ղľáԾ
Hovoríjubilujúca spisovateľka Klára Jarunková
Klára Jarunková (1922) si svojimi dielami 徱Բý á辱í, 徱á, Brat mlčanlivého Vlka, ʴdzپٱľ, ճܱá, Tiché búrky, Čierny slnovrat získala trvalé miesto vdejinách modernej slovenskej literatúry. Jej diela vzbudili aj veľký medzinárodný ohlas, udelili jej za ne významné literárne ceny (Čestná listina IBBY, Európska cena za literatúru a Nemecká cena za detskú literatúru knihe Brat mlčanlivého Vlka, Mimoriadna čestná listina H. Ch. Andersena za ճܱáa a ďalšie medzinárodné uznania). Klára Jarunková je najprekladanejšou slovenskou spisovateľkou. Pri blížiacom sa významnom životnom jubileu (narodila sa 28. apríla 1922 vČervenej Skale) som pani Kláru Jarunkovú požiadal o rozhovor.
* Detstvo ste prežili vdrsnom, ale nádhernom prostredí Horehronia. Vpodobnom prostredí, pod „velebnou“ Poľanou, ste po maturite učili tri roky na detvianskych lazoch Korytárky. Aké to boli roky vo vašom živote? Tam ste dospeli krozhodnutiu odísť študovať na filozofickú fakultu do Bratislavy?
– Aké že to boli roky na tých detvianskych lazoch? Nuž – krásne. Lúky husto zakvitnuté margarétkami a zvončekmi, škola nová, šesťtriedna, žiaci len o tri-štyri roky mladší odo mňa. Menších, napríklad prváčikov, kde sa vyžadovalo už hlbšie pedagogické umenie, som sgymnaziálnou maturitou učiť nemohla. I tak som tam vystupovala len pod prísnym dohľadom svojej staršej sestry, riadnej absolventky učiteľského ústavu. Áno, bolo to krásne spoznávanie (aj spevník korytárskych piesní som zostavila), hoci po celé roky zatienené trpkosťou, že ma hneď po maturite zdomu nepustili do Bratislavy, lebo som vraj bola primladá (ani celých osemnásť) na veľkomesto. Ztoho vyplýva, že moje rozhodnutie ísť ďalej študovať nevzniklo na lazoch, že tam sa iba veľmi upevnilo. Vzáujme historickej pravdy však treba povedať, že šlo aj o tie grošíky, čo sme my dve najstaršie už mohli zarobiť aj pre troch mladších súrodencov, ktorí sa ešte len prebíjali nižšími školami. Tak trochu i preto som do Bratislavy prišla strojročným meškaním. Tie tri roky na lazoch ostávajú až dodnes najnádhernejším zážitkom mojej mladosti.
* Vaša prvá, hneď veľmi úspešná knižka 徱Բý á辱í (1960), vyšla včase vášho novinárskeho pôsobenia vsatirickom týždenníku Roháč. Čerpala aj zneho nejaké podnety?
– Ale, nie. VRoháči sme sa zapodievali hlavne kritikou chýb a väčších či menších nešvárov a stým môj 徱Բý á辱í nemal nič spoločné. Keď už však máme spomínať na jeho vznik, nuž 徱Բý
á辱í prišiel na svet ako víťaz vliterárnej súťaži Mladých liet, prvý raz po mnohých rokoch anonymnej. A ak si dobre pamätám, bola to aj anonymná súťaž nadlho posledná. Dúfam, že mi rozumiete: ceny sa v nej nemohli udeľovať na odporúčanie ÚV KSS, alebo po inakšej vplyvnej známosti. Trvalo to síce len krátky, kratučký čas, no nebyť toho drobného záblesku slobody, ktovie či by som bola kedy vstúpila na spisovateľskú dráhu. (To však neberte vážne).
* Prečo ste si za svoje novinárske pôsobisko vybrali práve Roháč? V50. rokoch nebola satira obľúbeným žánrom a bdelá cenzúra iste poriadne znepríjemňovala redakcii život...
