ղľáԾ
(úⱹǰ)
„Boh sa na vás možno hnevá, že ste. Ale ste.“"
Asi potiaľto sme boli bežné deti bežných rodičov. Potom nastal vrodine zvrat. Dodnes neviem, či našu premenu vyvolala zmena rodinných pomerov alebo zmenu rodinných pomerov naša premena.
Tak či onak, matka nám prestala chystať raňajky adesiatu. Ktomuto rozhodnutiu dospela, keď sa raz vracala zpráce inou stranou apod našimi balkónmi našla vservítkach zabalené chleby, ktoré sama ráno pripravovala. Takisto odhalila aj záhadné žlté škvrny vkúpeľňovom umývadle. Správne odhadla, že pochádzajú od vyliateho mlieka. Odvtedy sme vškole trpievali hladom apohľadom žobrali od cudzích detí desiatu.
Našťastie sa mi podarilo skamarátiť s Danom, pretože sme zhruba rovnako ďaleko docikali. Jeho mama bola vnašej škole učiteľka, apreto kamarátiť sa sním znamenalo byť tŕňom voku Demeterinej partii. Chvíľu náš vzťah nevrlo pozorovali, neskôr nás začali ignorovať. Dano bol výborný kamarát, pretože sa podelil ovšetko,čo mal. Dával mi polovičku svojej desiaty abrával ma po škole von, kupoval mi džúsy aobdarúval ma takými céčkami, aké som dovtedy ani nevidel. Ja som mu za odmenu požičiaval otcov bicykel. Až raz, raz to medzi nami poriadne zaškrípalo. Dôvodom bola, samozrejme, žena. Soňa. Nebola to bohvieaká krásavica, ale bola veľmi viditeľná nielen vďaka svojim telesným rozmerom. Bola to prvá žena, ktorá vo mne prebudila akési sexuálne cítenie, aodmenil som sa jej za to pohľadom na môj pohlavný úd. Zabudol som pri tom odstrániť nežiaducich svedkov atáto príhoda ochvíľku kolovala po celej škole. Nuž tejto dievčinke som raz venoval otcov bicykel na celé predpoludnie amárne ma Dano prosil, či si smie zajazdiť. Popoludní, keď Soňa, šťastná ačervená vtvári, odišla domov, nasadol som na bicykel achystal som sa tamtiež. Vtedy ku mne podišiel Dano anačal debatu na tému žena verzus kamarát. Asi som mu venoval málo pozornosti, pretože ma udrel päsťou po krížoch anechal ma tak. Opol hodinu, keď som sa hral sám shlinou pred činžiakom arozmýšľal onadpozemských veciach, zrazu sa mi pred tvárou objavil náramok zcéčok aDanova usmiata hlava. Výčitky svedomia som zakopal spolu so štôlňou, ktorú som predtým bezmyšlienkovito vyhĺbil, adarček na zmierenie som veľkodušne prijal. Žiaľ, naše obnovené priateľstvo nemalo dlhé trvanie.
*
Otec sa začal s matkou hádať čoraz častejšie, atáto rozumná stvora sa rozhodla, že to vyrieši útekom na Dolniaky. Zbalili sme si pár vecí apresťahovali sme sa kbabičke do Nitry. Navštevovali sme miestnu základnú školu aDemeter chodila ďalej na klavír. Ja som skúsil violončelo. Po dvoch mesiacoch sme sa vrátili na Oravu. Život pokračoval ďalej, ale niečo nesedelo tak, ako malo. Otec sa mi začal venovať očosi viac ako predtým, brával ma so sebou do garáže ana pivo azasväcoval ma do života mužov. Kým ma stihol čokoľvek podstatné naučiť, matka sa sním rozviedla auniesla nás do Levíc. Takže jediný poznatok, ktorý pripisujem otcovej výchove, je vyzliekanie pyžamy: „Snaž sa ostať čo najkratšie úplne holý.“
Robím to tak dodnes. Ešte som nebol nikdy holý dlhšie než jednu noc.
*
Písal sa rok 1985. Zhruba v tom čase sa začala výstavba jadrovej elektrárne Mochovce. Matkin dobrý priateľ, ktorý sa do Levíc takisto presťahoval zOravy, bol už na tejto stavbe zamestnaný azohnal jej prácu sekretárky na úseku investícií. Matka bola ambiciózna ajej funkčný postup nedal na seba dlho čakať.
V tom čase ešte pôvodná dedina Mochovce stála. Vdomoch po pôvodnom obyvateľstve, ktoré boli vysťahované do pripravených bytoviek vLeviciach, vyrástli provizórne kancelárie, aako stavba postupovala, staré domy sa rúcali apracovníci sa presúvali do novopostavených bungalovov mimo ochrannej zóny reaktora.
*
Nasťahovali sme sa na siedme poschodie zariadenej ubytovne, do trojizbového bytu. Všetok nábytok sme dočasne umiestnili do pivnice aobčas sme sa chodili presvedčiť, či ho nezožrali mole alebo myši. Najväčší problém bol spresunom masívneho klavíra značky August Forster. Piati rúči chlapi mali čo robiť, aby ho centimetrík po centimetríku vytrepali po schodoch hore. Stálo to za námahu. Vzvukovo neupravenom priestore sa zvuk šíril ako požiar všedivých vlasoch.
