ղľáԾ
Rozhovor s islandským spisovateľom Hallgrímurom Helgasonom počas Mesiaca autorského čítania.
Stretnutie sovšestranným islandským umelcom Hallgrímurom Helgasonom počas Mesiaca autorského čítania patrilo kmojim splneným snom. Dokáže písať ohraničných životných situáciách shumorom anadhľadom. Jeho príbehy sú drsné, nemilosrdne ironické, namierené proti spoločnosti aj sebe samému.
Vakej rodine ste vyrastali? Mali vaši rodičia vzťah kumeniu?
Bol to mix. Brat mojej starej mamy zotcovej strany bol jedným zmála skladateľov vážnej hudby. Asestra starej mamy zmaminej strany sa preslávila ako jedna zprvých islandských výtvarníčok. Vroku 2016 odišla študovať na výtvarnú akadémiu do Kodane aako prvá malana Islande výstavu. Mama pracovala vškôlke a celý život sa venovala detským knihám a môj brat patrí vsúčasnosti knajlepším islandským autorom detských kníh. Viem, že umelcom som chcel byť odmalička. Šiel som študovať na výtvarnú akadémiu. Bolo to jednoduchšie ako povedať rodičom – asi by som sa chcel stať spisovateľom. Veľa som maľoval a písať som začal popri tom. Svoj prvý román som však vydal až ako tridsaťročný. Mal som vtedy komplex, že je to príliš neskoro. Môj idol – najväčší islandský spisovateľ anositeľ Nobelovej ceny Halldor Laxness vydal svoj prvý román, keď mal iba šestnásť rokov. Vždy som ho nesmierne obdivoval, bol mojím hrdinom.
Aprečo? Dospievajúci majú zvyčajne úplne iné idoly.
To sa ťažko vysvetľuje, bola to obrovská osobnosť.Doteraz tak Laxnessa na Islande vnímame. Bol viac ako prezident – čosi ako svätý muž islandskej kultúry. Určite na mňa zapôsobila jeho povesť, ale aj jeho romány apoézia, ktorými som celoživotne unesený. Písal elegantným štýlom ako Nabokov ajeho tvorba je nesmierne inšpiratívna. Bol ako páv, ktorý ukazuje svoju veľkoleposť. Ale mal aj veľký zmysel pre humor – jeho výroky sú legendárne.
Musel vás naozaj silne ovplyvniť, keďže na jeho tvorbu často odkazujete avenovali ste mu dokonca jeden svoj román.
Áno, keď vroku 1998 zomrel, tri týždne po jeho smrti sa mi zjavil vo sne. Ležal mŕtvy na otvorenom poli vtrojdielnom anglickom obleku. Okolo šiel malý chlapec, strčil mu do úst prst aLaxness sa zobudil. Aaj ja som sa zobudil. A všimol som si, že ten chlapec vyzerá presne ako zdvadsiatych rokov dvadsiateho storočia – akoby vyšiel zjeho románov. Vtedy som si uvedomil, že autor po smrti zostane žiť iba vo svojej tvorbe. Atak som napísal román otom, ako Halldor Laxness uviazne vjednom zo svojich najúspešnejších románov. Zobudí sa amusí žiť svoj posmrtný život so svojimi literárnymi postavami vdome na farme. Spočiatku nevie, kde sa ocitol, ale postupne zistí, že všetko, čo okolo seba vidí, vlastne sám vymyslel. Vrátane zariadenia izby. Tento nápad sa mi veľmi páčil. Atak som ten román napísal. Bol prijatý trochu nejednoznačne, lebo Laxness, ako som už povedal, je na Islande posvätný adotýkať sa jeho pamiatky je takmer svätokrádež. Navyše som bol kritický kjeho komunistickej minulosti. Vtridsiatych aštyridsiatych rokoch podporoval Stalina. Nikdy sa skomunizmom kriticky nevyrovnal.
