ղľáԾ
Druhá básnická zbierka Ľuboslava Adamuščina vychádza šesť rokov po jeho debute.
Od debutovej zbierky Ľuboslava Adamuščina Rozsievač burín uplynulo šesť rokov. Sú autori aautorky, čo stihnú za takéto obdobie vydať aj 3-4 zbierky. Adamuščin však nie je žiadny grafoman anavyše, jeho autorský rukopis sa spája najmä sdvomi aspektmi – minimalizmom aspiritualitou. Prvý signalizuje, že idve básnické zbierky sú dosť, vistom zmysle ažpriveľa. Oba prístupy zároveň nabádajú k potrebe rozjímania. Zaradeniu do línie „autorov etického gesta“ spirituálnej poézie, ako ju vymedzuje Jana Juhásová (Spirituálna poézia. In: Gavura, J. akol.: Malý lexikón slovenskej literatúry po roku 1989, FACE, 2021, s. 78), by zodpovedali nielen kresťanské motívy, ktoré sú prirodzenou súčasťou básnického sveta Adamuščinovho lyrického hrdinu, ale najmä otázka, ktorú Juhásová formuluje ako zásadnú vdefinovaní tejto línie: „Ako prežiť zmysluplný život pred tvárou večnosti.“ (tamže)
Moje výhrady voči prvej zbierkevšak smerovali knefunkčnému narúšaniu minimalistického rukopisu, ktorý sa už v debute ukazoval ako kľúč kjednotlivým textom. Autorova snaha pointovať básne, umelo ich predlžovať, pridávať im význam, priniesla nežiaduci efekt zúženia možností interpretácie arozjímania i na strane čitateľa. Zbierka Tiché veci na tento plán rezignuje. Záverečné verše už nepôsobia ako bodka, sú skôr neukončenou výpoveďou, ktorá môže pokračovať ďalej, povedzme aj tichom. Napriek tomu musím skonštatovať, že stále považujem niektoré básne skrátka za dlhé – najmä zpohľadu obsahu, ktorý artikulujú. Skladajú sa totiž akoby zviacerých mikrobásní, každá strofa je do istej miery samostatná výpoveď pripomínajúca žáner haiku či tanka (zodpovedala by tomu iprevažujúca kombinácia 2- a3-veršových strof). Napríklad pozorovania vbásni Káva vBenátkach sú zakončené takýmto slovenským variantom haiku, ktoré by esteticky ivýznamovo úplne postačovalo (od predošlých veršov sa odlišuje svojou konkrétnosťou adominanciou pocitu prítomnosti, zážitku): „Na lavičkách sholubmi / avychladnutou kávou / pribúda hovoriacich rýb.“ (s. 26)
Ak však prijmeme takýto formát ako kompozičný zámer autora, potom budeme dané mikrobásne usporiadané za sebou vnímať ako „záblesky“ pravdy, ktoré ksebe istým spôsobom (časom, priestorom, motívmi) náležia. Ide však o veľmi riskantný ťah udržať hladinu „mystiky“ na takej malej ploche aneskĺznuť kaforistickému vyjadreniu. Báseň bez názvu (s. 14) je postavená na motívoch jedla akonzumácie (omrvinky, mlieko, prenesený význam slova ujedať), ale pozornosť na seba opäť strháva len jedno trojveršie, tentoraz v strede básne: „Končekmi prstov / kreslíme kruh / vrozliatom mlieku“. Toto kvázi haiku otvára široký obzor konotačných sfér: symbolika rozliateho mlieka odkazuje na známe príslovie; hravosť vpodobe vytvárania kruhov amlieko ako také zasa sprítomňujú detstvo; vynára sa otázka opakovania stále tých istých chýb, „točenie“ sa vkruhu, repetitívny nárek nad rozliatym mliekom, ktorý sa však môže zmeniť na možnosť, stačí sa na daný obraz pozrieť inak, ako na čosi krásne, objavné atď. Ešte omnoho viac by sa dalo povedať ovybraných troch veršoch, keby stáli samostatne, sú však „obkolesené“ ďalšími, ktorých súvislosti ostávajú prebytočné, „visia cez hranu“ (s. 14), sú „pomrvené / vhrnčeku“ (s. 14), ak by som mala použiť samotné slová básne.
