ղľáԾ
Chimamanda Ngozi Adichie je nigérijská spisovateľka, ktorej sa podarilo osloviť čitateľov po celom svete. Už jej román á첹 (2017, Absynt) – príbeh nigérijčanky, ktorá ide študovať do USA astane sa úspešnou blogerkou, – nesie autobiografické prvky. Jej posledná kniha Pár poznámok osmútku je však oveľa osobnejšou spoveďou. Esej hovorí onáhlej smrti jej otca.
James Nwoye Adichie bol prvým nigérijským profesorom štatistiky. Vknihe jeho dcéry však vystupuje omnoho prozaickejšie – ako vtipný astarostlivý otec, ktorý zo dňa na deň zmizne. Ešte deviateho júna Chimamanda sotcom volá. Telefonát je krátky, otec pôsobí unavene. Zvyčajne srodičmi volajú naraz všetci piati súrodenci, roztrúsení po celom svete, – otcovi vidno na videohovoroch len čelo. Hovoria ocelkom bežných veciach, čo mali na obed arobia si žarty zo svojich príbuzných. Posledné, čo otec dcére povie, je Ka chi fo – dobrú noc. Desiateho júna už nežije.
Spôsob, akým autorka vykresľuje prvé dni po smrti otca, je taký sugestívny, až je aj čitateľovi fyzicky smutno. Akoby ste nazerali do tých najintímnejších chvíľ, ktoré môže človek zažívať. „Moja štvorročná dcéra vraví, ako veľmi som ju naľakala. Kľakne si, zovretými pästičkami máva hore-dolu a ja vďaka tejto jej etude vidím, ako som vtedy vyzerala: bola som rozložená na kúsky, kričala som a búchala po podlahe. Tá správa na mňa zapôsobila, akoby ma niekto brutálne vytrhol zo zeme aj s koreňmi. Vyšklbli ma zo sveta, ktorý poznám od detstva. A ja sa vzpieram.“ (s. 9)
Je obdivuhodné, kam až čitateľa pustí. Spolu sňou vidíme prostredníctvom videohovoru mŕtveho otca, ako bezvládne leží na nemocničnej posteli. Autorkina tragédia je totiž umocnená pandemickou situáciou. Celý svet je zastavený, preto pohreb vybavujú cez videohovory, prekladajú dátumy, pretože lety sú zrušené, azúfalo hľadajú márnicu, ktorá by nebola plná. Strata je zrazu ponížená na čisto praktickú záležitosť. Kedy akde aako ho pochováme? Až potom sa môžeme pohnúť ďalej.
Kniha Pár poznámok osmútku je poklonou milovanému otcovi, ale aj rozpravou otom, ako spoločnosť vníma stratu, ako sa vyrovnáva s bolesťou aaký je dlhodobý smútok pre druhých nepohodlný. Hovorí aj opodobách trúchlenia, ku ktorému patrí rad telesných prejavov bolesti od búšenia srdca a ťažoby na hrudníku až po trpkú chuť na jazyku, ako aj množstvo rôznorodých pocitov. Hnev na tých, ktorí nikoho nestratili ateraz kondolujú, strach, že teraz začnú umierať ďalší, ale aj radosť asmiech pri spomienkach na otca.
Útla kniha Chimamandy Ngozi Adichie unesie množstvo emócií. Sú popísané tak presne, až dúfate, že bude mať ďalších sto strán, pričom sazároveň každej desíte. Pár poznámok osmútku vás donúti vstať, navštíviť alebo aspoň zavolať svojim blízkym. „Pretože autorka píše osvojom otcovi vminulom čase astále nemôže uveriť, že píše osvojom otcovi vminulom čase.“ (s. 102) Ani na konci eseje.
Chimamanda Ngozi Adichie: Pár poznámok osmútku
Preklad: Kristína Karabová
Žilina: Absynt, 2022