Čo ste museli obetovať pre svoju literárnu kariéru? Nazvali by ste to obetou?
Ani nie. Založenie rodiny som odkladal tak dlho, ako sa len dalo, takže medzi dvadsiatkou aštyridsiatkou som bol zvyčajne sám, bez detí a akýchkoľvek záväzkov. Bol som si vedomý, že keď chcem byť umelcom, musím to robiť naplno ana rodinu mi nezostane veľa času. Ale vroku 2003 som mal 44 rokov môj život bol zrazu bezrodiny úplne prázdny. Atak som si ju založil. Zosemdesiatych rokov som už mal jednu dcéru, potom sa mi narodili ďalšie dve deti. Postupne mi pribúdali povinnosti.Moja mama je už dosť stará atrpí Alzheimerom. Musím sa oňu starať ato je takisto časovo náročné. Ale snažím sa udržať si čas na písanie. Snom umelca je väzenská cela bez rušivých vplyvov, kde je oňho dobre postarané. Aby nemusel robiť nič iné, iba tvoriť. To bol vždy môj sen. Ale oddeliť písanie od života je nezmysel. Musíte aktívne žiť so všetkým, čo ktomu patrí. Inak budú vaše knihy prázdne aplytké. Mám 62 rokov, som dvakrát rozvedený, vroku 2015 sme prišli ovnuka, prežil som veľa krásnych, ale aj smutných životných udalostí. Minulý rok zomrel môj otec. Toto všetko nás ovplyvňuje avyvoláva pocity, pod ktorých vplyvom dozrievame – autorsky aj ľudsky. Aak ste si vživote prešli peklom aj rajom, otvára vám to hĺbku a rozhľad.
Čo najsilnejšie ovplyvnilo štýl, ktorým píšete amaľujete?
Myslím si, že najdôležitejším momentom vmojom umeleckom vývoji bol rok 2015, keď som vydal svoj autobiografický román Morská choroba vMníchove. Opísal som tam osobnú skúsenosť so znásilnením a najhoršiu zimu môjho života. Mal som vtedy 20 rokov. Dovtedy som otom nikomu nepovedal – rodičom, žene ani priateľom. Azrazu to bolo vonku. Dlho som uvažoval, čo na to povedia moje deti. Bol to pre mňa veľký krok. Spočiatku mala tá kniha pozitívne ohlasy, ale dosť ma zlomili negatívne avýsmešné reakcie mojich islandských kolegov anovinárov. Boli to tri ťažké mesiace. Vyvolalo to vo mne úzkosti adepresie. Keď som si čítal článok, kde si ztej udalosti niekto robil srandu, cítil som, akoby ma znova znásilnili. Keď som však vsebe prekonal aj túto fázu,bol som silnejší aslobodnejší. Zmojej duše sa vtedy niečo uvoľnilo amal som pocit, že teraz už môžem napísať, čo len chcem. Dovtedy som stále v podvedomí cítil, že sa za niečo skrývam. Moji dovtedajší hrdinovia boli sarkastickí outsideri žijúci na okraji spoločnosti. Všetci skrývali svoje pocity arozoberali ich iba sami so sebou. Po tomto románe som už písal inak.
Aj som inak maľoval. Zrazu to bolo ako explózia. Dokázal som maľovať veľmi dynamicky, slobodne ašťastne. Keď sa pozerám späť, som veľmi rád, že som sa ktomuto kroku odhodlal. Mal som to možno urobiť skôr. Možno som nebol pripravený, aj svet bol vtedy iný. Stalo sa to dva roky pred Me Too, ale pomohlo mi, že táto téma už nebola úplné tabu. Najmä islandské feministky otvárali mnoho tém tohto druhu. Dodalo mi to odvahu.
Veľa diskusií vyvolal aj váš román Ženská na 1000 stupňov. Dotýkali sa vás negatívne reakcie?