– Roháč som si ako pracovisko nevybrala, nemala som vtedy na výber. Bola som práve čerstvo vyhodená zrozhlasu za dvojhodinovú reláciu o zjednotení Ukrajiny sRuskom. (Úplne neuvedomele, ba celkom pomýlene som čerpala zliterárnych, a nie politických zdrojov.) Už som teda vedela, čo je cenzúra, ale keď kolegyňa Julka Kurilová nahovorila roháčovcov, aby ma prijali, ešte som si neuvedomovala, že idem zdažďa pod odkvap. A predstavte si, dnes sa mi zdá, že pod tým odkvapom (čím myslím týždenné predvolávačky k cenzorom) bolo občas veľmi veselo. Naučili sme sa cenzorov účinne dobiehať, podstrkávali sme im do textov neuverejniteľné provokácie (všeobecne sa tomu hovorilo „biely psíček“), oni na ne podľa očakávania skočili a od radosti niekedy prehliadli veci pre nás naozaj dôležité. Pravda, boli aj zážitky horšie: súdy, predvolania na miesta už až nebezpečné, vyhrážky, sankcie. Ale bol to život, bola to robota, často tvrdá a my sme neraz skutočne uverili, že kritikou vymetáme ten večný Augiášov chliev. A tak som tam vydržala skoro tridsať rokov.
* Vaša 徱á (1963) sa stala skutočným čitateľským bestsellerom a mimoriadne priaznivo ju prijala aj kritika. Dodnes je obľúbeným „mestským“ čítaním mladej generácie. Brat mlčanlivého Vlka a ճܱá sú zasa knihy, vktorých sa vraciate do prostredia,kde ste vyrástli. Nedominujú vnich lyrické obrazy slovenskej prírody, dôraz je na vnútorných, dramatických a ostro vykreslených osudoch ich chlapčenských hrdinov. Išlo vliterárnej rovine o vedomý posun od lyrizovanej prózy, konkrétne Ondrejovovej Zbojníckej mladosti? Aj vás vdetstve fascinoval „malý zbojník“ Jerguš Lapin?
– Myslím, že mi pri písaní nikdy nešlo o nejaký posun vliterárnej rovine, nežiadalo sa mi polemizovať stým, čo vliteratúre bolo pred nami, nezaoberala som sa teóriou a moje poznanie minulého bolo iba čitateľské, a teda aj neúplné. Ľuda Ondrejova som samozrejme čítala vo svojej dosť ranej mladosti, zaujal ma aj potešil, ale Jerguša Lapina zo Zbojníckej mladosti som vždy považovala za chlapca zdôb minulých, ak už nie dávno odviatych. Aj čas, vktorom žil, mi bol neznámy, minulý. Veru si ani predstaviť neviem, ako by Jerguš Lapin mohol žiť vo svete môjho ճܱáa, Vlka, alebo ʴdzپٱľa. Nemohol veru byť a tiež ani nebol mojím vzorom. Tak, a teraz môžem rozmýšľať otom, ako by môj stále živý ճܱá (práve znova vychádza vo vydavateľstve Dilema), alebo Vlk žili vtomto dnešnom svete. Asi by sa museli riadne obracať.
* Vzávere ճܱáa rozprávač o svojom trinásťročnom hrdinovi hovorí: „Keď za niečím idú, to nie je najhoršie, zle je, keď utekajú pred niečím“. Pre dnešné deti čoraz viac platí, že utekajú: pred školou, pred rodičmi, zdetských domovov. Sledujete aj teraz svet dospievajúcich detí, to často bolestné vykročenie zistoty detstva do neistého, čoraz drsnejšieho sveta dospelých? Naposledy ste sa tejto témy dotkli vknihe Nízka oblačnosť.
