Zlo v mene najvyšších ideálov

Americká novinárka Isabel Wilkerson napísala svoju oceňovanú knihu Kasta ako „živý, dýchajúci kastový experiment“, teda shlbokou životnou skúsenosťou.

„Niektorí ľudia si fotografie z lynčovania zarámovali s prameňmi vlasov obetí pod sklom, ak sa im podarilo nejaké zohnať. Jeden z divákov napísal na zadnú stranu pohľadnice z Waca v Texase v roku 1916: ,Toto je grilovačka, ktorú sme mali včera večer, ja som naľavo s krížom nad hlavou. Tvoj syn Joe.‘“

Isabel Wilkerson (1961) je úspešnou americkou novinárkou. Predovšetkým je to však dcéra rodičov, ktorí počas tzv. Veľkej migrácie (1910 – 1970) spolu stakmer šiestimi miliónmi Afroameričanov zrurálnych južných častí Spojených štátov hľadali lepší život vpriemyselne rozvinutejších oblastiach na severe. Svoju oceňovanú knihu Kasta (2020) napísala sama ako „živý, dýchajúci kastový experiment“, teda shlbokou životnou skúsenosťou, čo je vždy zárukou kvalitného, aj keď značne znepokojujúceho čítania, ktoré núti čitateľa zamyslieť sa, či vôbec existuje progres, evolúcia ľudského druhu ako takého alebo aspoň ľudského myslenia.

Neochota riskovať pohodlie

Knihu otvára obraz Augusta Landmessera, človeka, ktorý na dobovej fotografii zčias nacistického Nemecka ako jediný vdave nehajluje. Autorka si kladie otázku, čo treba ktomu, aby sme dokázali byť takýmto človekom vdave? Zvlášť je potrebné všimnúť si jej formuláciu: „... ľudia nie sú ochotní prekročiť hranice svojho strachu“ znepohodlia, zvýsmechu suseda, z verejnejostrakizácie. Nie je to tvrdenie o „neschopnosti“, ale oneochote. Teda o možnostiach konania ovládaných vôľou, ktorá vymedzuje napokon aj vlastné sebaurčenie, mieru vnútornej slobody anezávislosti. Vôľa, ktorá uprostred davu čelí naoko iracionálnemu strachu z „vymykania sa“ zkolektívu, čelí však aj hlbokej asilnej emócii začlenenia, jednoty, ktorej sila aurčite aj domnelá blízkosť k „dejinnej Pravde“, tomuto najjedovatejšiemu plodu filozofického myslenia, predsa prevyšuje drobné indivíduum. Navyše, ak sa podvolí, získa za to podiel na moci, ktorá vdanom okamihu „hýbe dejinami“. Vyzerá to tak, že človek je obeťou svojej paradoxnej prirodzenosti. Je to však len pohodlný alibizmus. Jadro ľudskosti je totiž prosté. Na jeho obranu je však potrebná práve ochota riskovať vlastné pohodlie aprestať sa živiť egu lichotiacimi slovami ideológov. Napokon, sme jeden živočíšny druh, ktorý je rovnako konečný, rovnako ٱľý. No naše predsudky, konformnosť aľahostajnosť sú – smrtiace. Driemu pod povrchom tzv. civilizovanej kultúry podobne ako antrax vrozmŕzajúcom permafroste. Nie je náhoda, že práve týmto environmentálno-biologickým kontextom začína Wilkersonová svoju prvú kapitolu. Ak by sme si mysleli, že starý rasový problém je už minulosťou, zktorej sa spoločenstvo ľudí poučilo, tak samotný symbol demokracie ajej ideálov slobody – USA – pri voľbách 2016 ukázali, že vurčitých obdobiach vírus primitivizmu aprostoduchosti ovládne nespokojnú väčšinu.

Naturalistický pohľad na dejiny

Ubehlo viac ako dvadsať rokov vlastného skúmania Veľkej migrácie, keď si autorka plne uvedomila, že nepíše ogeografii amigrácii, ale o „americkom kastovom systéme, umelej hierarchii, vktorej väčšina všetkého, čo človek môže anemôže robiť, vychádza ztoho, ako vyzerá, aktorá sa prejavuje tak na severe, ako aj na juhu“ (s. 43). Svoju pozornosť sústredila na vnímanie súvislostí medzi troma kastovými systémami, ktoré vdejinách vyčnievali najvýraznejšie – systém nacistického Nemecka, kastovníctvo v Indii anapokon kastová pyramída vUSA. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide o príliš násilnú snahu spojiť nespojiteľné. Kniha však postupne nadobúda podobu zrkadla zloženého zostrých črepín, ponúkajúcich naturalistický pohľad na dejiny, ktoré spája niečo hlboko znepokojujúce...

