ղľáԾ
Novela Po funuse vyšla vo vydavateľstve KK Bagalu ako debutová kniha Jakuba Speváka, sktorého menom sa čitatelia mohli stretnúť už vsúvislosti so súťažou Poviedka či podujatím Medziriadky. Spevák sa mimo svojich literárnych aktivít pohybuje vprostredí filmu.
V próze Po funuse sa stretávame so situáciou po pohrebe, keď zosnulý pozoruje svojich rodinných príslušníkov na kare vystrojenom na jeho počesť. Vsúlade so žánrovým zaradením je text komornejší a predstavuje obmedzený počet postáv, ktorých uplatnenie je váDZ próze relatívne rovnomerné. Autor využíva obmieňanie rozprávačských perspektív, pričom pre každého zrozprávačov arozprávačiek je výpoveď oich vzťahu kzosnulému zároveň príležitosťou kzhodnoteniu svojej vlastnej pozície tvárou vtvár situácii „po funuse“. Funebrálna nálada smútočného pohostenia vedie postavy spravidla k štuchaniu do kostlivcov hrkajúcich vskriniach ak úzkostlivým rekapituláciám ich dovtedajšieho pozemského pôsobenia.
Atmosféra absurdity
Spevákova kniha svojím konceptom a atmosférou evokuje niektoré tendencie, ktoré sa vosvetovom aj v domácom umení aktivizovali vobdobí približne od roku 1945 do roku 1969 – mám na mysli predovšetkým existencializmus aabsurdnú drámu. Badať tu echá Becketta, Sartra, Mišimu, ale aj niektorých diel filmovej československej novej vlny (Schorm, Němec).
Veci sa vpróze vnímajú akoby cez napnutú blanu, ktorá obraz rozostruje avsúbehu sčasto nepravdepodobnými až groteskno-absurdnými výjavmi asterilne vecnou dikciou (na spôsob raného Ballu) vedie kefektu „zneskutočnenia“ zobrazovaného: „Prestala som vyťahovať cvernu apozrela si zboku na hlavu. Koža na tom mieste už nebola kompatibilná, roztvárala sa. Do malej diery som vložila prsty aoddelila tenkú vrstvu. Šlo to veľmi ľahko, ako šupka zdozretého pomaranča. Stiahla som zo seba kožu. Bolo to príjemné.“ (s. 21)
Tekuté ahmatateľné pocity
Autora zaujíma skutočnosť hlavne fenomenologicky – ako materiálna skúsenosť tela hodeného do často protichodných prúdov vnemov,impulzov aafektov, včom próza nadväzuje na tradície queer afeministického umenia. Vôľu akontrolu autonómneho subjektu často problematizujú situácie, keď sa veci dejú bez toho, aby boli zo strany postavy plnohodnotne iniciované azdôvodnené. Najpríznačnejším spôsobom konfrontácie srealitou sa zdá moment, keď skutočnosť kladie vôli až fyzický odpor; vkontraste je tu „odtelesnená“ (ne)existencia zosnulého aradikálne telesná skúsenosť živých. Kým mŕtvy javy viac-menej iba dištancovane eviduje, tými živými skutočnosť bytostne prestupuje aurčuje im celú sériu limitácií. Kľúčový je pritom práve motív limitu, hranice amožnosti či nemožnosti jej prekročenia.
Postavy sa rozličnými spôsobmi snažia vymaniť z „bezudalostnej“, ubíjajúcej každodennosti („Už dlho sa nič nestalo“, s. 33), ato často práve extrémnym vybočením znormy: „Chvíľu sa pozeral do môjho obnaženého rozkroku. Úd mu postupne tvrdol. Podišla som knemu avložila mu do úst jablko. On ho hrýzol zjednej strany, ja zdruhej. Potom som si rozdriapala blúzku apoliala sa šťavou zcvikly.“ (s. 20; tekutiny asekréty patria medzi autorsky preferované textové rekvizity).
Vtexte ide vpodstate otradičný repertoár problémov existenciálne orientovanej tvorby – autenticita, odcudzenie a úskalia spojené sbytím-vo-svete. Reč je omožnostiach znesiteľného žitia, hateného frustrovanými očakávaniami astrachom zpremrhania času, ktorý postave zostáva. Snaha dopracovať sa kautentickému, plnému bytiu prostredníctvom uplatňovania sartrovsky radikálnej slobody sa pritom javí ako vkonečnom dôsledku márna ajej efekty ako prinajlepšom dočasné. Poslednou otázkou zostáva, či vidina smrti, konečného prahu existencie na veci niečo mení. Postkresťanská perspektíva textu mnoho útechy neponúka: „Aj by som sa nejakého [Boha] držal, no zatiaľ neprišiel. Možno je ten zvyšný tanier preňho.“ (s. 43) Vtomto pohľade je všetko pachtenie sa za autenticitou a zmyslom poznačené biľagom márnosti.
Intenzita na úkor extenzie
Spevákova kniha je vkontexte súčasnej slovenskej literatúry súčasťou širšieho trendu návratu modernistického afektu, a to mimo medzí daných už značne ošúchanou líniou subjektovej prózy sjej kompulzívnym sebaskúmačstvom. Vhre nie je pomalé, terapeutické dopracúvanie sa kveľkej privátnej Pravde cez metodické odkrývanie vrstiev vedomého anevedomého, ktoré často kladie neúmerne vysoké nároky na čitateľskú trpezlivosť.
Spevák uplatňuje intenzitu na úkor extenzie amudrovania, zakúšanie prítomnosti na úkor analýzy ažrozpitvávania arozprávačské stratégie na úkor gaučového spovedania sa. Novela Po funuse sa vtomto zmysle radí ku knihám generačne spriaznených autoriek, ako napríklad Táto izba sa nedá zjesť Nicol Hochholczerovej, Nič sa nestalo Zuzany Šmatlákovej alebo Դǰž Barbory Hrínovej.
Na fotografii prozaik Jakub Spevák. Foto: Šimon Lupták
Patrik Miskovics
Pôsobí ako doktorand na Katedre slovenského jazyka aliteratúry Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity vTrnave. Vo svojom výskume sa orientuje prevažne na prózu druhej polovice 20. storočia. Jeho dizertačná práca sa zaoberá podobami irónie vslovenskej literatúre.
Jakub Spevák: Po funuse
Levice: KK Bagala, 2022