– Útek, ktorý spomína rozprávač (teda ja) vճܱáovi, má krutý znak vtedajších dejinných čias: nemožnosť návratu. Krok do úplného neznáma. Jeho motiváciou bolo takmer vždy zúfalstvo, dusná atmosféra, pocit ohrozenia – a dotýkalo sa to väčšinou dospelých ľudí. Ak sa však ktakémuto kroku odhodlalo dieťa, alebo nerozvážny primladý človek, následky mohli byť a často aj boli tragické. Dnes takýto fenomén úteku u nás už nejestvuje. Niet politických dôvodov, pre ktoré by sa ktokoľvek odkiaľkoľvek nemohol vrátiť do vlasti. (Pravdaže, okrem kriminálnikov.) Každý môže chodiť, kade sa mu zachce, keď si vie na cestu zarobiť. Preto je neprípustné porovnávať tieto minulé smutné úteky sbanálnymi, občas aj vydieračskými, niekoľko hodín či dní trvajúcimi „útekmi“ rozmaznaných alebo zlou výchovou či zlým príkladom narušených detí. Tento druh útekov, ak nesie tie znaky, ktoré votázke spomínate, je zaiste vážnym spoločenským problémom. Je o vzájomnej dôvere vrodinách, o morálke, o etike, áno, aj o láske. Lebo aká čistá či, naopak, nečistá je atmosféra vspoločnosti, kde žijeme, taká je i živná pôda, zktorej vyrastajú naše deti. Stouto pravdou nepohne nijaký ideológ. Nám ostáva iba dúfať, že detské výčiny sú niekedy len prirodzenou, ľudstvom po tisícročia odskúšanou rebéliou pubertálnych rôčikov. Ostáva dúfať...
* Vbibliografii vašej knižnej tvorby (zostavovateľka Eva Cíferská) je zdokumentovaných 140 zahraničných vydaní vašich kníh. Vslovenských literárnych pomeroch je to takmer neuveriteľný počet prekladov do cudzích jazykov: od angličtiny, nemčiny, taliančiny, ruštiny, až po faerčinu, turečtinu či mongolčinu. Brat mlčanlivého Vlka dosiahol 52 zahraničných vydaní a 徱á 36 vydaní. Viem, že túto otázku nemáte veľmi rada, ale predsa: ktorý preklad vám urobil najväčšiu radosť? A mali ste možnosť nejako si overiť kvalitu vašich prekladov?
– šٰ preklady mojich kníh ma potešili. šٰ, tak ako prichádzali, boli pre mňa nielen uznaním, ale dodávali mi aj odvahu a chuť do ďalšej práce. A to veru nebolo málo vtých časoch temna. Niečo ako dobré svetelné signály zďalekých svetov. A či som mala možnosť overiť si ich kvalitu? Áno, často som takú možnosť mala (ak, pravda, nešlo o jazyky priveľmi exotické, lebo aj také knihy mám). A tiež prekladatelia ma navštevovali, keď prechádzali cez Československo, mnohé problémy sme si aj osobne vysvetlili. Zvlášť ma raz potešil poľský profesor, znalec prekladov zo slovenčiny do poľštiny. Cestou do Prahy na kongres mi ukázal zoznam najvyššej kvality týchto prekladov. Na prvom mieste sa skvelo meno mojej prekladateľky pani Cecylie Dmochovskej atituly mojich kníh 徱á a Brat mlčanlivého Vlka, ktoré ona preložila. (Veď aj každá znich vo Varšave vyšla vtroch vydaniach). Vždy, keď som mala možnosť dať si preklad overiť, urobila som to a potom napäto čakala, aké správy prídu. Väčšinou boli dobré... Keď mi zUlanbátaru prišiel mongolský preklad môjho románu Stretnutie snezvestným, bola som naozaj prekvapená. Rýchlo som však pochopila, prečo si Mongoli práve túto knihu preložili. Nuž, odohráva sa vbudhistickom Nepále. Prekladateľ, mongolský profesor, mi vliste oznámil meno českého profesora – znalca mongolčiny, ktorý mi môže mongolský preklad overiť vOrientálnom ústave vPrahe. Prekladateľ si bol zjavne svojou prácou istý. Nedala som si ju overovať... A ak už mám predsa len povedať, ktorý zprekladov ma najviac potešil, tak to bola 徱á vo faerčine. Prišla totiž ku mne zFaerských ostrovov presne vdeň tridsiateho výročia od svojho prvého vydania na Slovensku.
