ղľáԾ
Ján Gavura svoj doslov ktejto knihe nazval „Najtragickejší literárny ľúbostný príbeh našich čias“ (s. 117) anapísal, že „Ted Hughes nie je hocijaký básnik. Azbierka Listy knarodeninám, zktorej vychádza slovenský výber Listy avýkriky. Básne pre Sylviu Plathovú, nie je hocijakou knihou.“ (s. 117)
Základom tohto výberu sú teda Hughesove Listy knarodeninám, adresované Sylvii Plathovej, sktorou mal sedemročné manželstvo, dcéru asyna. Sú vnej aj básne inšpirované jej denníkmi ibásne vytvorené na základe autorových predstáv aspomienok vrôznych rokoch. „Od tvojej smrti uplynuli len dva mesiace / aty si sa zrazu objavila, znovu na dosah. [...] Tvojou úlohou vtom sne bolo nevšímať si ma.“ (s. 100) Tragédia, ktorá postihla Teda aSylviu, je stvárnená zahmlene, nejednoznačne, ale silne. Vo veršoch je veľa fiktívnych predstáv, ktoré sú vyjadrením túžby po čase predtým. „Všetci sa smejú. / [...] len my dvaja sa neusmievame.“ (s. 79) Príbeh Silvie aTeda vypovedajú epické motívy, chronologické spomienky. Vknihe sú aj reálie rôznych miest, osobitne Londýna, a na ich základe si človek môže priam detailne predstaviť prostredie, vktorom sa obe postavy príbehu pohybovali. Pritom ich životný príbeh (literárny areálny) akosi nemožno oddeliť. Lexika prekladu (Peter Trizna) je famózna.
Obrazy vpodstate každodenného sveta, priestoru sú viacnásobné arôznostranne hĺbkové – striedajú sa detaily všetkého, čo človeka môže obklopovať (v meste, vprírode aosobitne vduši, vmyslení), čo vie vnímať včase prítomnom ačo vnímal vminulosti azostalo mu to vo vedomí ivpodvedomí. Postava Teda vo všetkom vidí ex post náznaky smrti, ktorá náhle nastúpila. Raz je to Londýn, raz je to Amerika. „Nič sa nezachovalo. Nikdy som sa tam nevrátil aty si mŕtva. / No občas sa to vracia, [...] po celý ten čas, po tridsiatich rokoch...“ (s. 39) Ted sa rozpamätáva na prvé stretnutie so Sylviou. „Pamätám si tú myšlienku. Nie / tvoju tvár.“ (s. 9) Spomienky sú prepletené súvahami – autor pracuje spredstavami, ktoré pred rokmi mohol mať, sú to pocity, vnemy, reálne objekty bežnej skutočnosti, do ktorých chce zakomponovať matný obraz Sylvie, sochu ženskej postavy. Autor používa 1. osobu singuláru, je akýmsi rozprávačom, ktorý sa prihovára spočiatku ešte „nejasnej“ postave. To mu umožňuje veľa vypovedať osvojich pocitoch akonaniach, oistej autobiografii. „Netušil som ani, / že som vkonkurze / na hlavnú mužskú postavu vtvojej dráme, /“ (s. 12) Aspomína na svoje rozpoloženie aj desať rokov po jej smrti. „Je to len príbeh. / Tvoj príbeh. Môj príbeh.“ (s. 14)
Výčitky lyrického hrdinu
Rozpamätávanie sa lyrického subjektu na partnerku je silné aj tým, že využíva drobnosti, detaily zich spoločného súžitia. Rovnako ide odetaily vonkajšej avnútornej charakteristiky partnerky. Objekt spomínania má problémy, ktoré autor stvárnil prostredníctvom množstva podobenstiev, metafor asymbolov: „a pod prívalmi stišujúcich sa nárekov / si nestratila zo zreteľa svoj cieľ.“ (s. 17) Predstavy tragédie prepája srealitou, reálie – veci ako svedkovia a „príčiny“ straty negatívne vplývajú na lyrického hrdinu, ktorý ich neustále analyzuje. Pracuje súryvkami zdenníkov lyrického objektu. „To boli slová, / ktoré si si zapísala do denníka po tom, čo si / sledovala oranžový západ slnka. Prišli za tebou, / keď som neprišiel ja.“ (s. 21) Vo všetkých textoch sú silné výčitky osamoteného lyrického hrdinu, kontrastujúce schvíľami ačasom príjemným. „Sedeli sme tam na schodoch vo svojich plátenkách / aboli sme šťastní.“ (s. 28) Spomína na „červenú čelenku sbielymi bodkami“, „ľahký sveter skrátkymi rukávmi“, „a ten hĺbavý pokoj.“ (s. 29)
On aona sa míňajú
