��������

Dá sa považovať kniha Cestou do Babadagu za vašu rozlúčkou s 20. storočím?

Keď som ju písal, bol som do nej ponorený na sto percent, nelúčil som sa so storočím, ale dnes – s odstupom času – predsa len vidím, že je to už historická kniha... Realita prelomu storočí, ktorú opisuje, je diametrálne odlišná od dnešnej skutočnosti. Keď nejakú knihu dopíšem, už sa k nej nevraciam. Zaujímajú ma nové témy, objavujem mne neznámy, nedostupný svet, ktorý chcem opísať a priniesť v knižnej podobe. Ale jednako ma fascinuje, ako dokáže čas zobrať spisovateľovi z ruky zbraň!

V júnovej KR vyšla esej ukrajinského spisovateľa Serhija Žadana, v ktorej sa autor zamýšľa nad zmeneným spôsobom písania a uvažovania v časoch vojny. Hovorí, že pojem času sa radikálne zmenil. Čas zastal, je ako zľadovatená rieka... Podobne sa to deje aj s pamäťou -– človek sa bojí vracať späť. Strnulo čaká, kedy sa tá hrôza skončí. Ako vy vnímate svoje písanie na pozadí zločinnej ruskej agresie v susednej Ukrajine?

Serhij má absolútnu pravdu. Je to úžasný spisovateľ. Vydal som všetky jeho knihy, takže viem, o čom hovorím. Vojna komprimuje čas. Už existuje iba prítomnosť... Vlani som si, napríklad, zaumienil, že napíšem knihu o rieke môjho detstva Bug. Zamýšľal som ju ako jemný, melancholický, sentimentálny príbeh. Ale náhle som si uvedomil, že v skutočnosti píšem knihu o vojne, čiže o prítomnosti. Vojnou bolo vlastne poznačené celé moje detstvo: široká aj najbližšia rodina, všetky moje tetky, babky rozprávali o tom, čo bolo pred vojnou, ako bolo po vojne, vojna sa prebíjala do každého rozhovoru, komentovala akékoľvek dianie. Je to akási totálna existencia vojny, ktorá sa opäť zmaterializovala a po rokoch sa stala každodennou skúsenosťou už dnešných generácií. Mám 63 rokov a neviem, ako by som mohol byť užitočný priamo na fronte. A ako sa poznám, ani by som nedokázal opisovať pornografiu násilia. No spolu s mojou manželkou Monikou robíme rôzne zbierky, kupujeme terénne vozidlá, džípy, aby sme ich poslali na front, snažíme sa získať medicínske vybavenie...

Po anexii Krymu ste povedali, že v našich priestoroch sa vojnou vždy niečo začínalo alebo sa niečo končilo. Čo sa skončilo výbuchom tejto vojny?

 Ukrajina bola krajinou, ktorú mnohí nebrali vážne. Ktosi zo Západu mi povedal, že to bolo také malé Rusko, Malorusko. Dokonca aj v Poľsku boli ľudia, ktorí si mysleli, že je to dočasný štátny útvar. To sa skončilo. Dnes vidíme, že Ukrajinci sú národom, čo sa bije za hodnoty, ktoré sú pre nás Európanov samozrejmé – za demokraciu, slobodu, práva človeka. Prelievajú krv za európskosť, „západnosť “, bránia nás, pričom sami túto európskosť nezakúsili. Vzbudzuje to veľký rešpekt. Už len preto, že tzv. veľká Európa pôsobí, akoby bola napoly mŕtva… A stovky tisíc Ukrajincov bojujú, zomierajú a prelievajú krv iba preto, že nechcú byť považovaní za „rusákov“, za príslušníkov ruského sveta, ale chcú byť súčasťou európskeho sveta. Je to fascinujúce! Svet si konečne uvedomil, čo to Rusko znamená – aké je ohavné a nebezpečné. A čo bude po vojne? Azda nastane trvalejší mier, ale Rusko bude vždy krajinou, ktorej sa budeme báť. Je príliš veľké; možno sa na nejaký čas prikrčí, ale po čase opäť zdvihne svoju nenažranú hlavu a začne sa obzerať, po kom by mohlo skočiť a zákerne zaútočiť.

Vaše dobové cestopisy, vašimi slovami „cesty z krajiny kráľa Ubu do krajiny grófa Drakulu“ povychádzali v období, keď do EÚ vstúpilo Poľsko, Slovensko, Česko, Lotyšsko, Litva, Estónsko, Slovinsko, Maďarsko… Prebralo sa za týchto necelých 20 rokov územie postsocialistických krajín východného bloku z akejsi melanchólie, provinčnosti?

Tá ospalá pomalosť nebola zlá; nepovedal by som, že ju treba odsúdiť. Vieme, že to bol Západ, ktorý nás hnal do svojho závratného tempa. Možno nás chcel zobudiť z ospalosti, ale nie vždy to bolo efektívne, resp. nie vždy došlo k tomu, čo sa očakávalo… Na Európe sa mi páči jej viacrozmernosť. Je v poriadku, ak na Západe môžu ľudia fungovať vo svojom vysokom tempe, ale môžu tu byť aj krajiny, ktoré žijú akosi komótnejšie, v „ospalejšom štýle“. Tak je už rovnakou súčasťou Európskej únie povedzme Rumunsko, ktoré je pomalšie, na druhej strane je tu Paríž s energickým, búrlivým životom. Zároveň je dôležité uvedomiť si, že práve v našich, tých „ospalejších“, krajinách sa dejú veci, ktoré sú dôležité pre budúce smerovanie, ku ktorým budú musieť zaujať svoj postoj aj v západnej Európe. Hoci tieto naše krajiny sú „ospalejšie“, práve tu – povedzme na hraniciach Poľska, Slovenska, Maďarska – sa kreuje budúcnosť. Neexistuje jednoznačný recept, ktorý by mal nastaviť, ktorá krajina by sa mala vybrať smerom k zrýchleniu a mala by sa zbaviť svojej „ospalosti“. Je to veľmi komplexné a tak to má byť.