* Vspomenutom bibliografickom prehľade ma prekvapilo množstvo prekladov vašich rozprávkových knižiek pre deti. Knihy O jazýčku, ktorý vedel hovoriť, O psovi, ktorý mal chlapca, O Tomášovi, ktorý sa nebál tmy, O vtáčikovi, ktorý vedel tajomstvo, vyšli v 24 zahraničných vydaniach. Vychádzajú zväčša zreálneho života a reálneho prostredia a možno sú preto trocha presiaknuté aj smútkom. Dôležitú úlohu vnich hrá ľudské a medzigeneračné porozumenie, vnímavé vcítenie sa do „duší“ zvierat. Inšpirovalo vás vaše detstvo, či váš vzťah kslovenskej prírode?
– Knapísaniu tých rozprávok pre malé deti (je ich tuším šesť) ma „inšpirovalo“ nič viac a nič menej ako túžba zotaviť sa zproblémových dlhých próz o dospievaní, dozrievaní, o životných komplikáciách a vôbec o takých situáciách vžití, ktoré bolo síce treba vynášať zhlboka, ale podávať zľahka. Keď som takú knihu dokončila, vždy sa mi zacnelo po svete inakšom, jednoduchom a jasnom, a hneď som si taký svet vymyslela. A či už sa vňom motal pes, vtáčik, kocúr, alebo premrznutý vlk, na tom veľmi nezáležalo. Žili si svoj zvierací, vôbec nie poľudštený život a ja som sa pri písaní zotavovala. Tridsať-štyridsať strán a dosť, bodka. Znova do dlhej, ťažkej práce... Nuž, takto tie knihy vznikli: vmalých prestávkach medzi veľkým písaním. A hoci som nikdy nemala tendenciu písať pre malé deti, stalo sa. Ten vtáčik zmojej knihy naozaj vedel tajomstvo. A vie ho každé zviera, každý živočích. Keby vtom našom potoku na Jergaloch raz prišla kbrehu zlatá rybka a sľúbila mi splniť tri želania, chcela by som od nej, aby naučila zvieratá rozprávať. A ja by som ich potom vo dne vnoci počúvala. To by boli príbehy! A druhé želanie by znelo, aby tie príbehy spolu so mnou mohli počúvať všetky malé deti. To tretie želanie je – tajomstvo.
* Časť svojich kníh ste napísali vbudmerickom kaštieli. Sledoval som tam váš neobvyklý pracovný rytmus: často ste pracovali vnoci – a takmer nikdy ste o tom, čo píšete, nehovorili...
– Občas som naozaj písavala vnoci, ale to len vtedy, keď sa mi videlo, že pripravovaný text by si žiadal trochu mystickej atmosféry, alebo trocha smútku, alebo trocha tajomného šumu, alebo trocha bázne... Dúfam, že čo tu hovorím, mi vážne neveríte! Písavala som vnoci, keď sa mi večer nechcelo spísaním prestať. Nikdy som totiž nebola úspešný denný spáč a vnoci som tiež spávala len ako myš na vreci, takže som sa musela naučiť s časom ako-tak hospodáriť. Ale verte mi, písať vnoci je krásne! Človek sa cíti ako pán sveta, keď všetci ľudia drichmú vperinách a on si bdie, unášaný myšlienkami asem-tam aj niečo vytvorí. Parádny pocit! A že som takmer nikdy nehovorila otom, čo píšem, je asi pravda. Vždy som radšej počúvala.
* Vrozhovore pre Knižnú revue ste pred piatimi rokmi povedali: "Rada by som napísala čosi, čo by sa dalo nazvať krásnym (len preboha nie prikrášleným) spomínaním.“ Môžeme sa tešiť na takéto vaše „krásne spomínanie“? (Vaša dcéra Danka Zacharová by ho určite rada vyprevadila kčitateľom neprikrášlenými ilustráciami).
- Áno, pracujem na tom.
Želáme vám, vážená pani Jarunková, pri tomto krásnom spomínaní veľa autorskej vytrvalosti a tvorivej pohody. A od vašich stále početných čitateľov kvášmu jubileu plno elánu a životného optimizmu.
Pripravil Anton Baláž
