý akt.
Čo považovať za hodnotu
Vprednáške Dejiny aja postupuje v analýze literatúry ako tvorivého aktu podstatne ďalej. Tentoraz cituje Ingeborg Bachmannovú zjej prvej frankfurtskej prednášky: „Kvalita sa dá zčasu na čas nájsť aj vbásni priemerného človeka, vdobrej poviedke, vpríjemnom ainteligentnom románe... A predsa len smerovanie, vytrvalé ukazovanie tých istých problémov, nezameniteľný svet slov, postáv akonfliktov nás môžu presvedčiť, aby sme považovali určitého básnika za nevyhnutného.“ (s. 76) Pričom, samozrejme, Bachmannová aj Ferrante majú na mysli rodovo korektný dvojtvar nevyhnutného básnika/poetku, autora/autorku. Ahovoria otom, koho môžeme ako nevyhnutného/nevyhnutnú vnímať aprečo. Ukazuje sa, že ich spoločná téza je podstatne zásadnejšia, ako by sme si mysleli, pretoženejde len oumenovedné kritérium, ako rozoznať to nevyhnutné vnadprodukcii textov. Problém je podstatne širší amá, ak súvislosti domyslíme, aj politické konotácie. Koho ačo budeme/bude sa považovať za hodnotu. Uvažovanie Ferrante tieto presahy do ďalších kontextov ponúka. Rovnako je politikum prítomné aj pri jej uvažovaní oženskom písaní, teda oprocese diskurzu vytvárania ženského písma, ktorého je desaťročia sama aktívnou súčasťou. Vúvahe napríklad problematizuje aj kritérium „nevyhnutnosti“ vprospech hľadania pravdy ženskej tvorivosti. „Na dlhý čas sa potrebujeme vzdať rozlišovania medzi tými, čo píšu len priemerné knihy, atými, čo vytvárajú nevyhnutné slovné svety. Proti zlému jazyku, ktorý historicky neráta s tým, že by prijal našu pravdu, musíme zmiešať, spojiť naše talenty, ani riadok nesmie byť odfúknutý vetrom... Domnievam sa, že prosté spojenie ženského ja adejín mení dejiny.“ (s.87 – 88)
To je len jeden zmnožstva významových prúdov vštyroch textoch, ktorých ambíciou je popísať neopísateľné. Teda alchýmiu, vďaka ktorej vzniká nový svet vytvorený zpísma avprípade Ferrante výsostne ženského písma. Výsledok tejto zložitej alchýmie prichádza vmomente prečítania do konkrétneho času apriestoru amení ho. Autorka popisuje ono nedefinovateľné, ale na druhej strane zjavné, vzťah medzi písmom arealitou, a hovorí otom najpodstatnejšom, čo sa dá oliteratúre ako takej povedať. Vďaka nej môžeme uveriť, že pre beh sveta je literatúra podstatne dôležitejšia, než sme si pôvodne mysleli... Dúfajme.