Vtomto prípade ani nie. Faktom je, že zkontroverznosti môžu knihy najmä profitovať a verejné škandalizovanie ich môže iba presláviť.
Keď ľudia protestujú, hádajú sa, píšu rozhorčené kritiky alebo kričia, že kniha by mala byť stiahnutá zpredaja, tým vlastne dokazujú, že to dielo má vsebe život. Anezostane ležať bez povšimnutia na poličke. Snažím sa to brať pozitívne. Niekedy je to ťažké, keď vidíte, ako na vašu knihu útočia žiarliví kolegovia, ale treba prestať si to všímať aísť ďalej. Príbeh románu Ženská na tisíc stupňov vychádza zo života konkrétnej islandskej ženy. Na základejej životného príbehu som napísal román, ktorý je kombináciouhistorických faktov a fikcie. Problém nastal srodinou tejto ženy. Snažil som sa im vysvetliť, že ide ofikciu aako spisovateľ sanemôžem obmedziť iba faktami. Mám slobodu vytvárať literárnu postavu, ktorá je síce inšpirovaná reálnou postavou, ale vyformoval som ju podľa seba. Jej príbuzní sa s tým nevedeli vyrovnať aje to pochopiteľné. Bola to ich mama astará mama.
Kládli ste si pri písaní otázky, nakoľko etické je vyťahovať rodinných kostlivcov zo skrine ači pre príbuzných nemôže byť vytváranie takéhoto obrazu dosť bolestné?
Je to pochopiteľné, lebo knihy majú moc. Keď napíšete svoj vylepšený životný príbeh, môžete tak ovplyvniť svoj imidž na niekoľko budúcich generácií. Ak si ho dokonale vytvarujete podľa vlastných predstáv, ešte odvesto rokov si vás tak budú pamätať. Vtom je sila kníh. Realita je dávno preč – akniha zostala ako jediná vec, ktorá nám sprostredkuje daného človeka. Preto príbuzní tak bojovali oto, aby si ľudia nespájali ich starú mamu stouto knihou. Je to pochopiteľné. Hlavný problém spočíval vtom, že otec predobrazu mojej literárnej hrdinky spolupracoval počas druhej svetovej vojny snacistami. Asúčasne bol synom prvého islandského prezidenta. Toto najväčšmi poznamenalo život mojej postavy. Vpodstate jej ho zničil. Ťažko sa to vraví, ale je to tak. Je tam veľmi bolestná situácia, ktorou som chcel vyjadriť zlo aabsurditu vojny. Apráve s ňou sa už rodina nedokázala zmieriť. Často som premýšľal, či som naozaj nezašiel za čiaru, ale pre knihu bola táto vypätá scéna veľmi dôležitá. Rodina predobrazu mojej hrdinky sa stým nevedela vyrovnať. Veľmi ich chápem. Ja sa však musím spoľahnúť predovšetkým na svoju umeleckú intuíciu. Musel som si vybrať, či vyhoviem rodine atúto kapitolu vyhodím. Budem dobrým človekom azlým umelcom. Alebo chcem byť najmä dobrým spisovateľom – azlým človekom. Vybral som si druhú možnosť. Amusím s tým žiť. Nesťažujem sa, sám som sa tak rozhodol. Spisovateľ by mal poslúchnuť svoj inštinkt.
Občas osebe žartujete, že ste štátny zamestnanec, ako bol váš otec. Čo tým presne myslíte?
