ղľáԾ
ճť Jakuba Juhása k juhu je na pokračovanie, domov sa nevracia, on zostáva, aby ho gniavilo malomeštiactvo, politický extrémizmus a všadeprítomná odbojnosť.
ʰó Jakuba Juhása sú opakom tých veľkomestských: namiesto stavebných kvádrov zaoblené úbočia, káva sa prenáša vtermoske azapaľovač nahrádzajú horiace polia. Fixácia na prostredie je zásadná aj vjeho druhej knihe, PS, no tentoraz shistorickým námetom – fiktívnym životopisom najznámejšieho maďarského revolučného básnika. Alternatívny život Sándora Petőfiho sa však rozpadáva skôr, než ho autor stihne skomponovať.
Kamoš z lavice
Prívlastky, ktoré zdobia Petőfiho meno, majú úlohu budiť rešpekt aúctu. Petőfi Sándor, PS, je jedným zexemplárnych príkladov fanatickej idealizácie a romantizovania národných hrdinov. Nehovoriac otom, že vkontexte historicky ambivalentného vzťahu maďarskej aslovenskej kultúry by mohli byť konzervatívci ܳáDZý počinom značne pobúrení (o.i. možno aj voľnosťou autorskej hry - pomaďarčeným prepisom vlastného mena vtejto knihe: ܳá).
Témy kultúrnej apropriácie či vlasteneckých bojov však nie sú pre Juhása prioritné. Dostávajú priestor iba vrade kapitol, kde Petőfi vystupuje ako hrdina – konštrukt, obeť rozporuplných historických bádaní, konšpiračných teórií či amatérskych literárnych stopárov: „Petőfi je miestnou bútľavou vŕbou, kráčajúcou kronikou, do ktorej všetci postupne vpisujú svoje jedinečné strasti autrpenia. Petőfi počúva rád, do Petőfiho sa zmestí...“ (s. 76) Vlastnú verziu osobnosti básnika vytvára aj Juhás, ktorý sa vymedzuje voči tejto programovo vyzdvihovanej postave literatúry. Zmysel pre nacionalistickú vážnosť autor cielene umŕtvuje, „historicky overené“ informácie sa však chtiac-nechtiac dobíjajú do jeho mysle ina papier. Naokolo lietajú desiatky PS, stovky všakovakých Sándorov, jeden sdruhým nezlučiteľný, aJuhás snimi narába s neutíchajúcu averziou anevraživosťou, i keď občas priznáva: „o Petőfim – Básnikovi aRevolucionárovi, návštevníkovi Haličského zámku, neviem toľko, koľko by som asi mal amohol vedieť apráve teraz aj chcel vedieť...“ (s. 37)
Druhá Petőfiho podoba naberá omnoho intímnejší ráz: stáva sa autonómnym rozprávačom svojho života post mortem. Túla samálo prebádanými časťami južného Slovenska, až zakotví vLučenci. Nový život však predstavuje len vágnu dejovú linku bez chronologického rozprávania, ktorého by sa čitateľ mohol pohodlne chytiť. Petőfiho vtexte nachádzame sporadicky vhorúčkovitých až manických prehovoroch1. alebo 3. osoby. Sautorovými vsuvkami tvoria akýsi interdobový dialóg, ktorý sleduje vzťah autora rozprávača shistorickou postavou avymedzuje hranice, vktorých môže tento vzťah existovať. Hlavná téma by sa dala zovšeobecniť na problém literárnej teórie: do akej miery vieme spoznať autora prostredníctvom diela? Pri vytváraní fiktívneho kamarátstva medzi autorom (Petőfim) ačitateľom (v tomto prípade autorom samotným) sú historické fakty opornými bodmi alebo prekážkou?