Dá sa dnes uvažovať o vašich esejistických cestopi‑ soch v prenesenom zmysle ako o knihe Stefana Zweiga Svet včerajška, kde sa starý svet ocitol v troskách? Alebo tú pomalosť, ktorá je tak nostalgicky opísaná v knihe Cestou do Babadagu, nachádzate na Slovensku aj dnes?

Iste, zastavil som sa, napríklad, tu v Bratislave v Bille, ktorá je pri hoteli, v ktorom bývam. Stál tam dlhý rad a pokladníčka blokovala vlastným komótnym tempom, nevšímala si žiadne vedľajšie vzruchy ani nervozitu zákazníkov. Ak by som to porovnal s mojou situáciou v Poľsku, tam to ide v potravinách ako na bežiacom páse. Vyzerá to teda tak, že tempo v hlavnom meste Slovenska je brutálne pomalšie oproti tomu, čo poznám z poľského vidieka, kde bývam. Dokonca som sa najprv nahneval, prečo sa ten rad vôbec nehýbe… Potom som si uvedomil, že zákazník, ktorý sa s pokladníčkou pustil do dlhšieho rozhovoru, jej ukazuje niečo na svojom mobilnom telefóne! Pobavilo ma to. Podobné situácie som na Slovensku zažil veľakrát. Spomeniem možno ďalší príklad.Keď som bol ráno v hotelovej nóbl kaviarni, kde je človek nútený správať sa škrobene (čo nie je nič pre mňa), pozoroval som, ako kuriéri služby Wolt privážajú na bicykloch a kolobežkách objednávky jedla. Vtom som si všimol, ako prichádza pán asi v mojom veku na starom bicykli s reklamou Woltu a s doinštalovaným spaľovacím motorom. V Poľsku takéto „vylepšenie“ bicyklov už dávno vymizlo, tu v Bratislave som ho po rokoch znovu uvidel a vyčarilo mi to úsmev na tvári. Ale aj to „naše“ vysoké tempo v Poľsku je iba nanútené zvonku…

V nultých rokoch ste sem‑tam spomenuli, že nepou‑ žívate internet. Stále je to tak?

Ach, dobre teda: doba pokročila. Naše vydavateľstvo potrebuje veľké počítače, máme aj satelit. Tu pri sebe mám, napríklad, jeden počítač a v hotelovej izbe ďalší. Fungujem. Navyše, nerád telefonujem, keď mi ľudia čosi „kvákajú“ do ucha. Písomná komunikácia sa mi pozdáva viac – poskytuje priestor zamyslieť sa a presne formulovať. Nehovoriac o tom, že na mail sa dá odpísať aj neodpísať…

Ako vnímate súčasnú poľskú literatúru? V akom je stave?

Naše vydavateľstvo Czarne je veľká firma. Bohužiaľ, neostáva mi dostatok času, aby som sledoval, čo sa vo všeobecnosti vydáva. Dokonca nečítam ani všetko, čo vydávame my, iba to najdôležitejšie alebo kontroverzné.

Napriek tomu iste máte názor na mladšiu generáciu autorov…

Z času na čas sa, samozrejme, k niečomu dostanem, ale ak by som mohol zovšeobecniť (pre potreby tohto rozhovoru), zisťujem, že mladí autori sú sústredení predovšetkým na seba. Nezaujímajú sa o svet navôkol. Hoci to možno vyznie ako klišé, ale keď píšu o svojich traumách nadobudnutých v detstve, poškodených vzťahoch s rodičmi, domácom násilí či o binarite, zakaždým ide o psychoterapiu prostredníctvom písania. V ich textoch nenachádzam nič, čo by presahovalo konkrétny príbeh, čo by bolo väčšie ako egopríbeh seba samého. Nie je to niečo, čo by vzbudzovalo môj záujem, ak tam chýba nadstavba, ktorá by zasiahla širšie pole duševnej ambície. Jednoduchšie je písať o sebe a oni to robia. Uvediem paralelu: ak v minulosti boli špecializovaní fotografi, za ktorými človek prišiel, aby mu urobili korektný portrét, dnes s pomocou smartfónov „fotí“ úplne každý – čo chce, kde chce, ako chce, koľko chce. Rovnako je to aj s písaním. Dnes môže písať každý, kto ovláda poľštinu, vždy si nájde nejaký okruh čitateľov. Takže teraz ma v prvom rade zaujíma to, čo píšem sám, aby moja výpoveď bola na takej úrovni, ako si to predstavujem a chcem. Som už, povedzme, vo veku, keď si to môžem dovoliť.

Čítajú ešte Poliaci ruských autorov?

Nie. Ak aj čítajú, tak o tom nehovoria.

Foto: BRaK/Mišenka Plantážnik