ղľáԾ
„Ako štvorročná som sa opýtala mamy, kedy budem biela, pretože všetci dobrí ľudia vtelevízii boli bieli avšetci darebáci čierni alebo hnedí. Keďže som sa považovala za dobrého človeka, myslela som si, že nakoniec zbeliem,“ píše mladá černošská autorka Reni Eddo-Lodge.
Narodila sa ažije vo Veľkej Británii. Počúvla rodičov, ktorí jej hovorili, aby bola usilovná, šla na dobrú školu anašla si dobrú prácu. Vyštudovala anglickú literatúru, ale zistila, že ani vysokoškolský diplom nechráni pred diskrimináciou a znevýhodnením. Možno ešte väčšie sklamanie zažila pri ľuďoch, ktorí – na rozdiel od extrémnej pravice – diskrimináciu arasizmus síce odmietajú, ale pri diskusii o ich koreňoch nechcú ísť do hĺbky.
Provokatívny názov jej knižky Prečo sa už sbielymi nerozprávam orase naznačuje, že táto esej nie je ľahké ani príjemné čítanie. Hlavne pre človeka bielej či bledej farby pleti, ato napriek tomu, že nepochádza zkrajiny, ktorá patrila kniekdajším koloniálnym mocnostiam či otrokárskym štátom aautorka na pár miestach presviedča, že všetkých „bielych“ nehádže do jedného vreca.
Jej esej predstavuje časť obrazu krajiny, kde po referende obrexite vjúni 2016 „sme počuli odrastickom zvýšení počtu trestných činov znenávisti ao opätovnom náraste rasizmu“. Ale rasizmus, ako upozorňuje autorka, neprepukne náhle azničoho.
Svojou ostrou polemikou aj vyhlásením Prečo sa už sbielymi nerozprávam orase vblogu zroku 2014 chvíľami naozaj pôsobí ako nahnevaná černoška – čo je nálepka, ktorú jej dali kritici. Veď, ako riešiť nejaký problém, keď sa oňom ľudia nebudú rozprávať? V eseji svoje postoje vysvetľuje avúvode uvádza, že od napísania blogu skontroverzným názvom sa paradoxne vjej živote niečo zmenilo. „Väčšinu času teraz trávim rozhovormi sbielymi orase.“
Jej postrehy nútia rozmýšľať o tom, ako sa cíti viditeľná menšina uprostred väčšiny, pričom väčšina si neuvedomuje, že je od začiatku vo výhode, a aké viditeľné aj neviditeľné prekážky musí prekonávať menšina, aby sa kväčšine priblížila. Anetýka sa to len farby pokožky.
Na zamyslenie sa je aj predslov Milana Hrabovského, ktorý upozorňuje na odlišnosť „anglického“ a „kontinentálneho“ chápania slova rasa: „V kontinentálnej Európe sa pod vplyvom antisemitizmu, nacizmu aholokaustu chápe rasa ako problematická, nevedecká azneužiteľná kategória, ako niečo, čo nemá súvis sľudskou (skupinovou) identitou. Apreto sa kontinentálna Európa stavia ksebazaraďovaniu alebo zaraďovaniu druhého človeka do nejakej farebnej rasy podozrievavo asveľkou opatrnosťou (...) ,Anglický‘ význam slova je neprenosný do iných historických, kultúrnych asociálnych kontextov. To však neznamená, že problém srasou je iba ,americký‘ alebo ,britský‘(...).“
Reni Eddo-Lodge píše: „Keď si belosi abelošky vezmú časopis, surfujú na internete, čítajú noviny alebo zapnú televíziu, nikdy pre nich nie je zvláštne vidieť ľudí, ktorí vyzerajú ako oni vpozícii sily či autority. Najmä vkultúre je pozitívne chápanie bielej farby pleti také rozšírené, že si to priemerný beloch ani nevšimne.“
Mimochodom, nedávno boli Vianoce, čas rozprávok aslovenskej klasiky na televíznych obrazovkách. Koľko filmov sRómom/Rómkou ako pozitívnou hlavnou postavou ste videli?
Daniela Balážová (1973)
Vyštudovala žurnalistiku na FiF UK v Bratislave. ROky sa novinársky venovala zahraničnej politike aj téme ľudských práv.
Reni Eddo-Lodge: Prečo sa už sbielymi nerozprávam orase
Preklad: Zuzana Szabóová
Banská Bystrica: Literárna bašta, 2021
