ղľáԾ
Knihy marockého spisovateľa Tahara Ben Jellouna sú angažované ačasto temné. Svoj poetický jazyk postupne okresal od ozdôb, aby vpríbehoch zostalo len to podstatné. Literatúra má riešiť problémy aako hovorí, vdokonalom svete by nemala dôvod na existenciu.
VMaroku ste vyštudovali filozofiu apo ukončení univerzity ste nastúpili do redakcie literárneho časopisu Souffles. Kedy aako ste sa dostali k literatúre?
Bol som vdisciplinárnom vojenskom tábore atam som si vo voľných chvíľach tajne písal verše na kúsky papierov. Schovával som ich kade-tade po vreckách, pretože písať sme mali zakázané. Keď som sa odtiaľ vrátil, dal som ztých útržkov dohromady pomerne dlhú báseň, ktorú som ponúkol časopisu atak sa začal môj literárny príbeh.
Čo vás ku knihám doviedlo?
Od malička som veľmi veľa čítal; poéziu varabčine, ale všetko ostatné som mal zfrancúzskej knižnice vTangeri. Požičiaval som si tam dve knihy týždenne. Svet literatúry pre mňa otvoril John Steinbeck, Dostojevského Bratia Karamazovci, Camusov Cudzinec, Hugovi á.
Pre tlaky náboženského režimu aarabizáciu vysokého školstva ste sa rozhodli emigrovať. Vo vašejknihe Tiché dni vTangeri hlavná postava vraví, že exil je prekliatie. Aké to pre vás bolo ocitnúť sa v Paríži?
Veľmi rýchlo som sa rozhodol, že budem písať po francúzsky. Nielen kvôli otázke európskeho trhu apočtu čitateľov, ale aj zjednoduchého dôvodu – arabčinu som natoľko neovládal. Odchod do Paríža bolo úplne prirodzené rozhodnutie, pretože som písal francúzsky, filozofiu som vyučoval vo francúzštine amojim snom bolo mať vo Francúzsku vydané knihy. Vroku 1970 bola situácia v Maroku taká zlá, že som si naordinoval dobrovoľný exil. Keď som odchádzal, dúfal som, že sa do Maroka budem často vracať, ale moje návraty boli spojené sobavami, že prídem opas.
Zmenila sa vexile vaša predstava čitateľa, na ktorého myslíte pri písaní prioritne?
Spisovateľ sa nemôže sústrediť na nejakú presnú cieľovú skupinu, možno svýnimkou autorov detektívok. Ak píšete romány, musíte myslieť na každého.
Píšete pre Le Monde ainé médiá, prevažne opostavení Severoafričana vo Francúzsku. Čo vás núti kangažovanosti?
Keď som vroku 1971 prišiel do Francúzska, bol som zanieteným ľavičiarom. S priateľmi sme cez víkendy chodievali na predmestia učiť prisťahovalcov čítať apísať. Videl som, vakých podmienkach žijú, atam, vtotálnej mizérii, som pochopil, čo imigrácia skutočne znamená. Moja dizertačná práca sa venovala téme afektívnej asexuálnej osamelosti imigrantov zo severnej Afriky avtom čase som začal písať články pre kultúrnu prílohu Le Monde. Jedného dňa som šéfredaktorovi ponúkol reportáž oosamelosti imigrantov aten text bol čitateľskou obcou veľmi dobre prijatý. Umožnil mi podobným témam sa na stránkach novín naplno venovať.
Vroku 1982 som sa potom zúčastnil na pochode detí prisťahovalcov. Bol som ich hovorcom, hlasom ulice. Niekoľko týždňov sme putovali azačiatkom decembra nás prijal prezident François Mitterrand.
Angažované sú však aj vaše knihy. Aký je rozdiel vangažovanosti vbeletrii av novinách?
Nevidím vtom až taký rozdiel. Vroku 1976 som napísal román La Réclusion solitaire. Bol to príbeh prisťahovalca, ktorý si vo svojej samote vymyslel novú, neexistujúcu realitu. Dôraz som kládol na fiktívny svet jeho myšlienok acitov. Také veci môžete spracovávať dlhý čas. Ale potom sú tu udalosti, na ktoré treba reagovať okamžite. Ako občan čakať nemôžem. Musím sa vyjadriť hneď, ako ma niečo pobúri.
Vie literatúra meniť svet?