Zapísali sme sa do V. základnej školy vLeviciach, bolo to na začiatku druhého polroka vo štvrtom ročníku. Úplne nečakane sme sDemeter zase vyfasovali jednu spoločnú lavicu aktomu 33 ďalších spolužiakov. Boli to všetko zaujímaví ľudia, veď ľudia sú zaujímaví ako takí. My sme sa zdali zvláštni im aoni zase nám, apreto sme sa spočiatku rešpektovali. Asi vtomto čase sa naša súrodenecká dvojica začala rozpadať na ženskú amužskú časť. Demeter si našla kamarátky aja zase kamarátov. Napríklad som sa skamarátil stakým Paľom. Naša komunikácia spočívala vtom, že ma zvalil na zem ašteklil ma, kým som sa vládal hýbať. Neskôr sa zneho stal profesionálny kulturista, potom známy levický mafián či podnikateľ. Druhý kamarát bol Oskar. Prvýkrát sme sa dostali do kontaktu na hodine matematiky, kde nás oproti sebe postavili vsúčinovom dueli. Vyhral som ojeden bod. Oskar mi za odmenu daroval čokoládu vkrásnej modrej pozlátke, ktorú som si pohotovo uložil do ľavého vrecka nohavíc. Po dvoch týždňoch som odtiaľ vyložil, čo sa zachovalo. Oskar bol skvelý človek asprevádzal ma celý život.
*
Samozrejme, začali sme navštevovať aj ľudovú školu umenia. Keďže naša základná škola bola na tom istom sídlisku, kde sme bývali, cesty do ĽŠU boli jediným spôsobom, ako spoznať mesto. Po ceste sa nám stávali rôzne veselé príhody. Jedného daždivého dňa, keď sme sa vyčerpaní vracali domov, zastali nám cestu dvaja ošumelí počernejší mládenci ajeden znich ma bez výstrahy udrel po tvári. Vyľakal som sa azačal som utekať. Počas behu som odvážne nabádal Demeter do podobnej aktivity, ale ignorovala moje rady, pretože práve mlátila obidvoch mladíkov dáždnikom. Vúdive som zastal apozoroval, ako sa pre zmenu agresori dávajú na bezhlavý útek. Zvyšok cesty som mlčal avychutnával zvláštny pocit bezpečia.
Inokedy sme sa hrali hru, že jeden znás ide so zavretými očami adruhý mu radí, ako má klásť nohy, kedy má pribrzdiť akedy zastať. Práve som vyfasoval rolu slepca a hral som teda mimoriadne poctivo. Precitol som, až keď sa môj rozkrok počas pomerne rýchlej chôdze zastavil na tyči voľne vytŕčajúcej zchodníka. Tento druh bolesti som ešte neokúsil. Slzy bolesti zmáčali moju prekvapenú aoslepenú tvár. Zvyšok cesty som mlčal aposunkami som sa domáhal roly navigátora.
*
Matka sa nám snažila nahradiť strateného otca všetkými dostupnými spôsobmi aväčšinou tak, že sa dala dokopy snejakým chlapom. Prvý takýto náhradný otec bol Karol zNitry, rozvedený, ale ochotný. Vlastnil automobil značky Škoda 1000 ME, čo už aj vtých časoch bola starožitnosť, avozieval nás týmto honosným dopravným prostriedkom na kadejaké súkromné či podnikové výjazdy. Nebol to zlý človek, ale chýbal mu ten druh humoru, ktorým sa obrní človek, ktorý stratil niečo milované. Jeho spôsob komunikácie snami bol asi takýto: „Aha, deti, vláčik.“
Pre chlapca, ako som bol ja, ktorý sa sám naučil čítať, keď mal štyri roky aišiel do školy vpiatich, bol tento spôsob konania smiešny, ikeď som to nahlas nedal najavo, ako som to nakoniec nerobil nikdy. Takéto poznania som vždy považoval za svoje tajné tromfy.
Napriek tomu, že som sa pokúšal volať ho oci adomáhal som sa hodnotných vecných darov, nikdy sme si ksebe nenašli cestu. Azrejme to bolo aj lepšie, pretože dlho sa pri našom rodinnom radiátore neohrial.
*
Po pár mesiacoch v ubytovni, keď už mali všetci susedia zalepené okná advere hermetickou vazelínou, presťahovali sme sa na vedľajšie sídlisko do dvojizbového bytu anáš nábytok od radosti zaskučal, že je konečne opäť užitočný. Zokna prvého poschodia bol úchvatný výhľad na obchodný dom Perec ana potôčik srovnakým názvom, oba škaredé ašpinavé.
