��������

V ťahu hrobov je zbierka, ktorá vznikla ako druhá v poradí v pomerne bohatom básnickom diele Pavla Suržina, hoci umrel ako 52-ročný (1939 – 1992). No už v nej prevažujú motívy smrti, prenasledujú ho neriešiteľné problémy a neuskutočni­teľné túžby.

Čitateľa akiste zaujme výraz „ťah“ v názve ���ܰ�ž��­�ԴDZ����� zbierky. Slovník slovenského jazyka uvá­dza: ŤAH = ťahanie, napínanie, práca konaná ťahaním, 2. súvislý pohyb konaný ťahaním predmetu, čiara, črta takto vznikajúca (ťah štetcom), […], 6. hro­madný pohyb v istom zoskupení, istým smerom, 7. zá­merný postup. Pre názov tejto knihy bude vyhovovať 2., 6. a 7. význam tohto slova.

Ilustrátor a autor obálky Jakub Milčák, zdá sa, vy­užil sémantiku slova „ťah“ v 2. význame, pretože na linorytoch sú ťahy jemným rydlom prítomné. A u bás­nika ten pohyb istým smerom, k istému bodu, kam človeka posúva (ťahá) čas, je verbálne evidentný a sé­manticky funkčný. Takmer celá zbierka predstavuje pohyb – smerovanie človeka k smrti, do hrobu; po­malé algoritmy jeho umierania a pochovávania sú tu stvárnené veľmi pôsobivo, v predstavách lyrické­ho hrdinu však ide o akúsi opozíciu, opak reálneho umierania a pohrebu. „Zvnútra kamenieme / o chvíľ­ku sa vysťahuje človek sám zo seba / priestor má už iba duša / posledný vzdych rany // Toto je tá totálna vý­poveď / už nás možno vyniesť na námestia / ukazovať prstom a na krk navliekať povraz / budeme stáť // Pred­poklad sôch // O chvíľočku nás odhalia / ale nami ani to nepohne“ (s. 61).

Peter Milčák – vydavateľ viacerých Suržinových kníh (aj reedícií a rukopisov), pristúpil editorsky k ak­tuálnej zbierke dômyselne, keď prvú a poslednú časť (dokopy je ich päť) tvorí v oboch prípadoch len jedna báseň. Obidve sú súčasťou oblúka jednej etapy života človeka – umierania a smrti. Vzhľadom na tematiku celej zbierky, ktorej jemné odtienky editor skvele po­strehol, hoci pri prvom čítaní sa zdá, že v knihe ide stále o tú istú problematiku, je to dobrý nápad. V tej súvislosti sa treba vrátiť k Suržinovej tvorbe, ktorá vznikla, resp. bola vydaná po knihe V ťahu hrobov (1969), lebo u básnika došlo k posunom pri vnímaní sveta a postojov lyrického hrdinu. Akoby vývoj pri per­cepcii všetkého, čo ho v živote obklopovalo, ťažilo ale­bo tešilo, bol v obrátenom poradí. V roku 1969 to boli najmä myšlienky o smrti, ktoré sa v ďalších zbierkach do istej miery strácali v motívoch a témach o prírode, vesmíre, umení – bolo to pokojnejšie a radostnejšie intermezzo v živote.

Uzavretý priestor

V Suržinových veršoch môžeme nájsť i filozofické mo­tívy o poézii a radosť z kontaktu s človekom, ktorý mu rozumie, čo sa Suržinovi stávalo málokedy. Predtým išlo o hlboké, tragické stavy duše zraneného lyrické­ho hrdinu s pocitom márnosti a pochybností, o ťažké reflexie človeka v dave, ktorý ho neprijíma, lebo je iný, napriek tomu volajúceho po blízkosti ľudí. No pocit ne­konečnej samoty popri pochmúrnosti zrazu dopĺňali radosť. V jeho poézii sa objavujú motívy zeme, prírody, vesmíru, reflexie o živote a umení.

V ťahu hrobov je zbierka, ktorá vznikla ako druhá v poradí v pomerne bohatom básnickom diele Pavla Suržina, hoci umrel ako 52-ročný (1939 – 1992). No už v nej prevažujú motívy smrti, prenasledujú ho nerie­šiteľné problémy a neuskutočniteľné túžby. Na svet sa nepozerá (ako neskôr) spoza levočských hradieb, ale z neidentifikovaného prostredia sa ešte zúženejším otvorom kontaktuje so svetom. Prostredie je trúchli­vé, ubíjajúce. Je to akási izba, z ktorej lyrický hrdina sleduje svet a umára sa prazákladnými myšlienkami o živote a smrti, no osobitne o smrti. Preto je v jeho veršoch častý motív uzavretého prostredia, z ktorého preňho asi niet úniku, a neznesiteľný pocit samoty. Je tu i motív vojny alebo nejakého boja, pri ktorom sa deštruuje prostredie i človek, jeho myšlienky prekra­čujú rôzne hranice (aj štátov).

Častým motívom je schizofrénia (napríklad básne Noc schizofrenika, Krajina schizofrenika, Sluch schi­zofrenika, Čas schizofrenika, Hlas schizofrenika) a naj­častejšie sú slová mŕtvy, noc, hroby, cintoríny (veľmi pôsobivá je napríklad báseň Noc s mŕtvymi, s. 20). Vo veršoch sa strieda pohyb a objekt, objekty a ich pohyby a napriek tomu možno hovoriť o statických opisoch prostredia (mesta) a o takmer nulovom pohybe ly­rického subjektu – pozorovateľa so značnou dávkou strachu a opatrnosti. Treba spomenúť aj formu jeho básní – sú útle, je v nich dobrá, príjemná „práca“ s voľ­ným veršom, bez interpunkcie, s výbornými veršo­vými presahmi. A možno pridať aj to, že miestami sa Suržin vrátil aj k baladickým motívom (báseň Vyprá­vanie mŕtvej), ako v diele Spi, krásna Verona (1968).

Prirodzené zákonitosti

Báseň s názvom ako táto zbierka – V ťahu hrobov – je dôkazom toho, že dobrá poézia svojím zmyslom býva dobrá aj po vyše päťdesiatich rokoch od svojho vzniku, a v tomto prípade je svojou myšlienkovou podstatou až príliš aktuálna i dnes, ak budeme chápať básnikovu deštrukciu (vojnu v duši?) aj prvoplánovo.

V poradí druhá zbierka v tvorbe Pavla Suržina pri­náša pochmúrnosť a pôsobí, akoby uzatvárala oblúk života lyrického hrdinu. Čitateľ môže z jeho veršov nadobudnúť depresívne stavy, no súčasne môže ob­javiť hĺbku prirodzených zákonitostí, nad ktorými sa možno málo zamýšľame. Druhým vydaním zbierky V ťahu hrobov po vyše päťdesiatich rokoch ponúka editor a vydavateľ možnosť opäť sa zamyslieť spolu s Pavlom Suržinom.

Pavol Suržin: V ťahu hrobov

Levoča: Modrý Peter, 2023