Oproti tomu nachádzame vzbierke básne situácie, ktoré, naopak, držia pokope práve vďaka ich „situačnosti“, zážitku, ktorý subjekt reflektuje (podporené napríklad konkrétnym priestorom). Dominantnou sa stáva príroda anajmä jej cyklus (ročné obdobia, fázy mesiaca), vktorom si subjekt hľadá svoje miesto. Rozhodujúci je samotný pohyb: „Strnulo, ale presne, / vždy krôčik za životom“ (s. 28), alei jeho smer dopredu, čo je zároveň pocit vyvierajúci zAdamuščinovej poézie – je to poézia od seba ksebe, ale aj od seba kiným, kprírode, ktomu podstatnému: „vyjdi zo seba / do tichých vecí“ (s. 16). Absolútna dôvera vticho, ktorému subjekt načúva – meditačné či modlitebné, odohrávajúce sa vo vnútri človeka svedomím, že „Príde všetko, / očom sme mlčali“ (s. 16). Akési čakanie na zázrak sa tu prezentuje ako schopnosť človeka vidieť vmalých (tichých) veciach to hlavné. Opakujú sa obrazy starého domu srozpadajúcou sa strechou, oknami vypadávajúcimi zrámov, ďalej neumyté okná, staré povaly, vŕzgajúce schody, škáry domu, červotoče, práchnivé rámy či zle podrezané múry domu spôsobujúce vlhkosť apod. – to všetko sa však podáva spozitívnym nádychom akejsi dávnej krásy, zázračnosti (cez polámanú strechu presvitá mesiac, na okno ťuká hviezda, dom sa zbavuje okov atď.), svedomím možnosti, ktorá sa ukazuje i (ba práve!) v rozliatom mlieku či rozpadnutom dome.
Čas zbierky je spomalený na minimum, prispôsobuje sa rytmu chôdze lyrického subjektu, inokedy sa akoby zastavuje úplne, vtedy subjekt rozjíma stúžbou zakonzervovať danú chvíľu, zmyslový okamih (tu najmä farebná symbolika, khviezdam amesiacu sa pridáva aj lampáš, hladina vody, slnko aďalšie hry so svetlom). Jeho kroky vedú do ticha prírody. Stáva sa preňho vzorom prirodzeného asprávneho bytia. Emblematické je vtomto kontexte dvojveršie, ktoré by som označila až za akýsi manifest Adamuščinovej poetiky: „V modlitbe rosy / ležím na krajine.“ (s. 34) čítame vjednej zbásní, zatiaľ čo zdruhej strany papiera presvitá fotografia človeka pripomínajúca ľudský kríž. Rovnako ďalšie fotografie vzbierke, ktorých autorom je Peter Župník, demonštrujú nenápadné, tiché, vzmysle takmer nezbadané veci vprírode. Sémantika fotografie sa miestami prekrýva sbásnickým slovom natoľko, až sa môžeme domnievať, že vznikli ako vzájomná reakcia (určiť východisko nie je podstatné). Aj vtomto prípade by som hovorila oforme (foto)haiku, ktoré takto situované čierno-biele zábery predstavujú.
Tie najpodstatnejšie veci sú malé, ledva prejdú uchom ihly, ale za nimi sa ukrýva široké pole možností pre tých, ktorí uverili. Táto biblická metafora naberá vzbierke na intenzite (báseň ýš첹, zktorej vidíš len ornament; úzka aširoká, „dve role môjho sveta“, s. 37 zrovnomennej básne; mláka, vktorej sa zračia oblaky, ale ivzťah medzi subjektmi apod.). Posledná báseň je tiež takýmto prezretím Z pološera, potvrdeným i priestorom chrámu. Ticho prírody sa mení na chrámové ticho, perie holubov zas na víziu anjela. Druhá zbierka Ľuboslava Adamuščina je sama osebe malou vecou (aj formátom edície ѳšľ), správa sa podobne ako poetika minimalizmu povedzme vbytovej kultúre, snaží sa dať určité veci do popredia, na oči, atak upozorniť nielen na ich krásu, ale ina život bez zbytočností.
Text je individuálnym výstupom z kolektívneho grantového projektu VEGA 1/0061/22 Podoby afunkcie minimalizmu vsúčasnej slovenskej poézii.
Eva Urbanová (1986)
Literárna kritička. Špecializuje sa na reflektovanie súčasnej slovenskej a svetovej poézie. Literárno-kritické texty uverejňujevzborníkoch a časopisoch (njamäVertigo,Vlna,Platforma,Knižná revue,ұDzDZá,Fraktál a iné). Pracuje ako odborná asistentka na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Aktívne sa zapája do literárneho diania na Slovensku (Literárny kvocient, Medziriadky, Akademický Prešov,porotkyňaZlatej vlnyv roku 2019 a iné). Píše a časopisecky uverejňuje svoju poéziu. Jeautorkou detskej knihyJeleňatý a Kravatý(2019), ktorá získala Cenu čitateľovKnižnej revuev kategórii Debut roka 2019.
Ľuboslav Adamuščin: Tiché veci
Levoča: Modrý Peter, 2022
Foto: Peter Sajkala