Niekedy v tomto období sa naša matka rozhodla, že sme obaja príliš inteligentní na to, aby sme navštevovali nejakú druhoradú V. základnú školu aprehlásila nás na prvoradú III. základnú školu, kde prevádzkovali jednu jazykovú ajednu matematickú triedu. Ušla sa nám matematická azišiel sa tam inteligentný výkvet celého okresu. Bolo nás vtriede iba devätnásť, ale oto celistvejší kolektív sme boli. Triedneho učiteľa nám počas nasledujúcich štyroch rokov robil Eduard Vineta, výborný pedagóg aešte lepší matematik. Veľa som sa od neho naučil, ale mám naňho ťažké srdce, pretože presmeroval moju životnú dráhu zhudby na prírodné vedy. Čokoľvek zlé či dobré však vo mne zanechal, jednou jeho myšlienkou som sa riadil vždy, keď išlo onáročnejší rozhodovací proces: „Snažte sa byť buď vysoko nadpriemerní, alebo hlboko podpriemerní. Tých priemerných tu máme dosť.“ Že som sa teda väčšinou nachádzal pod priemerom, to už bola iná vec, ale táto životná filozofia bola úplne nepriestrelná. Zistil som, že rovnako ťažké ako vyšplhať sa na vrchol je klesnúť až na dno.
*
Karola vystriedal Vilo, vysoký bradatý šofér z Mochoviec, ináč Maďar ako noha. Mal maďarské občianstvo anajviac sa mu páčila, samozrejme, maďarská hymna. Jazdil na služobnej Dacii amy sme sa tešili, ako stúpame po priečkach spoločenského rebríka. Mimochodom, bol ženatý.
Vilo bol oveľa zábavnejší ako Karol, hrávali sme s ním karty achodili do prírody. Mal však jeden nebezpečný neduh: bol hazardný hráč. Atiež sa rád pohyboval po podnikoch spochybnou povesťou, ktoré začala teraz navštevovať aj matka. Pila viac ako kedykoľvek predtým anerobilo jej to dobre, jednoducho na to nebola duševne pripravená. Alkohol dokáže uvoľniť, dokáže pomôcť, ale človeku, ktorý je vzlej finančnej situácii a navyše vúplne cudzom prostredí, poskytne iba zradnú úľavu. Matka sa do tejto cely dočasného zastretia zmyslov začala uzavierať čoraz častejšie. Vnašom byte sa schádzali kadejakí veselí ľudia, konali sa tam večierky anikdy nebola núdza oalkohol. Zatiaľ čo sme sDemeter spali vjednej izbe, vdruhej sa veselo spievalo atancovalo, behalo sa von, oblápalo sa abozkávalo. Po jednom takom ťažkom večierku, keď už hostia poodchádzali, matka sa rozhodla, že sa vrhne zbalkóna. Bola veľmi opitá. Vilo ju zachránil apriniesol knám do postele. Ľahol si vedľa nej anežne ju tíšil, možno až prinežne, pretože potom som zachytil podivné zvuky, ktoré som nemal kčomu priradiť. Pracovne som si ich nazval súlož. Znelo to, ako keď smädný pes chlípe zmisky.
Okolo tretej v noci sa matka prebrala astále pod vplyvom šampanského sdžinom pokúšala sa vyštverať na podobločnicu aotvoriť okno. Ako tam tak stála na šijacom stroji značky Minerva, prebudil sa Vilo. Okamžite sa mu vrátili spomienky na včerajšiu záchrannú akciu. Vyskočil azačal matku nasilu ťahať dolu. Bránila sa achcela mu čosi na svoju obranu povedať, bohužiaľ, jazyk bol stále mimo prevádzky. Pri poslednom zúfalom pokuse sa jej podarilo okno otvoriť azviezla sa do Vilovho náručia.
Ako sa Vilovi darilo vjeho novej láske, tak sa mu prestalo dariť vkartách. Jeho dlhy narástli do desaťtisícových rozmerov avyzeral utrápene. Vtedy sa matka rozhodla, že neškodný hazardný hráč sa nemôže takto ďalej trápiť, zohnala desaťtisíc apožičala mu ich. Nikdy viac ich nevidela. Vila neplatiča tiež ochvíľku poslala kade ľahšie.
*
S otcom sa nebývalo zle. Mal v byte hromadu alkoholu adoma bol málokedy, aj to väčšinou prišiel pripitý, aokamžite si ľahol spať. Na víkendy vždy odchádzal na Oravu.
Hneď vprvých týždňoch som zorganizoval kolaudáciu aasi deviati spolužiaci sme sa dovalili kotcovi. Akoby naschvál bol doma abola tam sním dokonca aj jeho manželka. Našťastie sa nezdržali dlho. Vypili sme fľašu koňaku apotom sme si už len potajomky ulievali ztrojlitrovej Teachers azpolštvrtalitrovej Johnie Walker. To boli mimoriadne praktické balenia, pretože fľašky stáli na otočných podstavcoch, stačilo si pod ne ľahnúť aotočiť fľašu tak, aby hrdlo smerovalo do úst.
Zvykol som si otcove zásoby zneužívať apo zmiznutí troch vodiek s objemom 1,75 l mu to začalo prekážať. Zakázal mi piť jeho alkohol azakázal mi vodiť si návštevy, pretože sa na ne sťažovali susedia, okrem toho tam vždy po takejto akcii ostali porozbíjané fľaše advadsať špinavých pohárov. Upratovať po sebe som si akosi nezvykal.