Epické časti textov – to je pohyb včase, v priestore skonkrétnosťami, ktorými obaja žili, lyrické časti vyjadrujú pocity, predstavy ivýčitky – ato je to základné vduši subjektu aj po rokoch straty tej, ku ktorej mal silný, ale súčasne aj „benevolentný“ vzťah, vyplývajúci azda znepochopenia jemnosti azraniteľnosti partnerkinej duše. On aona sa míňajú – včase, priestore aobaja majú ztoho svoje vlastné aosobité výčitky asmútky. Vspomienkach si premieta jej viacnásobný umelecký talent aobjavuje to, čo si na partnerke vživote nevšimol, neuvedomil. Všetko vmetaforách, náznakoch, ale pevne ukotvené vrealite – to je na Hughesovej poézii obdivuhodné. „Nikdy si nebola / od Raja ďalej než na krok.“ (s. 31) Výčitky lyrického hrdinu, že spôsoboval psychické traumy, sú silné. „Oddelene / sme obaja mohli mať šancu na nejakú budúcnosť. [...] stali sme sa jeden druhému kolmi, / ktoré sa vzájomne prebodávali.“ (s. 34)
Lyrický hrdina si spomína, ako neskoro, postupne si všímal, uvedomoval, že sjeho partnerkou sa čosi deje (ʴǰٰéٲ, s. 40). Vbásni Remisia (s. 43) prvý raz použil slovo „samovražda“. „No zlyhal som. Naše manželstvo zlyhalo.“ (s. 47) Hrdina si uvedomuje svoju vinu, že nedoprial partnerke jej slobodný rozvoj – vtvorbe. Odvtedy si začal podrobnejšie všímať ju, všetky jej činnosti aspomínal na ne vdetailoch, aké si človek vaktuálnej časovej realite možno ani nevšimne. To takisto vypovedá oautorových fiktívnych listoch mŕtvej manželke, ojeho vzťahu, ktorý neprejavoval, keď to malo byť aktuálne. Preto tie výčitky po rokoch.
Autorovi sa jemnými obrazmi, náznakmi podarilo vykresliť postupné pribúdanie úzkosti, strachu až paranoje svojho lyrického objektu – ženy (už aj matky), umelkyne. „Tvoje písanie bolo aj tvojím strachom,[...] Naša nádej bola aj našou obavou.“ (s. 57) Väčšmi než trápenie objektu – ženy vyznieva trápenie subjektu – muža, ato aj po rokoch od jej smrti. „Čo ztoho, čo ti môžem povedať oživote po smrti, / ešte sama nevieš?“ (s. 73) Myšlienky, reflexie, predstavy, minulosť ireálna skutočnosť predstavujú návrat do minulosti, k predkom (osobitne sa tu spomína otec) lyrického objektu. Je jasné, že autor odkazuje na učenie napríklad Junga, Fromma ainých. „Odišla si, vlasy rozžiarené ako svetlica – askok / do priepasti.“ (s. 63) Pátra po genéze stavu, ktorý vedie ksamovraždám či vraždám vhistórii ivrodine. Pozorovanie jej príliš neprirodzeného stavu podáva nepriamo, vobrazoch, symboloch, metonymicky (Mesto, s. 98). Stvárňuje svoje pocity, napätia pod vplyvom iracionálnych postupov včinnostiach svojej ženy.
Spoveď bez sentimentality
Hughesove listy (básne) sa podobajú na litánie imodlitbu, prosenie oodpustenie, pochopenie všetkého negatívneho, čoho sa hoci len vnáznakoch, nedopatrením, nevšímavosťou, nepochopením dopustil voči objektu svojho spolužitia – žene, matky ich dvoch detí. Vtextoch sú aj drastické obrazy, ktoré zjavne vyplývajú znešťastia lyrického hrdinu. „To nie je vaša matka, ale jej telo. / Skočila zokna / adopadla na to miesto.“ (s. 82) Vzbierke je veľa smútku, nostalgie, ale ani stopa po sentimentalite. Básnik sa jednoducho potrebuje „vyspovedať“. Vtomto slovenskom výbere je pozoruhodná rozsiahla báseň Posledný list. Je to najdlhšia báseň vknihe, vktorej je okrem životného príbehu Teda aSylvie predovšetkým psychológia oboch. Mnohé ich spájalo amnohé rozdeľovalo. Vbásni sú zachytené posledné dva dni anoc, keď Sylvia Plathová zomrela. Do poslednej chvíle ju čakal, až sa mu vtelefóne po noci ťažkých snov ozval hlas: „Vaša manželka je mŕtva.“ (s. 112)
Listy avýkriky – to sú „listy“ britského básnika Teda Hughesa (1930 – 1998) americkej spisovateľke amanželke Sylvii Plathovej (1932 – 1963) ajeho „výkriky“ po Sylviinej smrti, no ijej „výkriky“, ktoré on počas ich spoločného života „nepočul“.
Foto: Skalná ruža