Kým prvé kapitoly sú pre nás (nepochopiteľne) „iba“ históriou Ameriky – akoby sme mohli ignorovať fakt, ako vôbec USA vznikli, aže to boli európski imigranti, ktorí vyvraždili väčšinu nepoddajného pôvodného obyvateľstva ana ťažkú prácu si dovážali otrokov zAfriky –, od ôsmej kapitoly súvislosti medzi troma kastovníckymi systémami naozaj začínajú mrazivo zapadať do seba kovovým zvukom abez husej kože sa nezaobíde hádam ani jedna stránka. Hierarchizácia spoločnosti Nového sveta, nastolená terorom akrutosťou tých, ktorí prichádzali vraj zcivilizovaného sveta, vyniesla na vrchol spoločnosti anglických protestantov ana samotnom dne sa po dvanásť generácií tlačili dovezení africkí otroci ako čierny kal onoho povestného dobrého kresťanského svedomia, ktoré, samozrejme, treba za každú cenu potlačiť.

Zpohľadu historika filozofie sa ponúka otázka, či nie je paradoxom, že Nemci sa pri tvorbe norimberských zákonov najprv pozreli na to, ako „to“ urobili Američania. Nie je. Americká oficiálna, legislatívne upravená taktika kontroly marginalizovaných skupín audržiavania zdedenej hierarchie, poriadku, nekompromisné zákony o „čistote“ inšpirovali nemecký nacizmus vzásadnom zmysle. Toto je obrovské memento, keď dva vraj výnimočné národy, jeden určujúci ideál demokracie aslobody, druhý sa pýšiaci titulom najduchovnejšieho, najfilozofickejšieho národa vEurópe, sa delia o spoločný koreň nenávisti voči samotnej prirodzenosti života, sveta, ato pre vieru vo „vyšší“ zmysel, vyvolenosť asvetodejinné predurčenie. Ztejto perspektívy kniha odhaľuje zvrátenosť „humanizmu“, ktorý bol (a falošne inaďalej je) jedným znajvyšších ideálov tzv. civilizovanej kultúry. Spolu sNietzschem by sme sa mohli provokatívne opýtať: dokedy sa budeme živiť hnilými zvyškami dávno mŕtveho Boha? Kedy konečne budeme schopní vytvoriť ideál hodný pozemšťana, smrteľníka, ktorý už netrpí „prašivinou srdca aotravou krvi“, t. j. nacionalizmom, pretože chápe, že ľudskosť nekorení vo „svetlej“ racionalite Dobra (platónsko-kresťanské dedičstvo), ale vúprimne žitej pozemskosti smrteľníka? Taký ideál, ktorý dobre pozná „čierne“ hĺbky kozmu, objímajúce ten krátky záblesk dňa, čo nás až dosiaľ zaslepoval falošnou pýchou, haniacou nielen prírodu, ale aj druhého. Kedy „radostná veda“, vktorej kontexte Nietzsche kritizoval hlúposť svojich krajanov, rozbije aj najposlednejší predsudok na úrovni bežného človeka aprebudí ho do skutočnej, kozmickej reality jeho existenciálnej vrhnutosti, kde už neobstojí žiadna absurdná metafyzická hierarchizácia bytia, tobôž ľudí?

Akoby vbludnom kruhu

Aj keď slovenského čitateľa asi najväčšmi zaujme druhá časť knihy práve pre mapovanie vlákien, ktoré prepájajú problém indivídua, davu, iracionality apotešenia, fascinácie zvraždy iného človeka sparadoxným religióznym zdôvodnením vpozadí tohto obludného chovania, pokračovanie vtretej časti, ktoré predstavuje samotných osem pilierov kasty, rozhodne tvorí podstatu knihy. Autorka neobchádza ani pôvod pojmu kasta, rasa, trieda, princípy dehumanizácie astigmatizácie aani chápadlá kasty, ktoré si svojho obetného baránka dokážu, žiaľ, nájsť medzi nami dnes izajtra. Dejiny nie sú nikdy prostou minulosťou aaj napriek snahám postaviť sa následkom a snahám oprecitanie vurčitom momente stále prichádza radikalizácia, akoby sme boli odsúdení žiť vtomto bludnom kruhu až príliš ľudskej krutosti.

Je veľmi pravdepodobné, že na konci knihy bude čitateľ autorku takmer podozrievať zparanoje. Žiaľ, je to skôr naša neschopnosť pripustiť si, vakých banálnych, každodenných situáciách býva schematické vnímanie „hierarchie“ či vymyslenej „miery príslušnosti“ kľudskému rodu prítomné. Práve banalita je však tou najzlovestnejšou maskou zla, ktoré dokáže napáchať len človek, ato vmene tých najvyšších ideálov.

Vôbec nie je náhoda, že epilóg sa začína pohľadom na nočnú oblohu. Obávam sa však, že kým sa budeme vyhýbať dôslednému prehodnoteniu vlastných metafyzických koreňov, ato najmä na úrovni filozofie vzdelávania avýchovy, humanizmus bude mať oprávnene pachuť nadávky.

Eva Dědečková (1988)

Filozofka apublicistka. Vyštudovala filozofiu adejiny filozofie na UPJŠ vKošiciach ana Univerzite Karlovej vPrahe. Pôsobí ako vedecká pracovníčka na Filozofickom ústave SAV vBratislave. Venuje sa fenomenológii, prednostne kozmologickej filozofii výchovy Eugena Finka aFriedricha Nietzscheho.

Isabel Wilkerson: Kasta. Korene našej nespokojnosti

Preklad: Ivana Krekáňová

Žilina: Absynt, 2022

  • Zlo v mene najvyšších ideálov - 0