Poslednú z tých veľkoobjemových vodiek sme skonzumovali vuliciach mesta. Mala pevné ucho azdiaľky vyzerala ako bandaska. Začali sme vtedy chľastať na byte apotom sme sa vybrali trolejbusom na Horský park. Výdatne sme sa posilňovali. Pridal sa knám pomerne opotrebovane vyzerajúci mladík, akýsi Stehlík. Vodka mu chutila aza chvíľku sme si ho obľúbili.
Zastávku predtým, ako sme mali vystúpiť, sme ponúkli vodiča. Neokúňal sa, nalial si do krku takú decovú dávku ako nič apokračoval ešte ďalšie dve zastávky po konečnú. My sme sa vybrali do Amfi klubu, atam som sa dorazil.Cestou na internát som padal výhradne na hlavu amoji kamaráti sa po každom páde obávali, že už nevstanem. Takisto sa obávali, že vtakomto stave nie som schopný vyliezť na prvé poschodie internátu. Stehlík sa ponúkol, že ma vezme ksebe domov.
*
Prebudil som sa vjednej posteli so škaredým chlapom. Škaredý chlap sotvorenou hubou aspokazeným chrupom ešte spal. Rozhliadol som sa. Vedľa postele stála bandaska svodkou, bolo vnej tak deci. Vylial som to do seba.
Stehlík sa prebudil, a keď zistil, že som už raňajkoval, vystrojil nás do bufetu, kde sa mal stretnúť sbudúcou matkou svojho dieťaťa. Dal som si dve pivá aprebudil som sa na konečnej trolejbusov vPrievoze, ležiaci vtráve za výstupiskom. Zhodnotil som svoj výzor aj stav ako spoločensky vhodný ivybral som sa do školy. Po troch minútach som zacítil nezvyčajný zápach. Pot achľast. Poobzeral som sa. Attila, spolužiak, sa so mnou pokúšal nadviazať rozhovor, ale zmohol som sa len na vyvaľovanie krvavých očí amraštenie nozdier. Po hodine som utiekol domov, najprv som sa vyspal apotom som sa pokúsil osprchovať. Olejový okraj vane som utrel do uteráka.
*
Náš krúžok organizoval chatovú akciu v Jahodníku. Prihlásil som sa. Taká víkendovka. Vstredu pred odchodom som bol sVadimom zHorského parku. Nejaká diskotéka či čo, ale hlavne ožrať sa. Okolo desiatej večer som zašiel na záchod avyvalila sa zo mňa odporná smradľavá tekutina, tentoraz zkonečníka. Ostalo mi veľmi zle. Zašiel som knejakým kamarátom na izbu apožiadal som ich onocľah. Ráno mi bolo očosi lepšie. Aby sa náhodou včerajší stav nevrátil, zjedol som nejaké banány aživočíšne uhlie, dal som si Paralen avšetko som to zapil pár pivami. Uľavilo sa mi. Horšie bolo, že keď som sa vrátil zo školy, opäť som sadol na záchodovú nádobu astolica nespevnela ani nestratila zo svojej prepríjemnej vône. Trošku som sa zľakol, atak som sa radšej opil.
Na chate som sa chystal byť iba do soboty, večer bol totiž vŽiline Iron Maiden atam som nechcel chýbať. Do panenskej trnavskej prírody som sa ešte nejako vyštveral, ale vnašom dočasnom obydlí choroba zrazu prepukla. Dostal som kŕče do brucha amusel som si ľahnúť. Moji spoločníci sa odpatlali do krčmy, ostal som sám. Opol hodinu ma premohla nutkavá potreba vylučovať, ačím rýchlejšie, tým lepšie. Všade bola tma. Potácal som sa po chate shovnom vposlednej zákrute hrubého čreva ahľadal som aspoň vypínač, keď už nie priamo záchod. Vjednej chvíli úplného zúfalstva som sa dokonca rozhodol vyskočiť zokna avykonať obrad na trávniku. Bohužiaľ, nevedel som sa prebojovať cez zvonka zavreté okenice. Vo chvíli, keď mi análny zvierač začal šepkať „už, už!“, natrafil som na záchod. Kvapalina za mňa tiekla už počas vyzliekania aslipy zmenili farbu zbielej na zelenohnedú. Navyše som mal pocit, že ak okamžite neprestanem dýchať, určite sa zadusím. Dovliekol som sa späť do postele.
Kamaráti sa vrátili zkrčmy vo veľmi veselom stave achceli ma zapojiť do všeobecného besnenia. Strhli zo mňa paplón, ale keď zbadali, vakom stave sú moje slipy, nechali ma radšej osamote.
Ráno som sa prebral čulejší ašupol som si za dva poháre rumu. Už som sa aj občas pousmial svojím povestným záhadným úsmevom. Rozdelili sme sa na dve skupiny. Prvá, smenším sklonom knadmernému pitiu, išla na blízky Smolenický hrad či jeho zrúcaninu, druhá do krčmy. Pridal som sa na chvíľu kdruhej apo hodinke pitia piva som vyrazil stopom do Žiliny. Prešiel som cez Trnavu zastaviac sa na záchode čerpacej stanice Benzinol, apokračoval som so značne oslabeným pocitom bezpečia. Vylučoval som už len krv.
