ղľáԾ
Príbehy sú podstatou človeka. Ponúkajú emocionalitu, inšpiráciu, poznanie, povzbudenie, šokujú, dráždia, pretvárajú... Vnímaním achápaním kvalitných príbehov sa stávame inými ľuďmi. Pretoje dôležitá literatúra pre deti amládež. Dnes máme, našťastie, silné zastúpenie autorov aautoriek vtejto oblasti – Monika Kompaníková, Marek Vadas, Peter Karpinský, Eva Urbanová, Alexandra Salmela... vneposlednom rade Jana Bodnárová, ktorá vtomto roku vydala knihu pre deti Aha! Ja už viem! silustráciami Lucie Žatkuliakovej.
Kniha Aha! Ja už viem! rozpráva osobný príbeh Ley, dievčatka svlastnými pocitmi, názormi, postojmi, s uvedomovaním si samej seba. Je vykreslená ako hravé dieťa, ktoré hľadá, skúma anachádza, mýli sa, no aj napráva, vdobrodružstve objavovania je odvážna avkontexte celého príbehu najmä emocionálna aempatická. Okamžite sňou začneme sympatizovať, pretože je určitým archetypom dieťaťa, ktoré sa vmnohom podobá nám – zlostí starú mamu aj mamu, ale snaží sa snimi potom udobriť, hľadá si cestu knovému súrodencovi, polieva kvety apod. Najdominantnejšou črtou tejto postavy je jej vnútorné prežívanie. Hneď vúvode knihy čítame, že Lea sa „rada aveľa smeje. Ale sú dni, keď sa mračí. Vtedy sa nikomu nechce dať pohladkať. Dokonca ani mame.“ (s. 4)
Autorka prostredníctvom Ley demonštruje deťom prirodzenosť takýchto dní. No vzápätí ich povzbudzuje, aby stouto emóciou ďalej pracovali auvedomovali si, čo sa sňou spája, čo spôsobuje. „Doma položila slimáčika pod vankúš na maminu posteľ. Priložila ešte pár lupeňov ztých obrovských kvetov. Možno preto, abymal slimáčik čo jesť. Alebo by to mohol byť darček pre mamu, nech už nie je smutná, že sa Lea ráno mračila na celý svet.“ (s. 5)
Dieťa si pri čítaní kladie tri základné otázky: Kto? Čo? Prečo? Rovnaké otázky som si pri tejto dvojstrane kládla ija. Odpoveď mi dlho chýbala. Pýtala som sa znova a znova: Prečo mala zlý deň anechcela sa česať? Napokon som si povedala – aprečo nie. Aj my máme niekedy zlé dni adôvod nepoznáme. Bodnárová vykresľuje realitu takú, aká je, núti nás uvažovať – otexte, orealite, onás. „Reflexívny aspekt“ literatúry autorka ponúkla hneď na prvých dvoch stranách, čímvtiahla čitateľku/ľa priamo do roviny posudzovania, úvah otexte anastavila nás na potrebu pozorovať emocionálnu rovinu príbehu. Stačilo jej na to pár viet.
Jana Bodnárová pracuje počas celého príbehu sformulkou „Aha! Ja už viem!“ Do polovice knihy sa sňou stretávame na každej dvojstrane. Vytvára ňou paralelu kvývinu, prechodu apoznaniu (ikeďsama autorka ju definuje ako vetu, nasledujúcu hneď po tom, ako sa Lei niečo nepodarí). Lea sa konfrontuje snovými situáciami, ktoré musí riešiť. Ich vyústením je práve formulka „Aha! Ja už viem!“ Čitateľkám ačitateľom naznačuje, že Lea prešla cestu zistenia problému – uvažovania – jeho vyriešenia, čímbuduje obraz dieťaťa, pre ktoré je spomínaný model typický.
Sme svedkami niekoľkých premien. Tie vyústia dodruhej časti knihy, kde sa proces spoznávania prerušuje. Zastavil ho covid. Dovtedy sa Lei podarilo udobriť sa sblízkymi, uvedomiť si následky slov, začala premýšľať o téme smrti, vcítila sa do kvetov, pochopila, čo potrebuje novorodenec, stála si za svojou autenticitou. Všetko napozadí rodinného života. Dynamickú časť knihy vystriedala statická analógia nášho covidového obdobia zpohľadu malého dievčatka. Dostávame sa do známej súslednosti udalostí – spoznávanie vírusu, šitie rúšok, karanténa, hľadanie si čohosi, čo vyplní voľný čas, nachádzanie maličkostí, zlé dni apotom zase dobré.
Chvíľami kniha „otravuje“ práve tým, že spisuje prežité okolnosti spojené scovidom. Na strane druhej vďaka tomu zachytáva pocit „nepokoja“, ktorý táto situácia priniesla. Súčasníci/čky sa na text budú pozerať zpohľadu vlastnej skúsenosti determinujúcej ich osobnosť azážitky. Môžu hľadať podobnosti arozdiely, porovnávať svoje bytie aLeino. Zaujímavou otázkou je, ako sa na knihu budú pozerať tí/tie, ktorí/é covid nezažili. Istotou zostáva, že narazia na spomalenie – deja, životov, vývoja anapokon na nádej: „Tešte sa, malé hviezdy! Blikajte! Zajtra idem do škôlky.“ (s. 36)
Jazyk knihy zodpovedá vekovému zameraniu. Je vystavaný zjednoduchých viet, bez podliezania „latky“ či prehnaného množstva deminutív. Je partnerom pre svoje čitateľstvo tak formálne akoiobsahovo. Špecifickým aspektom je vytvorenie vlastného gender rešpektujúceho slova – anjelka (z mužského ekvivalentu anjel). Autorka ním naznačila bohatú Leinu fantáziu a zároveň upozornila, žedeti rozlišujú mužský aženský rod acelkom prirodzene ho aplikujú itam, kde absentuje. Súčasne tým odkázala na stále aktuálnejšiu tému rodovej rovnosti. Nezabúdajme však ani na ilustrácie Lucie Žatkuliakovej. Napriek covidovej téme vnich dominuje typická detská črta – hravosť.
Jana Bodnárová: Aha! Ja už viem!
Ilustrácie: Lucia Žatkuliaková
Bratislava: Perfekt, 2022
