ղľáԾ
Všeobjímajúci záber adosah tvorby dvojice Milan Lasica aJúlius Satinský môžeme zaznamenať prakticky všade aza akýchkoľvek okolností.
Spomínam si na náhodnú návštevu odľahlej kysuckej krčmy, kde neskoro večer kruhu veselo spriaznených železničiarov dominoval chlapík s ich známymi replikami, ktoré korunoval výrokom: „Na prvom nástupišti pozor! Na prvom nástupišti pozor! Hop... už je neskoro...“ Alebo, keď na otázku jedného staršieho pána vdome seniorov „Jozef žije ?“ znela od „kolegu“ vzhľadom ksituácii patrične absurdne odpoveď: „Áno... v domčeku pod vodopádom... Je tam vlhko avo dne vnoci sa tam ozýva hukot padajúcej vody.“ Humor je veselá cesta kpravde bez rozdielu generácií a priestoru, čo dueto L+S jednoznačne dokazovalo astále dokazuje...
Dospievali v Bratislave na Dunajskej ulici, ale každý na inom konci, takže nepatrili do jednej „bandy“. Prvý raz sa stretli vtakzvanom pionierskom paláci (dnes prezidentský) pred Vianocami 1953 v divadelnom predstavení, vktorom Dedo Mráz zKamčatky prišiel medzi dvanástich mesiačikov atí mu rozprávali, ako sa u nás žije. Satinský bol marec aLasica jún. Alebo naopak. Opár rokov súťažili na Hviezdoslavovom Kubíne v recitácii a po večeroch úspešne zabávali ostatných účastníkov svojimi rečičkami. Vdomovskom meste pokračovali vimprovizovaných dialógoch na prechádzkach pri Dunaji ana korze. Odroku 1959 účinkovali vTatra revue vrámci nedeľných mládežníckych alebo zväzáckych predpoludní, ktoré vznikli vhlavách vtedajších komunistických funkcionárov preto, aby odlákali ľudí zkostolov. Asi po roku boli zakázané, pretože sa to vrchnosti „trošku“ akoby vymklo zrúk. Hral sa tam aj džez a recitovala moderná poézia. Za ich úspechom stál už vtedy celoživotný priateľ arežisér Peter Mikulík.
Kompletne knižne
Spočiatku tvorili spolu, ale zdalo sa im to komplikované – preto zvolili iné metódy, napríklad, že jeden vymyslel námet adruhý ho rozvinul, prípadne jeden napísal dialóg adruhý ho prepísal. Spôsoby boli rôzne, ale jedno platilo vždy rovnako: právo veta. Ak jeden nesúhlasil snápadom, opustili ho alebo uložili do šuplíka. Až ku koncu spoločnej kariéry sa vrátili k voľnej improvizácii apre Český rozhlas nahrali tridsať rozhovorov pod názvom Škola života...
Niektoré spoločné texty už vyšli vknižnej podobe. Originálne komplexným počinom je však aktuálna publikácia Ako vzniká sliepka a všetky ďalšie hry, ktorá predstavuje autorizované verzie ich divadelných hier kompletne v chronologickom poradí. Z toho Poprava sa nekoná a Ako vzniká sliepka vychádzajú po prvý raz. Čitateľ si tak konečne môže vychutnať texty hier sumárne a zároveň detekovať postup ich umeleckého vývoja.
Keď nastúpili spolu na základnú vojenskú službu do VUS-u (Vojenského umeleckého súboru), napísali na zákazku „politický kabaret“ Poprava sa nekoná. Hravo absurdná záležitosť sa stretla s výrazným nepochopením a nevôľou u nadriadených; predovšetkým sťažnosť jedného z veliteľov sa riešila až na ministerstve národnej obrany. „Text hry je publikovaný podľa jediného dochovaného strojopisného scenára a knižne vychádza po prvý raz,“ hovorí autor edičnej poznámky a zostavovateľ knihy Martin Plch. Rovnaký osud postihol aj text hry Ako vzniká sliepka, ktorý inscenovali v roku 1971 v Brne po nástupe normalizácie a zákaze ich umeleckej činnosti na Slovensku. Martin Plch poznamenáva: „O niekoľko mesiacov však s týmto predstavením neopatrne vycestovali na zájazd do Trnavy, odkiaľ obozretní stranícki funkcionári odoslali na Ústredný výbor Komunistickej strany rozhorčený list s otázkou, prečo dvojica môže ešte vystupovať na verejnosti. Angažmán v Kabarete Večerní Brno im vzápätí zrušili.“
V „sladkých časoch“ existencie Divadla na korze uviedli Nečakanie na Godota (excelentná paródia na dramatickú hru Samuela Becketta) a vrcholné kúsky Ǿé aRadostná správa pre všetkých, ktorí majú ťažkosti smechúrom – voľné pásmo scénok (hrávali sa v čase okupácie sovietskou armádou anapriek svojej neangažovanosti sa stali synonymom slobody umeleckého vyjadrovania). Tieto predstavenia boli dôvodom zákazu uvádzania ich hier. Vroku 1982 sa vrátili do priestorov slávnej Tatra revue, kde vzniklo Poetické a kabaretné divadlo Štúdio S (neskôr Divadlo L+S). Vytvorili ďalšie legendárne predstavenia ako Deň radosti a Náš priateľ René – adaptácia Bajzovho románu, ktorá vznikla už v roku 1980 včasoch pľundrovania slova a pľuštenia smiechu. šٰ postavy príbehu predstavujú L+S naživo a neopakovateľne až v roku 1991. Po Dni radosti je to znovupotvrdené zvovuzrodenie a vzkriesenie ich autorského divadla. Pri predstaveniach im úspešne asistoval hudobník a herec Jaroslav Filip. Ten s nimi spolupracoval aj na úspešnom projekte Nikto nie je za dverami.
Literárna lahôdka
Tvorba L+S bola novátorská aodvážna, žánrovo veľmi rôznorodá (hry, scénky, dialógy, poviedky, adaptácie atď.) apredsa vždy rozpoznateľná podľa autorského rukopisu. To všetko atakisto intelektuálny rozmer ich humoru ich spája stvorbou českej dvojice Voskovec– Werich (V+W), ktorých pokladali za svojich predchodcov. Charakteristická je nadčasovo mnohoznačná hra so slovom avýznamom, atmosféra stálych paradoxov a divadelný jazyk bohatý na žargón, nárečie, ľudové výrazy. Pracovali skrištáľovou slovenčinou, ktorú podľa potreby funkčne miešali sreálnymi aj vymyslenými cudzími jazykmi. Už pre túto bohatosť sú ich divadelné texty pre oči až 3D literárnou lahôdkou askvele sa čítajú. Knižka je pekne adjustovaná sobrazovým materiálom zbulletinov kjednotlivým predstaveniam aobálka evokuje masky V+W, ktoré celkové vyznenie dotvárajú.
Pavel Malovič (1952)
Telovýchovný lekár, pesničkár apublicista. Od roku 1979 je členom pesničkárskeho združenia Slnovrat. Vydal dve zbierky poézie, Prírodný materiál (1998) aTvár mojej tváre (2017), zborník recenzií Exkluzívne texty oknihách ahudbe (2020), aj populárne publikácie zoblasti zdravovedy.
Milan Lasica a Július Satinský v roku 1996. Foto: Peter Stanley Procházka