Z trnavsko-piešťanskej cesty som prestúpil na diaľnicu, aaby som zaujal aspoň trocha spôsobné stopárske stanovište, odhodlal som sa prekonať asi dvestometrový úsek po čerpaciu stanicu Červeník peši. Votupenosti som zaregistroval policajnú hliadku na poslednú chvíľu aobdarovali ma pokutou 400 korún. Samozrejme, nezaplatil som.
Na pumpe som sa pohodlne uvelebil na záchode aspokojne som si vylučoval krv. Občas som odbehol zavolať na pohotovosť. Po troch hodinách, keď by mal byť normálny človek spiatimi litrami krvi dávno mŕtvy, prišla rýchla záchranná služba. Vystúpila celkom milá pani doktorka.
„Čo vám je?“
„Mám krvavú hnačku,“ vybľabotal som oslabnutým jazykom. Vtedy sa do rozhovoru vložil vodič.
„To si nás volal kvôli sračke?“
Otočil sa kdoktorke: „Pani doktorka, odchádzame.“
A zase ku mne: „A ty sa odtiaľto dostaň takisto, ako si sa dostal sem.“
„Vy žartujete.“
Neveriaco som nakukol do kabíny dodávky. Odmietavé krútenie vodičovej hlavy ma presvedčilo, že nie.
„Nasadnite si, odvezieme vás do Hlohovca.“
V pani doktorke sa ozval človek. Cestou mi zorganizovali prevoz do trnavskej nemocnice na infekčné.
*
„Vyzlečte sa.“
„Celý?“
„Na to, akým spôsobom ste sa sem dali dopraviť, máte celkom dobrú náladu.“
Sestrička sa na mňa usmievala očami. Mal som teplotu 38,5. Diagnóza salmonelóza.
Pridelili ma na izbu kďalším piatim infikovaným. Každému bolo niečo iné. Napojili ma na infúziu.
Vedľajšia izba bola rezervovaná pre žltačkárov, spájali nás len spoločné toalety. Hygienické predpisy sa prísne dodržiavali abeda tomu, kto si po potrebe neumyl ruky.
V našom krídle holi ešte dve miestnosti, samotky, vktorých ležali dvaja starčekovia obložení hadičkami aprístrojmi. Počas môjho pobytu sa obe izbietky vyprázdnili.
Strávil som tam týždeň anajviac sa mi páčilo, ako mi pri každom úteku na záchod odpojili infúziu apotom mi ju zase vbodli do žíl. Nevedel som si dosť dobre predstaviť, že mi ten črevný sajrajt vyteká do nejakej nádoby umiestnenej priamo vposteli.
Bol to prvý týždeň po piatich rokoch, keď som sa alkoholu ani nedotkol. Po skončení tohto poučného pobytu ma prišla vyzdvihnúť matka. Vybavila môj dlh vtrnavskej polícii, totiž vysvetlila im, že som sa tadiaľ náhodou ponáhľal do nemocnice, aodviezla ma rovno na návštevu vzdialených príbuzných do dedinky pri Trnave. Naobedovali sme sa unich, pričom sme živo pretriasali môj zdravotný stav. Vari aby nám lepšie chutilo.
*
„Veď svet je taký zákerný a ľudia takí podlí.“
Jedného dňa som posedával v Deske, pil som kofolu adíval som sa okolo seba. Sedela pri mne Maťa skamarátkou Slávkou aládovala do seba vodky. Zavetril som príležitosť azačal som jej platiť. Opár minút bola ožratá ako riť aodišli so Slávkou na lodenicu. Odtiaľ mi Slávka zavolala.
„Karl, ty si?“
„Ja som. Kto je tam?“
„Ahoj, tu je Slávka. Karl, Mati je strašne zle. Nemohol by si prísť adoniesť jej nejakú vodu?“
„Za dvadsať minút som tam.“
Zobral som do cyklistickej fľašky vodu zmiešanú so sódou bikarbónou auháňal som na lodenicu. Maťa ležala v tráve anejavila známky života.
„Koľko toho popila?“
„Koľko si jej nakúpil.“
Usmial som sa. Nevyzerala takáto duchaplná. Sklonil som sa nad Matiným na pohľad mŕtvym telom aotvoril som jej jedno oko. Očná guľa sa pohla askryla sa.
„To bude v poriadku.“
Slávka bola chudá ako nemecký cyklista, ale požartoval by som si sňou. Našťastie odišla skôr, ako som stihol svoje zvrhlé myšlienky zrealizovať. Sadol som si vedľa Mati. Zvrecka jej trčal kus papiera, tak som ho vytiahol arozprestrel. Išlo obáseň, ktorá sa celá niesla vo veľmi negativistickom duchu askončila sa tragicky. Veľmi zle napísané.
Vtedy sa Maťa pohla ajej hlava sa akosi ocitla na mojom stehne. Potom sa jej ruky ovili okolo môjho drieku adokonca moje ruky sa ovili okolo jej drieku. Všetko absolútne mimo mojej apodľa mňa aj jej kontroly. Jedna moja ruka jej vyzula jednu topánku avyzliekla jednu nohavicu, tá istá ruka potom spustila moje nohavice do pohodlnej výšky. Obidve moje ruky roztiahli Matine stehná tak na šírku mojich ramien. Jedna moja ruka mi prešla po jazyku a následne prešla po Matinom vaginálnom otvore.