Na Islande funguje úžasný grantový systém, ktorý umožňuje štyridsiatim spisovateľom, aby sa naplno venovali iba písaniu. Žiadosť sa podáva raz ročne. Keď ste úspešný aproduktívny, môžete si byť istý, že grant získate. Ja poberám grant už pätnásť rokov aešte asi desať ďalších autorov má túto dlhodobú grantovú podporu rovnako ako ja. Čiže, štát nás platí, aby sme písali. Tak ako sa niekto musí starať ocesty anemocnice, my musíme písať. Sme teda ako ktorýkoľvek iný štátny zamestnanec. To vravím ľudom, ktorí vravia, že berieme peniaze za nič. Ašpeciálne mi vyčítajú, že píšem aj toľko politických komentárov. Zich pohľadu poberám štátny plat, takže by som nemal kritizovať vládu štátu, ktorá mi tieto granty poskytuje. Ale to je úplné nepochopenie slobody slova. Tento systém unás funguje vyše 30 rokov auž niekoľko generácií autorov sa môže venovať iba literatúre anemusí si hľadať druhú prácu. Bolo to podľa mňa dôležité rozhodnutie amyslím si, že už vidieť výsledky. Islandská literatúra má za sebou veľmi dobré obdobie aprekladá sa do mnohých jazykov.
Ako vnímate, že Island sa stal vposledných rokoch pomerne módnou krajinou vyhľadávanou turistami zcelého sveta?
Tak to by som nikdy vživote nečakal. Pre nás bol Island celé roky zaostalým zapadákovom, ktorý prešiel zdoby kamennej rovno do 21. storočia. Hanbili sme sa, že sme zIslandu, anenávideli ho. Azrazu sa všetko otočilo. Všetci nám vravia – vy ste zIslandu, to je super. Pre nás to kedysi nebolo super. Ale už sme tomu pomaly uverili. Všetko sa zmenilo, keď sa Bjӧrk stala slávnou. Zrazu sme boli na mape. Ateraz sa Island stal módou. Stále to nedokážem pochopiť. Možno je to tým, že sme takí odlišní. Raz som bol vNemecku na turné snovou knihou anavštívil dvadsaťjeden nemeckých miest za dvadsaťtri dní. Presúvali sme sa vlakom. Akrajina za oknom vyzerala stále rovnako – strom, strom, strom, les, les, nádražie. Les, les, nádražie. Atak stále dookola. Povedal som si, že Nemci možno chcú občas uniknúť ztoho lesa do otvorenej adivokej islandskej krajiny shorúcimi gejzírmi, žeravou lávou, ľadovcami a zemetrasením. Island je veľmi tvorivá krajina. Každých päť rokov tam vyrastie nové pohorie. Musíme pre ne vymýšľať mená, takže sme odkázaní na kreativitu. Stále sa tam niečo deje. Dobré aj zlé. Búrka môže strhnúť vaše auto zcesty, islandské počasie je naozaj nestále. Preto všetkým radím, aby si dávali veľký pozor. Vpriebehu pár sekúnd je zleta zima. Uprostred júla môže začať snežiť. Je dobré byť pripravený.
Hallgrímur Helgason
Narodil sa v roku 1959 v Reykjavíku. Spisovateľ, výtvarník aprekladateľ. Prekladateľ Shakespeara do islandčiny. Vystavoval v New Yorku, v Paríži, kde striedavo žil na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Prozaicky debutoval v roku 1990, trikrát bol nominovaný na cenu Severskej rady za literatúru (1999, 2007, 2013). Medzinárodný úspech dosiahol románom 101 Reykjavík (1996), ktorý opisuje príbeh bizarného vzťahového trojuholníka medzi tridsaťročným nezamestnaným synom, jeho matkou a jej milenkou. Do češtiny boli preložené jeho prózy 10 rad nájemného vraha, jak vyčistit kvartýr (2011) a Ženská na 1000 stupňů (2021). Rozprávačkou je tu vnučka prvého islandského prezidenta ležiaca na smrteľnej posteli. Jeho najnovší historický román má názov Šesťdesiat kíl slnka (2021).
Dado Nagy
Rozhlasový moderátor a literárny publicista. Pre RTVS pripravil televíznu sériu Moja knižnica, na Rádiu Slovensko moderuje program Literárna revue.
Na fotografii Hallgrímur Helgason na nádvorí Rómerovho domu. Foto: Dado Nagy