Ak však ostaneme vintenciách fyzickej väzby, Sándorom môže byť na chvíľu každý Juhásov čitateľ, keď mu autor opakovane tyká asprevádza/vodí ho mestom ako turistu. Z Petőfiho robí spoločníka naprieč svojimi životnými etapami. V neuchopiteľnosti aneschopnosti celkom sa pretnúť (porozumieť si) je metaforou každého dlhodobého vzťahu, romantického či kamarátskeho. Napokon kniha končí emotívnym rozchodom – veď Juhás toho pre svojho Petőfiho nachodil, nacestoval, načítal, napísal celé doly; kam sa zadíval, presvital Petőfiho tieň, ktorý Juhás slávnostne dobieha vBudapešti aceremoniálne opúšťa ako kamarátov zo stredoškolských čias.
Písanie – to je problém sám
Juhásov osobný život sa vinie paralelne svývojom Petőfiho charakteru vakýchsi privátnych intermezzách. Ocitáme sa na vyšehradských literárnych rezidenciách, na dovolenkách po Balkáne či sparných letných výpravách pozdĺž Ipľa. Vuvádzaní jednotlivých postáv Juhás nie je práve ústretový, prihadzuje mená spolu sdejom. Zolo aEva. Dedo, sestra, bratranci... jednoducho rodina aspol., čo sa obšmieta okolo perožmoliaceho rozprávača. Petőfiho tieň nebledne, transplantuje sa: „Petőfi na Vajanského 5, Petőfi pod čerešňou pri našej chalupe, Petőfi ležiaci vo výstavnom hrobe, dedovia ležiaci vreálnom hrobe, Petőfi nad ich hrobmi, Petőfi na zapekankovom trhu... Petőfi vnajväčšom kohútovi na svete, Petőfi medzi bláznami, všetky maďarské vyžly na Petőfiho vôdzke, Petőfi pod Šomoškou, ja na Šomoške aj pod Šomoškou, stokrát alebo tisíckrát na Šomoške, sotcom aobčas aj bez otca, Petőfi vZolovej zažltnutej tvári“ (s. 133). Znajlepšieho kamaráta je kanál pre nesmrteľnú dušu maďarskej pusty, ktorá vyteká zPetőfiho diela. Naopak, retardačne pôsobia pasáže analyzujúce autorove nevyrovnané vzťahy (napr. sdedom), keď zaostruje na životné detaily, ktoré nie sú pre nezainteresovaného čitateľa nutne produktívne. Akoby tu Juhásovo písanie vyvieralo z pocitu neprekonateľnej viny, využíva príležitosť apranieruje sám seba: za nedostatočnosť, za zabúdanie, za zlyhania voči svojim blízkym.
Juhás sa však úpenlivo navracia kPetőfimu abeletristickému písaniu ako priorite. Najpriamočiarejšie sú kapitoly ovyprázdnení, kde sa autor na písanie sústrediť nedokáže, nemôže pokračovať a Petőfi sa zdá nedosiahnuteľný: „Budem písať len otom, ako som chcel niečo napísať?“ (s. 47) Inokedy mu bezprostredná vzdialenosť zasa bráni vo fantazírovaní, vo vytváraní Petőfiho, ako si to vyžaduje jeho autorský diktát: „Písanie je len nepatrný záchvev vnekonečnom vyčkávaní.“ (s. 34) Juhás tak pomenúva základné problémy autorstva ako takého: neschopnosť naplniť požiadavky psychologizácie, na ktorej sme sa stali literárne závislými, zdĺhavosť samotného procesu avyvažovanie prežívania azaznamenávania. Najakútnejšie autorskú myseľ nahlodávajú pochybnosti: „Dnes, keď mi sestra ukázala svoju čerstvo vytlačenú diplomovú prácu snázvom Cytotoxický efekt potenciálne amebicídnych zlúčenín na klinické izoláty akantaméb. Dnes, keď len ticho závidím, že toto sa mne nikdy nepodarí, taká zvukomalebnosť, nadpis, pod ktorým si neodkážem predstaviť nič, takže si predstavujem všetko.“ (s. 64)
Najslabším miestom Juhásovej prózy je jednoznačne pátos, ktorým poučuje čitateľa očare malomestskej knižnice, kým sa okato vysmieva svojmu úsiliu (ne)spoznávať dobového Petőfiho. Interiérové detaily zaobaľuje do svetla sileného lyrizmu, ktorý nie je poeticky originálny. Vprecíznych popisoch správania knihovníčok asvojbytnej knižničnej atmosféry nie je invencia ale didaktizmus, umocnený oslovovaním čitateľa/ky vdruhej osobe. Juhás nám predkladá „návod“, ako pasáž sám uvádza, na zbystrenie zmyslov (najmä sluchu), namiesto toho však vpozadí počujeme neutíchajúce mrmlanie rozprávača.