Celý tento proces som sledoval snemalým údivom atak trošku aj sodporom voči sebe samému, ale hlavne voči Mati. Sedemnásťročné dievča aspráva sa ako pobehlica. Pokúsil som sa do nej vniknúť na jedenkrát. Bohužiaľ. Blana bola už mierne zostarnutá azatvrdnutá, stále však dosť pružná, aby ma nepustila dnu. Teraz už mala Maťa celý vývoj pod kontrolou avdoširoka otvorených očiach som jej čítal bolesť. Pritlačil som naposledy.
„Neboj, už je dobre.“
„Ako pre koho.“
Spermie som nenápadne vyložil do trávy azačal som sa chystať na odchod. Čerstvo deflorovaná Maťa ma zdrapila za ruku.
„Ty, Matík, pusti ma. Bude to tak lepšie.“
Bolesť v očiach nadobudla nový rozmer. Zrazu bola celkom triezva.
„Ty si to bral ako žart?!
Rozhodol som sa, že k nej budem úprimný aneuľahčím jej to.
„To nie. Pre mňa je každá nová obeť vážna vec.“
„Čiže pre teba som len číslo?“
„Áno, konkrétne 19.“
„Ja si musím chvíľku oddýchnuť.“
Sadla si na kameň. Potom sa postavila a začala ma trieskať päsťou do žalúdka.
„Teba len tak hocičo nenaserie, však?!“
Kričala abila. Videl som, že veľmi trpí.
„Veru nie.“
Vytrhol som sa jej akráčal som smerom kdedine. Maťa zašla kamsi do lesa.
Nebol som na seba najpyšnejší aplný výčitiek svedomia som sa večer vybral do krčmy. Danovi som sa len horko-ťažko dokázal pozrieť do očí akeď vyhlásil, že Maťa večer neprišla domov, dopil som kofolu avybral som sa do lesa. Bola tma aasi preto som ju nenašiel, akeď som vyvolával jej meno, odpovedali mi iba lesné zvieratká adedinskí psi.
Až ďalší víkend som sa dozvedel, že Maťa si podrezala žily astrávila noc na záchytke. Na ľavom predlaktí mala žiletkou vyškrabané: „Ja nie som obeť!“
Cítil som sa mimoriadne previnilo, a aby som sa čo najskôr zotavil, prestal som chodiť do krčmy. Tým sa, samozrejme, nič nevyriešilo apo Kalnej som sa prechádzal zásadne vnočných hodinách, apokiaľ to bolo možné, ozbrojený azamaskovaný.
Maťa ma o pár dní kontaktovala so žiadosťou opreplatenie hospitalizačných nákladov, čo som odmietol hlavne preto, lebo som žiadne peniaze navyše nemal. Stal som sa vyvrheľom.
*
Aby som to celé zhrnul. S Matinou družinou som sa rozišiel vzlom. Dokonca vo veľmi zlom. Sľuďmi, ktorí mi boli takí blízki, keď som vkrčme pil ahral, som sa zrazu ako abstinent nemal očom rozprávať. VBratislave boli všetky moje medziľudské zväzky podmienené alkoholom. Hoci som sa ďalej stýkal smnožstvom ľudí, vnútorne som bol zrazu úplne sám.
„Čau, Karl, aj teba vidieť?“
Tak takúto otázku mi mohol položiť iba človek, ktorý päť rokov nebol vkrčme. Bola to Jana, kedysi perspektívna gymnazistka, teraz rozvedená matka dvoch detí so základným vzdelaním.
„Ahoj, Jane. Ten húf detí okolo teba, to sú tvoje?“
„Moje sú iba tieto dve.“
Ukázala na dvoch malých netvorkov.
„Pekní chlapci.“
„Sú to dievčatá.“
„Aj toto škaredé?“
Očervenela.
„Jane, žartoval som. Ako ináč?“
„Nejdeš na kofolu?“
Dali sme si po kofole a chalani v krčme sa na mňa dívali asi snasledujúcou nevyslovenou otázkou: „Ti jebe?“
Nenápadným žmurkaním som im dával najavo, že viem, čo robím. Vracali sme sa až večer.
„Ideš na chvíľku hore?“
„Nemôžem, čo by povedali ľudia.“
Ruka s kľúčom sa zastavila. Vo svojej predchádzajúcej permanentnej opitosti som zrejme nestihol pochopiť, ako to na dedine chodí.
„Zajtra ti zavolám.“
Na druhý deň sme zase vybehli na kofolu ato sa už začalo šepkať, ským sa vláčim. Ochvíľku si knášmu stolu prisadla vysoká brčkavá blondína azačala sa sJanou rozprávať ominulých, súčasných abudúcich milencoch. Keď odišla na záchod, začal som sa nenápadne zaujímať ojej pôvod.
„Kto to bol?“
„Nepoznáš Ritku?“
Spomenul som si na ohyzdné dievčatko vnemoderných zeleno-čiernych plavkách, ktoré sa uprostred partie dedinčanov potápa vHrone.
„Vyrástla.“
Zaumienil som si, že presmerujem svoj záujem ostoličku ďalej. Hneď ako sa Ritka vrátila, začal som sa jej venovať.
