ղľáԾ
,,Ako vtáci smrti,“ pošepká jeden zhostí vkrčme pri pohľade na akýsi nevšedný sprievod vonku na ulici. Koník ťahá voz sjedenástimi debnami. Na kozlíku sedí kočiš apri ňom jeho pomocník. Za vozom idú vúmornej horúčave dvaja muži včiernych oblekoch sklobúkmi na hlave – jeden starší sprešedivenou bradou, druhý mladší so strniskom na tvári.
To je jedna zdramatických scén úvodnej poviedky zknihy maďarského autora Gábora T. Szántóa 1945 ainé príbehy. Sprievod prejde ulicami zarastúcej pozornosti dedinčanov aj popri bývalej židovskej modlitebni aškole – ješive, až nakoniec príde na židovský cintorín na konci dediny. Na ňom zložia zvoza debny snemeckým označením Ríšsky úrad pre priemyselné tuky apracie prostriedky. Vyberú znich neopracované mydlá veľkosti dlane vrozličných farebných odtieňoch. Poukladajú ich na prestreté modlitebné šále apotom zabalia. Urobia znich desať batohov. ,,Sú všetky?“ spýta sa starší muž amladší odvetí: ,,Sú. Spolu tisícštyristosedemnásť kusov. Spočítal som ich.“
Kočiš, ktorý medzitým spomocníkom vykopal veľký hrob, sa spýta: ,,Aspoň povedzte, prečo práve toľko?“ ,,Toľko ich bolo z okolitých dedín,“ odpovie starší zdvojice avočiach sa mu zalesknú slzy.
Batohy uložia opatrne do hrobu azasypú ich hlinou. Počas druhej svetovej vojny sa rozchýrilo, že nacisti vtáboroch smrti varili zozabitých mydlo. Nepotvrdilo sa to síce, ale po roku 1945 namiesto ľudských pozostatkov na mnohých miestach symbolicky pochovávali mydlá.
Zôsmich poviedok Gábora T. Szántóa vtejto jeho pozoruhodnej knižke (vydanej vTatrane vo výbornom a citlivom preklade Tamary Archlebovej) sa päť venuje utrpeniu, tragédii ľudí aich dôsledkom po skončení druhej svetovej vojny, holokauste anedôslednom trestnom postihu bezprávia azločinu. Čitateľ nevdojak musí myslieť na to, či spravodlivosť je a bude schopná účinne postihnúť apotrestať aj zločinnosť súčasnej agresie proti Ukrajine, miliónom jej obyvateľov.
Priknihách zložených zrozličných poviedok ťažko hovoriť otom, ktorá znich je najlepšia. Nezvyčajný je dramatický príbeh mladého poslucháča rabínskej školy, ktorý vyúsťuje do zmeny jeho pohlavnej identity arozhodovania oďalšom osude.
Pre slovenské alebo lepšie povedané stredoeurópske prostredie je azda najvýstižnejší príbeh Najdlhšia noc, ktorý hovorí otragickom osude státisícov ľudí postihnutých dôsledkami povojnových deportácií príslušníkov jednotlivých národov. Niekedy pomenovaných akoby láskavejším slovným spojením ,,výmena obyvateľstva“.
Švábsky (nemecký) gazda Wagner sa voveľkej dedine Taksony vPešťbudínskej župe bráni neúspešne dôstojníkovi, ktorý mu priviedol zo stanice zo Slovenska vymeneného gazdu Szalóczyho so ženou: ,,My sme neboli volksbundisti. Prečo robia s nami to, čo so Židmi...“ Apočas mĺkvej v noci, keď novoprišelci čakajú, že im do Wagnerových domu znepálených tehál privezú skromné batožiny, sa Szalóczy nezdrží: ,,Ani my sme sem neprišli zvlastnej vôle.“
Szántó píše, že Szalóczyho zvýšený hlas ,,bol čosi ako nôž vrazený do zárubne dverí“. Ale švábskeho sedliaka to nedojalo. Takisto ako ani predtým to, keď ho dôstojník utešoval, že vNemecku mu bude ,,možno lepší ako tunák“. Azda to napokon aj tak ,,vypálilo“, ale vtých chvíľach, keď Wagnera, Szalóczyho amnohých im podobných nakladali na vlaky, naozaj nemohli mať pocit, že ich čaká lepšia budúcnosť.
Gábor T. Szántó: 1945 ainé príbehy
Preklad: Tamara Archlebová
Bratislava: Tatran, 2022