Južanská gotika
Jednotlivé kapitoly radikálne menia rukopis. Vprvej zhusteným prehovorom nadväzuje na spádovú kadenciu svojho debutu Novoročný výstup na Jaseninu (Rubato, 2016), zatiaľ čo vzávere sa pohybuje na hraniciach (okrem tých štátnych) gonzo reportáže acestopisu. Svoje geografické, politické isocioekonomické postrehy olokálnom kolorite však presadzuje menej zdobeným, lyriky zbaveným štýlom. Takýto text naberá na dynamike astáva sa čitateľsky omnoho prístupnejším. Či sa pohybujeme po Hortobágskej stepi,Petőfiho novomanželskom Sedmohradsku (dnešnej Transylvánii) alebo po Juhásovom meste súčasného bydliska – Banskej Štiavnici, väčšmi ako autor nás sprevádzajú lokálni rojkovia, historici a recepčné, ktorí si rozprávačov hlas podávajú ako štafetový kolík. Juhás tak kráča vprašných stopách Martina Ryšavého či Petra Macsovszkého. Po návrate domov sa rozšantí ešte viac a pri kritike rázovitosti svojich susedov pritvrdí: „Ako vyzerá môj dom, môj hrad vpraxi? Do sauny chodíš tak často, ako sa len dá, zaberáš čo najväčšiu plochu, šíriš svoje bludy tak, aby ich počuli všetci prísediaci ahlavne hovoríš osvojej alebo našej saune. Našou saunou máš na mysli, že patrí nám, pravoverným lokálpatriotom. Nie tým zcentra, nie prišelcom, nie asociálom, nie tým sčudným prízvukom, nie tým senilným zombíkom, nie tej feťáckej mládeži, nie tým umeleckým povaľačom, nie slniečkarom, nie zeleným, nie čiernote, nie smradľavým bezďákom, nie turistom, výletníkom, cestovateľom okolo sveta, nie východniarom...“ (s. 194)
Juhás sa od prostredia neodosobňuje, ale hľadá perspektívu: „Krajina sama osebe sa dala zachytiť iba tak, že Stokes domaľoval medzi seba ahorizont stredný plán, ktorého nemohol byť nikdy súčasťou, čím diváka zbavil úzkosti znekonečnej prázdnoty aupriamil jeho pozornosť na ležérne stádo.“ (s. 167) Jeho vzťah kjuhu je na pokračovanie, domov sa nevracia, on zostáva, aby ho gniavilo malomeštiactvo, politický extrémizmus avšadeprítomná odbojnosť. Fetišisticky trávi čas v okolí, pretože ostať za každú cenu znamená prehlbovať, zintenzívňovať. Vykračuje si hore mestom, Petőfi je tatam, ale juh je juh anetreba sa báť, že by sa zmenil na sever.
Katarína Pirháčová (2001)
Je študentkou FiF UK v Bratislave. V rokoch 2018 a 2019 sa zúčastnila literárnych workshopov Medziriadky. Venuje sa kultúrnej publicistike a súčasnej poézii.
Foto: Jakub Juhás na dekorovanom južanskom strome
Zdroj: archív Jakuba Juhása
Jakub ܳá: PS
Praha: Rubato, 2022