„Máš pekné nechty.“
Umelé aneprirodzene oranžové, ale ako zámienka stačí.
„Páčia sa ti?“
Koketne na mňa pozrela.
„V živote som krajšie nevidel.“
Koketný výraz sa jej zmenil na pevné presvedčenie, že musím byť úplný, ale úplný kokot. Tak prvé kolo mi nevyšlo.
O polhodinu som presne vedel, kto vKalnej kedy aským. Otvorili sa mi horizonty, oktorých som dovtedy nemal ani potuchy. Tento môj kamarát, sktorým sme sa občas opili, že spáva s hentou chrontou? Ale tak to asi chodí.
Dopili sme kofolu a šli sme sa prejsť. Dávno som sa neprechádzal po dedine sdvoma zrelými ženami abolo mi všelijako, iba uvoľnene nie. Keď vedľa nás pristál Koloman na svojom preslávenom Trabante, ženy už boli vpodstate dohodnuté, ktorá sa ma ujme. Osamel som sRitkou pred mojím vchodom.
„Ideš hore?“
„Dnes nemôžem.“
Spýtavo som sa jej pozrel na rozkrok. Pochopila aprikývla. Zapamätal som si jej telefónne číslo, pošpáral som sa jej jazykom vzuboch arozišli sme sa.
O dva dni som sa okolo jedenástej večer vybral do krčmy. Na polceste som stretol Ritku.
„Čau, už si pojazdná?“
Prikývla. Mlčky sme išli knám, mlčky som ju pretiahol amlčky zase odišla.
Na druhý deň mi volala, či nemám cestu do Levíc. Odviezol som ju do akéhosi bytu, ktorý mala na príležitostné prespávanie prenajatý, aj sám som čosi vybavil.
Poobede ma pozvala na opaľovačku k Hronu. Zobral som Fany, nahodil som frajerské biele kraťasy ataké menej smradľavé botasky avybral som sa opaľovať. Ritka bola nádherne urastená žena. Mohutné okrúhle prsia, pevné boky, krásne nohy. Teda až na zdeformované aod príliš moderných topánok otlačené prsty. Sadol som si na vedľajší kameň adíval som sa na ňu. Potom sme si dali test.
„Máte možnosť svojho partnera podviesť. Ako sa zachováte?
a) využijem ju,
b) na také niečo ani nemyslím,
c) váham, nakoniec podľahnem,
d) ešte sa mi to nestalo.“
Obaja sme si zakrúžkovali a) amal som pocit, že toto je žena, akú som roky hľadal.
*
Vadim a Slávka spolu dospeli do veku 25 rokov irozhodli sa, že usporiadajú obrovskú oslavu kdesi vnútri niektorého zo slovenských pohorí. Víťazom sa stal Považský Inovec aznáma rekreačná oblasť Duchonka. Dal som sa zlanáriť, pretože ľudia, ktorí tam išli, boli väčšinou moji známi apredpokladal som, že sľub daný sebe onepožívaní alkoholických nápojov sa mi podarí zvládnuť. Zobral som matkino auto amatkinu Fany.
Bolo nás dokopy asi desať, ztoho jedna žena. Slávka. Kamarátky ju nechali vštichu apodľa sĺz by som povedal, že jej to bolo aj trošku ľúto. Nerozveselil ju ani respirátor, ktorý som jej daroval, keď už pracuje vtom Hiroceme rohožníckom, anakoniec si ho aj tak zabudla vbatožinovom priestore nášho priestranného automobilu.
Prenajali sme si na víkend obrovskú viac (tuším troj) podlažnú chatu snejakým idylickým názvom. Chata snov alebo také niečo. Slávka, Julo aVasil prišli očosi skôr, konkrétne osobne som ich vyzdvihol ztopoľčianskeho letiska, atak sme preskúmali vnútro chaty najprv my. Prvý presun zariadenia sme uskutočnili po objavení súpravy mačiet, pretože súčasťou druhej vlny účastníkov mali byť Hrocho aVadim avšetci sme poznali príbehy oich vrelom vzťahu kdomácim zvieratám. Boli sme si istí, že keby mačety ostali voľným okom viditeľné, Fany by sa vrátila domov bez končatín abez hlavy.
Pred chatou stáli dve nazeleno natreté hojdačky azopár lavičiek. Po schodoch sa dalo dostať na terasu aodtiaľ priamo do miestnosti skozubom.
„Máte to tu pekné. Tie kriaky, tá zeleň...“
„Fany, fuj!“
Naložil som povytŕhané kvety späť do zeme azahádzal som ich hlinou. Majitelia sa isto vduchu prežehnali.
Večer sme trošku pohúlili aostatní aj dosť popili. Hrocho sVadimom si urobili program nad mlákou polievky, ktorú sa im podarilo rozliať vkuchyni na dlážke. Odstraňovali ju vyše hodiny azkuchyne sa ozýval nasledovný dialóg:
„He he, ty si úplný kokot, he he.“
„Kurva, prečo tá handra vyzerá ako môj uterák?“
„He he, ale daj ju sem a choď do piče.“
„Ale, he he, to je môj uterák, he he.“
„Ale veď to je jedno.“
Ostatní zatiaľ fúkali do detekčnej rúrky.