Nie, literatúra svet nemení. Myslím si však, že sa dokáže podieľať na vývine myslenia. Svet mení ekonomika, zákony, politické rozhodnutia. Aby knihy niečím pohli, je potrebné, aby bolo viac takých, vktorých sa píše okonkrétnych problémoch, aaby sa viac autorov atým činom aj čitateľov zasadzovalo ovyriešenie otázok. Ako príklad môžem uviesť Simone de Beauvoir. Keď písala Druhé pohlavie, nemyslela si, že vroku 2022 Annie Ernaux získa Nobelovu cenu, ale je to vpostate logická následnosť ajej písanie ktomu prispelo. Bolo však potrebných veľmi veľa rokov, aby sa vtomto smere niečo zmenilo.
Ծ Deťom orasizme alebo vďalších, oislame a terorizme, vysvetľujete jednoduchou formou tie najzložitejšie problémy, ohrozujúce súčasnú spoločnosť. Ako by ste nám, deťom zo strednej Európy vysvetlili povahu rasizmu? Kde aprečo vzniká?
Vysvetľovať tieto veci dospelým by bolo príliš neskoro. Podľa mňa nie je rozdiel medzi francúzskymi astredoeurópskymi deťmi. Ja sa im pritom snažím povedať, aby sa pokúsili vžiť do kože iného človeka. Napríklad idú na školský výlet avautobuse je dvadsať sedadiel. Vtriede je však dvadsaťjeden detí. Čo ak by teba vylúčili ztoho autobusu len preto, že si čierny? Deti to na takýchto jednoduchých príkladoch pochopia. Vo filme Vojna ooheň vidíme, ako sa prví ľudia báli iných ľudí, ktorých nepoznali. Rasizmus vychádza zpodstaty ľudskej bytosti. Človek sa vždy bál niečoho, čo nepozná. Neznámo vyvoláva strach astrach zas vyvoláva odmietanie.
Na obale vašej najnovšej knihy Med a blen sa uvádza, že vznikla na základe skutočných udalostí. Akú váhu prikladáte vernosti realite vo svojich príbehoch?
Realita je pre mňa východiskom. Na jej základe si príbeh prispôsobím, vymyslím postavy. Podobá sa to práci architekta, navrhujúceho dom. Vytváram si vhlave plány, ukladám hrdinov do izieb, pripravujem situácie, aby začali konať.
Jedna zpostáv tu hovorí, že nebude dobre skrajinou, v ktorej vzniká viac mešít ako škôl anemocníc. Viera je vašou veľkou témou akritizujete jej okázalé prejavy...
Ak je človek veriaci, môže sa modliť kdekoľvek, pokojne doma medzi štyrmi stenami. Vychádzam ztoho, že vzdelanie je základom všetkého. Ak nebudú dobré školy, ak nebudú pripravení učitelia, vytratí sa kritické myslenie apotom budeme stavať mešity zbytočne. Som za oddelenie cirkvi od štátu. Náboženstvo nemôže mať nič spoločné so vzdelávaním. Je to navýsosť súkromná vec každého občana štátu. Každý môže veriť, čomu chce. Opačná situácia vedie ku katastrofe. Napríklad vMaroku boli desať rokov pri moci islamisti akrajina počas tohto obdobia upadala ekonomicky i mravne.
Ak si porovnáme vaše rané asúčasné romány, prešli od komplikovanej výstavby, symbolov aalegórií k jednoduchému výrazu... Je to náhoda alebo autorský vývoj?
Na začiatku som bol fascinovaný obraznosťou, fantastickými víziami, surrealizmom, no postupom času som svoj štýl očistil od všetkého nadbytočného adospel som kjednoduchému jadru, kpodstate, ktorá je pre mňa teraz dôležitá.
Svätá noc dzá Med ablen hovoria o zlých vzťahoch v rodine ao ťažkej situácii dievčat a mladých žien. Čo je jeho príčinou?
Znásilnené dievča pácha samovraždu. Rodičia žijú vbeznádeji v podzemí svojho domu –sami seba ktomu odsúdili. Po katastrofe, ktorá sa stala vich rodine, už nechcú zažiť radosť. Žijú vpivnici potme, hoci ostatné miestnosti nad nimi vdome sú zariadené apripravené pre návštevy. Vtomto príbehu ivoSvätej noci je príčinou tragédií tradicionalistická spoločnosť, ktorá je veľmi konzervatívna anechce sa pohnúť dopredu. Je to taká schizofrénia spoločnosti – na jednej strane chce byť moderná, ale vžiadnom prípade sa nechce vzdať tradícií. Neviem, či to máte na Slovensku podobné, ale tieto dve vízie nás rozdeľujú.
