ղľáԾ
Robiť rozhovor sám so sebou je náročný oriešok. Ján Štrasser je však vnímavý a ostrieľaný partner.
„Pamäti sú literárny žáner špecifickej povahy, ich autor spravidla býva aj ich hlavnou postavou. Pokušeniu napísať svoje osobné dejiny tak, aby zich obrazu vysvitlo, že ich hrdina bol lepší, krajší, charakternejší, mravnejší, než akého ho poznalo prostredie, vktorom sa vyskytoval, sa odoláva len ťažko,“ napísal svojho času Ján Štrasser vrecenzii na knižné pamäti prominentného kostýmového výtvarníka Milana Čorbu, ktoré vyšli vroku 2011.
Oviac ako desaťročie neskôr sa podujal na sumarizáciu svojho bohatého literárneho iosobného života aj on sám, žánrom, ktorý bezkonkurenčne ovláda – dialógom, tentoraz fiktívnym, so sebou samým. Knihou Tvár vzrkadle pokračuje vspanilej jazde rozhovorov svýznamnými umeleckými osobnosťami slovenskej kultúry (a výnimočne aj politiky), ktorými pôsobivo mapuje osobný i pracovný život svojich spolupútnikov apodáva tak pútavým a nenapodobiteľným spôsobom svedectvo odobe, ktorú sme žili a žijeme. Niet dôvodu, aby podobná kniha rozhovorov nevznikla aj oŠtrasserovi samotnom, keďže medzi elitné osobnosti našej kultúry patrí nepochybne aj on.
Robiť rozhovor sám so sebou je náročný oriešok sneistým výsledkom anemusí sa – vzmysle autorovho úvodného citátu o pamätiach – vydariť kplnej spokojnosti. Vdomácej publicistike či literárnej spisbe je známych zopár prípadov, keď si „klient“ otázky iodpovede skoncipoval sám. Štrasser je však vnímavý a ostrieľaný partner avštylizovanom rozhovore sa riadil rovnakým princípom, aký uplatnil pri viac ako dvoch desiatkach svojich respondentov – byť slušný aempatický, pristupovať knim spriazňou, no nebudovať podstavec pod ich pomyselný pomník.
Ohľaduplný partner Alter Ego
Veľa ztoho, čo sa oprotagonistovi životopisnej knihy dozvedáme, odhalil Štrasser osebe už pred rokmi vautorskom zborníku Číٲ (Fragment G, 2012), ktorý zahŕňa jeho časopisecké rozhovory anajmä brilantné knižné recenzie. Vo svojej knihe vedenie dialógu zveril dvojníkovi strochu konfekčným (rozumej málo originálnym) názvom Alter Ego ana takmer 300 stranách sním absolvoval fascinujúcu tour de force od detských liet až po súčasnosť. Máme možnosť sledovať mladého Štrassera ako znechuteného žiaka strojníckej priemyslovky vrodných Košiciach, cez prvé dotyky sliteratúrou avlastné dramatické pokusy, stretnutia sliterárnym vedcom Albínom Baginom aďalšími členmi Umeleckého klubu vo východoslovenskej metropole („Bagin ma učil pohybovať sa vpriestoroch textu, učil ma písať oknihách – analyzovať aargumentovať, učil ma vnímať achápať literatúru ako vývinový proces“); vpolovici šesťdesiatych rokov vidíme Štrassera už vBratislave, najprv ako poslucháča rusistiky a slovakistiky na FiF UK, no zároveň ako brigádnika vSlovenských pohľadoch čizanieteného redaktora Mladej tvorby, kde si po prvýkrát vyskúša svoje skupinové generačné zaradenie; nasleduje tragická skúsenosť roku 1968 aobdobie normalizácie, vojenská služba, dramaturgovanie naPoetickej scéne, neskôrvo Vojenskom umeleckom súbore, podpis Anticharty a vstup do KSČ („hanbím sa za to, no nemôžem sa ztoho vyviňovať“), slávna éra muzikálov na čele slegendárnym Cyranom zpredmestia na Novej scéne, zamestnanie vŠtúdiu Sanapokon posledná predprevratová štácia – zástupca šéfredaktora ikonického časopisu Slovenské pohľady. Vnovembri 1989 sa začali valiť dejiny aJán Štrasser sa ocitne vsamom strede udalostí ako člen – aktivista Koordinačného centra VPN, chodí na mítingy, dokonca reční na tribúne („stojím na tribúne, hľadím na tých stotisíc ľudí pod ňou amám zovreté srdce. Bázňou ašťastím.“). Až vtedy, po Nežnej revolúcii, sa naplno zdvihnú stavidlá, ktoré mu umožnia doširoka rozvinúť svoj všestranný literárny talent nedostižného slovesného štylistu: stáva sa šéfredaktorom Slovenských pohľadov (tie mu však čoskoro „zarizuje“ minister Slobodník a Matica slovenská), pravidelne píše fejtóny do českých islovenských denníkov, vktorých komentuje domácu politickú scénu, vedie týždenník Domino Forum, vtextoch piesní pre Večery Milana Markoviča si berie na mušku našich primitívnych národovcov na čele sMečiarom („slogan „babky demokratky“ zľudovel apoužíva sa dodnes“), vzávratnom tempe prekladá prózu adivadelné hry zruského (vspolupráci sPetrom Zajacom aj znemeckého) jazyka, nanovo prebásňuje operné aoperetné libretá, no najmä sa vnovom tisícročí ambiciózne púšťa do svojich chefs-d’oeuvres – sérií rozhovorov sosobnosťami, ktoré mu priniesli renomé avari najväčšiu spisovateľskú slávu. Apo celý ten čas si zachováva profil človeka sovzácnou politickou iosobnostnou integritou, ktorá mu nedovoľuje uhnúť kompromisne do strany ani omilimeter.
Alter Ego sa kŠtrasserovi správa ako chápajúci aohľaduplný partner; nepúšťa sa sním do konfrontácie či ostrého názorového sporu, neútočí naňho aneponižuje ho výsmešnými poznámkami či sarkastickými gnómami vštýle slávneho dialógu Mefista s Adrianom Leverkühnom vrománe Thomasa Manna Doktor Faustus.
Občas priveľmi benevolentný
Na niektorých miestach je však voči svojmu náprotivku až priveľmi benevolentný: to vtedy, keď umožní, aby Štrasserovo spomínanie načieralo prihlboko do intímnych sfér na úkor svedectva odobe aoľuďoch, ktorí vnej žili. Na druhej strane zasa, keď Štrasser odhaľuje svoje rodinné pozadie azačína opisovať nezvyčajný príbeh vzťahu svojich rodičov, sťaby vystrihnutý zKunderovho románu ٱľԴDzť, Alter Ego naň nedokáže nadviazať a primať kpodrobnejšiemu rozprávaniu, hoci čitateľa by to určite zaujímalo.
Názov knihy Tvár vzrkadle odkazuje na jeden znajsugestívnejších autorových piesňových textov, ktorý zhudobnil Pavel Daněk aspieva legendárny Dežo Ursiny. Štrasser ho na záver publikácie odcituje celý. Je presný.
Ivan Marton (1945)
Študoval muzikológiu vBratislave, vo Varšave avHamburgu. Bol dlhoročným dramaturgom Slovenskej filharmónie, pracoval aj ako hudobný producent. Vroku 1990 bol poslancom Federálneho zhromaždenia za VPN.
Foto: Peter Procházka
Ján Štrasser: Tvár vzrkadle
Bratislava: Slovart, 2022