Bol tam s nami aj Marek, Vadimov kamarát zvojny. Zjavne sa necítil vtejto spoločnosti najlepšie. Bol síce zvyknutý húliť, ale nebol zvyknutý takto strašne piť. Azrejme sa dosť nudil, pretože poznal zcelej skupiny iba Vadima amňa. Zahral som si sním nejakú spoločenskú hru, dámu alebo čierneho Petra, aby tam nesedel taký opustený.
Keď sa podarilo mláku v kuchyni dostatočne zamaskovať, Vadim sa začal venovať Fany aHrocho mne. Chceli sme si zahrať virtuálnu sedmu, ale hneď na začiatku som urobil chybu. Rozdal som si štyri esá aHrocho kontroval štyrmi sedmami. Išiel som radšej brániť Fany, lebo Vadim ju držal na rukách achcel ju vyhodiť zterasy.
Nadránom sa partia postupne rozpadala anakoniec nás tam ostalo iba pár. Rozhodli sme sa, že zájdeme peši na Topoľčiansky hrad. Julo, Rody, ja aFany. Slávka išla umývať riad.
Julo mal jednu zo svojich vzácnych chvíľok, keď potreboval byť neustále vpohybe. Celú cestu bol minimálne pol kilometra vpredu ahneď, ako smesa konečne doterigali na nádvorie hradu, oznámil nám niečo ako „Musím ísť za Slávkou“ azmizol všípových kríkoch. Pokračovali smevceste na hrad ana znak víťazstva sme vjeho rozvalinách ukryli polodopitú fľašu tekily.
Naspäť sme išli radšej po značkovanej ceste, aby smesa zase nemuseli škriabať do kolmého kopca. Vposlednej zákrute osady, vktorej sa zrúcanina nachádzala, sa knám pridal dedinský pes. Pokrstili sme ho na Zomrela. „Zomrel, poď sem!“
Okamžite začal na nové meno reagovať.
K chate smesa vracali zhruba o tri hodiny aprichádzali smeod duchonskej nádrže. Oproti nám kráčala akási popletená vysoká postava. Julo.
„Čaute, tu ste?“
„Tu sme,kde si bol?“
„Dostal som sa do časopriestorového diskontinua.“
Julo nám podrobne opísal, ako prešiel osemkrát tou istou zákrutou avždy prišiel do dediny, kde sa končila cesta. Dohodli smesa, že túto časť nášho výletu pred Slávkou zamlčíme, pretože nás prosila, ahlavne mňa, aby smedali na Jula pozor.
„Čaute, ste celí?“
„Hej, v pohode. Nič zvláštne sa neudialo.“
Slávka na nás hodila podozrievavý pohľad avystrojila sa nakŕmiť Zomrela. Fany im pri tom asistovala asi tým spôsobom, že hrýzla Zomrela do krku anedovolila mu nažrať sa zjej misky.
Poobede smeešte bez Hrocha vyrazili do blízkej dedinky na pivo. Mareka naša spoločnosť prestala baviť abol znás znechutený hlavne preto, že smepri Vadimových urážkach ani brvou nepohli. Poprosil ma, aby som ho odviezol do Topoľčian, a vyhovoril sa na to, že musí ísť večer na diskotéku. To smeako vysvetlenie uznali. Vyložil som ho vBojnej aporadil som mu, aby sa vprípade potreby odvolal na Zoltána. Netušil, že pod týmto menom somtam tri roky pôsobil, aže by sa mu asi nevodilo najlepšie, keby sa vyhlasoval za môjho priateľa.
Hrocho sa zobudil o pol štvrtej analožil sa nejakým alkoholom anejakou trávou, aby sám seba ospravedlnil za to, že vôbec vstal. Potom nám pomohol pripraviť ohnisko aišiel sa snami hojdať. Zhúlenému človeku sa na zelenej hojdačke zdalo, že lieta vprotilietadlovej stíhačke acelú situáciu drží pevne vrukách.
Posadali sme si vôkol ohňa. Spoločnosť sa nám rozrástla o hostí, Chrústa a Vajgla. Boli niekde vokolí na cyklotúre, tak nás prišli pozrieť.
Hlavné slovo mal za môjho gitarového sprievodu Milan, šéfredaktor literárneho občasníka Pazvuky. Zjeho niekoľkohodinového monológu nakoniec vyplynulo, že divé osy sponzorujú družstvo basketbalistov zRužomberka. Nepamätám sa presne, ako na to prišiel ani ako to zdôvodnil, ale viem, že to bol nepriestrelný názor.
Pamätám sa ešte, že vedľa mňa sedel Vasil apokúšal sa so mnou komunikovať, aja vo svojej tupej zhúlenosti som vôbec nedokázal reagovať. Vyznelo to ako arogantná ignorancia.
V ten večer sa nám podarilo rozbiť dva poháriky aodlomiť kus eternitovej steny. Po 46 hodinách bdenia som si konečne ľahol.
Ráno sme sa išli porátať s majiteľmi. Za dva rozbité poháriky nám prirátali 40 korún, stenu si našťastie nevšimli. Pred úplným rozchodom sme ešte odviezli Zomrela do rodnej osady.