Zjednodušene by sa dalo hovoriť okonzervatívnom vidieku amoderných mestách...
Áno, je to tak aj u nás, ale zároveň stále viac ľudí prichádza zvidieka do miest avtedy nastane šok zo stretu týchto dvoch chápaní sveta.
Svätá noc je však okrem svojej hlbokej tragickosti zároveň plná jasných vízií asnových krajín, ktoré zvašich neskorších príbehov akoby vymizli...
Je to symbolika svätej noci Ramadánu. Keď som bol malý, sotcom sme vždy vtúto noc chodievali do mešity aotec mi hovoril, že to je noc, keď boh rozhoduje oosude každého človeka. Na nebi sme hľadali hviezdy abolo to pre mňa magické, ten pocit, že na nočnej oblohe mám svoju hviezdu a on rozhoduje, či bude svietiť ďalej alebo nie.
Nájdeme tu aj hangár so slovami, ľudskú knižnicu, labyrint krásy apoznania, ale človek potrebuje milosť, aby do nich mohol vkročiť či do nich aspoň nazrieť.
Podobne ako uBorgesa, treba sa stratiť vtexte apotom sa vňom znova nájsť. Literatúra je transpozícia reality, niekedy provokuje svojou prehnanosťou. Každý potrebuje niečo iné, aby sa ku kráse aradosti zpoznania dostal.
Venujete sa aj maľbe. Čo sa nezmestí do kníh achcete to namaľovať?
Literatúra je pre mňa vyjadrením bolestí sveta, utrpení, problémov, samoty. Maľba je pre mňa svetlo, radosť, tanec. Mám vsebe obidva aspekty akaždým vyjadrujem niečo iné. Moje obrazy majú vsebe upokojujúci účinok. Raz odo mňa jedna veľmi chorá pani kúpila obraz ao dva týždne sa vrátila stým, že si potrebuje kúpiť ešte jeden. Pri pohľade na obraz jej bolesť ustúpila. Tancujúce znaky, hra svetiel – priamy úžitok ztoho nie je, ale vľuďoch to vytvára radosť. Rovnako je to aj umňa – keď sa pozerám na plátna Turnera, Matissa, Delacroixa, robí ma to šťastným.
To písanie nedokáže?
Literatúra je spytovanie sa, je odrazom spoločnosti, ktorá je momentálne vkríze. Aragon povedal, že neexistuje šťastná láska. Každý príbeh lásky sa končí nešťastne. Pre mňa neexistuje literatúra šťastia, pretože keď všetko funguje ako má, literatúru nepotrebujeme.
Keby literatúra mohla predsa len niečo zmeniť, čo by ste chceli zmeniť prostredníctvom svojich kníh ako prvé?
Milujem americké westerny. Je to magický svet, kde máme jasné dobro azlo. Do dediny príde zloduch, začne strieľať po nevinných ľuďoch apotom príde hrdina, John Wayne alebo Henry Fonda, avšetky krivdy napraví, zloducha zastrelia. Bol by som rád, keby sme mohli žiť vdobe westernov, kde by osoby, ktoré robia zlo, napríklad Putin, mohli byť zatknutí asúdení pred medzinárodným súdom, ale žiaľbohu sa to nikdy nestane. George Bush Jr. sa rozhodol, že napadne Irak,zničil celú krajinu aspôsobil nárast terorizmu. Teraz si spokojne žije vTexase, odpočíva adokonca – takisto maľuje!
Áno, občas zatkli niekoho, kto je zodpovedný za genocídu vRwande, alebo Miloševiča za vojnu vJuhoslávii, ale pokiaľ ide oAmeričanov aRusov, tí si žijú spokojne. Akým právom si Putin dovolil napadnúť Ukrajinu?! Ale vôbec nič stým nemôžeme robiť a tá neprávosť mi lezie na nervy, ničí ma.
Tahar Ben Jelloun (1944)
Narodil sa vo Feze vMaroku, kde vyštudoval filozofiu. Od začiatku sedemdesiatych rokov žije vParíži. Píše prózu, básne, eseje oumení ipolitike. Za svoj románSvätá noc (La Nuit sacrée, 1987) dostal prestížnu Goncourtovu cenu. Okrem toho je laureátom International IMPAC Dublin Literary Award (2004) adržiteľom mnohých rádov avyznamenaní.
Foto: wikimedia commons / Claude Truong-Ngoc
